Profilový obrázek

Košice – Hrad Hier

  • Veřejná skupina
  • před 1 týden, 4 dny

Herný večer

Domovská strana Fóra Skupinová fóra Hrad Hier Herný večer

naposledy aktualizoval Hrad Hier před 1 týden, 4 dny
1 hlas
45 odpovědí
  • Autor
    Příspěvky
    • #1389
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec

      Pravidelná herná akcia, ktorú organizujeme raz týždenne v Košiciach. Ak sa chcete pridať dajte vedieť.

    • #1525
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      1
      Down

      Naša cesta svetmi stolných hier nás zaviedla na ďaleký sever, kde sa do zamrznutej pevniny zarezávajú spletité fjordy, nočnú oblohu farbí Aurora borealis a k nebu sa týči gigantický Yggdrasil so svojimi deviatimi svetmi. V čele kmeňa vrán (Dušan), vlkov (Ľubo) a medveďov (Ivo) sme zaparkovali naše drakkary na pobreží, lačne upierajúc zrak k domorodým osadám, zrelým pre poriadny pľunder. Už deduško Conan vedel, že najväčším potešením je rozdrviť svojich nepriateľov hnať ich pred sebou a z diaľky počuť nárek ich žien. Verní tejto životnej múdrosti a masovo skandujúc „Valhalleluja!“ sme sa teda po hlave vrhli do krutého sveta „Blood Rage“.

       

      V tejto hre si hráč snaží vypestovať klan tých najtvrdších (alebo aspoň najnatvrdlejších) vikingov, ktorých následne používa k rabovaniu jednotlivých oblastí na mape a k vybíjaniu klanov ostatných hráčov. Nijako zvlášť zložité pravidlá ale v sebe skrývajú pomerne veľkú mieru variability v hernom prístupe. Ten je určený predovšetkým vylepšeniami, ktorými svoj tím severských hrdlorezov vybavíte. Môžete si tak pokojne vyskladať bandu samovrahov, ktorá sa bude s pokrikom „Odin akbar“ rozbíjať o nepriateľskú obranu a body bude zbierať vďaka svojej hrdinskej smrti.

      Takúto árijskú odnož Al-kajdy si v prvej partii vyskladal Ľubo. Spočiatku síce za Ivom a Dušanom zaostával, avšak v druhej polovici hry začala jeho stratégia prinášať svoje ovocie. Vďaka výhodnej kombinácii autodeštrukčných lodí a bonusov za bojovníkov hodujúcich vo Valhalle mal pred svojimi súpermi po poslednom Ragnaroku až desivý náskok. Lenže v hre sa na konci bodujú ešte aj vylepšenia kmeňa a tu sa ukázala slabina vlkov. Zatiaľčo vrany a medvede zozbierali desiatky bodov za dosiahnutý pokrok, Ľubove sfanatizované šteňatá mali hlavy príkladne vygumované a pozbierali iba bodové drobky. I to mu síce stačilo k víťazstvu, no rozdiel medzi klanmi bol iba v jednotkách bodov.

       

      Druhá hra mala výrazne odlišný ráz. Vikingský masochizmus sa tentokrát rozhodol praktizovať Ivo. Ľubo zasa siahol po taktike „nás mnógo“ a svojimi vlčími svorkami začal zaplavovať mapu. Problém bol v tom, že Ivovi medvedi v Ľubovej armáde uzreli príležitosť k asistovanému harakiri. A aby bolo osadenstvo Valhaly náležite diverzifikované, Ivo čas od času Ľubove rady preriedil obrovským trollom. Kde sa dvaja vybijú, tretí rabuje. Dušan sa takto v jednom momente ocitol na mape úplne sám a mohol si tam robiť, čo sa mu zachcelo. Medvedi a vlci, vysilení vzájomnými konfliktami, naňho bodovo čím ďalej tým viac strácali. Ľubo jedinú svoju nádej videl v znovuvybudovaní početnej armády, ktorá by v záverečnej epickej bitke rozdrvila Dušana a strhla víťazstvo na vlčiu stranu. Škoda len, že k žiadnej bitke nakoniec nedošlo. Dušan sa zachoval veľmi nevikingsky a vôbec sa nenechal vyprovokovať. Ľubovi zasa k útoku už neostali žiadne akcie a hra tak skončila vyložene antiklimakticky. Záverečné hodnotenie bolo hotovou hostinou pre vrany. Dušan vyhral až nešportovo drvivým rozdielom a jeho bojovníci tak mohli celú noc oslavovať, chlastať pri tom medovinu a tancovať „Norwegian Reggeaton“.

    • #5247
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      1
      Down

      Keďže nám situácia okolo korony prekazila plány sa stretávať pri hrách osobne tak sme tento týždeň sme zakotvili na hernom webe yucata.de, kde majú hráči po krátkej registrácii na výber z desiatok stolných hier, dôsledne prevedených do digitálnej podoby. Paľo, Ľubo a Dufus sa teda vybrali na exkurziu do minulosti a rozohrali partiu „Stone age“. Ide o jednoduchú worker-placement hru, v ktorej sa hráči starajú o zveľadenie svojej prvopospolitnej spoločnosti. Pritom sa však nesmie zabúdať ani na to, aby kmeňoví pidižvíci mali čo jesť a pravidelne ich treba posielať na lov. Pre hráčov-vegetariánov je k dispozícii aj možnosť živiť ľud plodmi vlastnoručne zušľachtenej role a tí najextrémnejší environmentalisti môžu dokonca žrať kamene (vážne!).

      Najlepšie sa darilo svoju osadu projektovať Ľubovi, ktorému sa dedinčania nielen utešene množili, ale navyše sa stali takmer úplne nezávislí od migrujúcich stád a ešte k tomu stihli napríklad vynájsť koleso či slnečné hodiny.
      V spoločnosti Iva sme v našej druhej hre rozdali virtuálne karty pre Port Royal. A Ľubovi sa aj tentokrát podarilo svoju hernú loď navigovať do víťazného prístavu, predovšetkým vďaka poctivému plneniu kontraktov z rozšírenia.

      No a v poslednej hre tohto večera sme sa vydali navštíviť perlu na Neve ešte v dobe, keď to bola len studená bažina v jej masívnej delte. No ale cár Peter I. rozhodol, že by bolo pekné mať svoju súkromnú verziu Versailles, podľa možnosti aj s funkčným priľahlým mestom, nech mu nie je samému otupno. Museli sme si teda vysúkať rukávy a nevoľky – nevoľky (voľky sa nedalo, keďže nevoľníctvo bolo v Rusku zrušené až roku 1861…) začať stavať.
      Každý z trojice Ľubo, Dufus a Ivo mal ale mierne odlišnú predstavu o tom, ako by malo mesto fungovať. Ľubo tak začal liať peniaze do lodeníc a baníctva, Dufus zasa podporoval drevorubačov, pastierov a kožkárov. Ivo usúdil, že takto sa bude v meste iba zbytočne kopiť tovar, a tak rozvinul rozsiahle trhové hospodárstvo. Problém bol, že do mesta nepozval dosť šľachty, aby mal na jeho piatich trhoch kto predávať a nakupovať. Ľubo zasa trochu zanedbal výstavbu a z jeho Petrohradu bola dlho len Potemkinova dedina (doslova, keďže takáto karta v hre naozaj je). Síce ju potom zakamufloval na zimný palác, ale cár mu to nezožral. A tak bol víťazom Dufus. Práve on správne pochopil, že základom mesta je rozsiahla výroba, ktorá generuje príjmy, a až z nich sa dajú stavať honosné divadlá a knižnice. Od spoluhráčov dostal pochvalu, od cára „Leninov rád“ a vyznamenanie „Hrdina Sovietskeho zväzu“ (…alebo niečo v tom štýle… ;)). No a keďže z Ľubových slnečných hodín boli už dávno hodiny mesačné, opustili sme tento týždeň virtuálne ihrisko a tešíme sa na ďalšie stretnutie.

    • #10073
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      1
      Down

      Jedným z typických znakov civilizačných stoloviek sú stupnice. Na jednej si rátate kultúru, na ďalšej vojenskú silu, tretia vám ukazuje výkonnosť vašej ekonomiky a tá posledná povedzme zásoby toaletného papiera (ako vieme, to je tá najdôležitejšia, lebo bez dostatku toaletného papiera bude vaša civilizácia až po uši v s… ehm, splaškoch). V hre „Tapistry“ ale rebríčky nezobrazujú iba aktuálny stav vecí. Tu sa na nich odohráva jedna z hlavných častí hry. Každé ďalšie políčko na stupnici umožňuje hráčovi vykonať lepšiu, ale i drahšiu akciu. A ak sa mu ako prvému podarí prekročiť na jednej zo stupníc istý medzník, vyfasuje navyše aj krásne vymodelovanú budovu, ktorú si postaví vo svojom mestečku. Výstavba hlavnej metropoly tvorí druhú podstatnú hernú zložku. Každý hráč má svoju vlastnú štvorčekovú mapku, na ktorú ukladá jednak základné budovy štyroch typov, jednak zmienené špeciálne stavby. Tie síce nemajú žiadne špeciálne schopnosti, ale umožnia svojmu majiteľovi rýchlejšie zaplniť jeden celý riadok, stĺpec alebo celú štvrť na jeho územnom pláne, čo sa blahodárne odrazí na bodovom zisku, prípadne produkcii surovín.

      Svoje národy k svetlejším začiatkom navigovali Ľubo, Paľo a Dávid. A každý z nich sa na začiatku rozhodol napredovať iným smerom. Ľubo veril v moc vedy a investoval hlavne do posunov na jej stupnici. Dávid sa vrhol na vynachádzanie nových technológii. No a Paľo, možno inšpirovaný svojim herným štýlom v Siedmich divoch, začal kuť meče a odlievať delá, v snahe podmaniť si čo najväčší kus centrálnej mapky. Zaujímavosťou Tapistry je, že počet odohraných ťahov sa u každého hráča môže výrazne líšiť. Alfou a omegou sú suroviny a akonáhle dôjdu, musí nastať… blahobyt. Znie to divne, ale takto autori nazvali fázu civilizácie, kedy dôjdu zdroje a národ sa prehupne do ďalšej epochy. To konkrétne znamená vyprodukovanie nových surovín a vyloženie jednej špeciálnej karty, ktorá pridá národu nejakú konkrétnu bonusovú schopnosť. Každý národ si prejde štyrmi takýmito érami a počet odohraných ťahov v každej z nich závisí od zručnosti hráča manažovať zdroje. Nie je teda veľmi dobré hnať sa dopredu a doviesť národ k cieľu ako prvý. Tak to totiž urobil Ľubo… a nevyhral. Na druhej strane, Paľo svoju štvrtú éru začínal v momente, keď už ostal v hre len on sám, ale v súhrnom bodovaní skončil dokonca až za Ľubom. Najlepšie to odhadol Dávid, ktorý bodovo oboch svojich súperov s veľkým náskokom predstihol a aj jeho mesto vyzeralo vďaka veľkej hustote špeciálnych budov ako skutočná metropola a nie ako nejaký vidlákov.
      V našej druhej hre sme sa ponorili ešte viac do histórie, ba dokonca až do samotnej doby kamennej. V „Neanderthal“ sa titulný kmeň, vedený náčelníkom Dávidom, stretol v boji o životný priestor s Paľovým človekom heidelbergenským a Ľubovým človekom rozumným. Posledne menovaní v oficiálnych dejinách naozaj triumfovali a svojich sokov úplne vytlačili (i keď pri pohľade na niektorých politikov je prípustné o tomto tvrdení pochybovať). „Neandrthal“ im ale dáva druhú šancu.


      Prežitie kmeňa z veľkej časti závisí na priazni kociek a nešťastnému pračloveku sa môže prihodiť asi tak milión škaredých vecí. Napríklad pri poľovaní na medveďa sa môžme veľmi ľahko stať, že sa role lovca a loveného prehodia a milý človiečik si bude musieť na predčasnom stretnutí so svojim stvoriteľom nechať vysvetliť, ako to vlastne myslel s tou „korunou tvorstva“. A ani keď sa svoj jedálniček rozhodne obohatiť niečim mierumilovnejším, ako napríklad čerstvým jeseterom (a v tejto hre nie je vôbec výnimkou, že sa nebohú rybu rozhodne ísť loviť polovica kmeňa), nemôže si byť pračlovek životom istý. Za oknom totiž práve začína zúriť doba ľadová a vychodňare ešči ceple gače nevynašli… A to sme nespomenuli, že náš homo ani nemusí ísť ani divočiny, aby k úrazu prišiel. Stačí, že pri pytačkách stretne soka, ktorý sa mu rozhodne predviesť, kto tu má väčší kyjak. Nehovoriac o tom, že úspešnejší z dvojice ešte svoju vyvolenú musí následne úspešne zviesť. Ak sa pri tom bude správať obzvlášť nevhodne, dotyčná mu raz-dva predvedie pravekú verziu me-too, zahŕňujúcu kompletné vymazanie jeho genómu z ľudských dejín. Ak aj nejakým zázrakom človek dožije staroby a povýši na člena top manažmentu (náčelník, šaman, strážca ohňa…), môže sa ľahko stať, že až príde zima, kmeň jeho pracovnú pozíciu vrámci nutného krátenia rozpočtu vyškrtne a jeho samého zo spoločnosti vykopne. Alebo sa mu môže proste len stať nejaká nehoda. Napríklad Ľubovi jeho strážcovia ohňa umierali s takou pravidelnosťou, až začal vážne rozmýšľať o usporiadaní nejakého kmeňového školenia požiarnej bezpečnosti.

      Ako sa ale hneď na začiatku presvedčil Paľo, ani keď sa kmeňu darí a kocky utešene padajú, nie je ešte vyhraté. Príliš veľa ľudí na jednej kope môže byť problematických, obzvlášť keď tí ľudia ešte nevymysleli dostatok slov na to, aby si mohli veci poriadne vydiskutovať a prípadne si pri tom aj kvalitne zahrešiť. Všetka tá neventilovaná frustrácia sa prejaví tak, že sa v jednom momente (presnejšie povedané, keď príde do hry udalosť Chaos) polovica kmeňa proste zdvihne a zdrhne. To sa stalo na začiatku práve Paľovi… a postupom hry aj všetkým ostatným (a nie raz). Nakoniec to ale bol práve Paľo, kto svoje snaženie dotiahol do víťazného konca, hlavne vďaka investíciám do dcér a žien, ktorých mal v kmeni požehnane. Súboj ľudí teda vyhrali heidelbergovia, ktorí v skutočnosti paradoxne vyhynuli ako prví, dokonca ešte pred príchodom neandrtálcov a sapiensov. Či by dokázali vyhrať aj nad Švajčiarmi, Švédmi aj Čechmi, o tom ale žiaľ táto hra už nič nevraví

    • #1597
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tento týždeň sa k nám pridal nováčik Paľo a spolu s Ľubom, Dušanom a Ivom odštartoval klasikou Port Royale. Tá bola poznamenaná hlavne Ľubovým prehnaným sebavedomým, keď si myslel, že s piatimi mečmi môže ťahať karty doaleluja. Po tom, čo tretíkrát za sebou „spálil“ celý prístav, bolo jasné, že jeho parta hrdlorezov namiesto poctivého potápania lodí niekde v pajzli slope pančovaný rum. Z celkovej výhry sa tak mohol tešiť Ivo.

      V druhej hre sa k nám pridružil už aj Dufus a spolu s ním sme sa pustili do súperenia pri projektovaní parížskeho „Metra“. Hráči tu majú pridelený istý počet súprav, rozložených v staniciach po obvode hracieho plánu. Ten tvorí mriežka 8×8, na ktorú hráči prikladajú tajlíky s koľajnicami, ktoré sa zvŕtajú tu takým, tu onakým smerom. No a úlohou je dostať svoje súpravy do niektorej z cieľových staníc. Hra sa podľa všetkého snaží verne simulovať developerské prostredie v štátnej správe, keďže nevyhrá ten, kto vlak do stanice metra dostane najrýchlejšie, ale po čo najdlhšej trati… Prikladaním koľají samozrejme hráč nemusí budovať trať iba pre svoj vláčik; môže nimi bortiť plány súperov a ich trate neplánovane stáčať k najbližším staniciam. Z našej hry vyplynulo, že asi práve táto druhá taktika by hlavne zo začiatku mala byť prioritou. Akonáhle totiž nejakú súperovu súpravu privediete do stanice, už s tým nemôže nič robiť. Takto aj u nás zo začiatku získaval body hlavne Dušan, pretože mal vlaky v staniciach pomerne skoro, ale ku koncu hry zo súboja o prvenstvo prakticky vypadol. Najpredraženejšiu trať metra sa nakoniec podarilo naprojektovať Dufusovi a týmto mu blahoželáme a zároveň posielame úprimnú sústrasť rodinám všetkých pasažierov, ktorí pri ceste jeho linkami umrú na starobu.

      Z Paríža sme sa presunuli do feudálneho Japonska, navliekli sa do kimon a v neoficiálnej adaptácii Kurosawových Sidmich samurajov išli brániť domorodcov pre nájazdmi zlovoľných banditov. „Samurai spirit“ sme v našej skupine vždy brali ako skúsi hernú seppuku. Hra nás totiž poriadne bila, a tak sme sa namiesto otázky „Vyhráme to?“, pýtali skôr „Prehráme už v druhom kole alebo až v treťom?“ Tentokrát sme však mali nečakanú výhodu. Dufus si totiž naštudoval pravidlá a zistil, že sme hru zakaždým hrali zle. Omylom sme totiž púšťali do dediny banditov, aj keď sme nemuseli. Posmelení týmto zistením sme si rozdelili charaktery a jali sa porcovať zloduchov na suši. A ono to odrazu skutočne šlo. Síce nie bez nejakých tých modrín a zlomenín, avšak vďaka príkladnej kooperácii a premýšľavému postupu sme sa presekali až k víťaznému záveru a dedinu (alebo aspoň jej väčšiu časť) úspešne ochránili.

      Z Nipponu sme sa na záver večera premiestnili do magického Waterdeepu. „Lords of Waterdeep“ je pomerne klasická „worker placement“ hra, v ktorej hráči zbierajú suroviny (reprezentované rôznymi hrdinami), stavajú nové budovy, plnia questy a popritom si ešte pomocou intríg hádžu polená pod nohy. Dušan mimochodom už sľúbil, že na niektoré z najbližších sedení donesie aj rozšírenie „Scoundrels of Skullport“, z ktorého vám samozrejme prinesieme aj naše prvé dojmy. V základnej hre sa tento týždeň najviac darilo intrigánovi Ivanovi. Šikovné skĺbenie bonusov z questov a časté využívanie možnosti položiť prvého „workera“ ho postupne katapultovalo pred ostatných hráčov a nakoniec zvíťazil s obdivuhodným náskokom. No a keďže už vonku „lietali bosorky na metlách“, zbalili sme hry späť do tašiek a až do najbližšej Stredy sme zaliezli späť do svojich nôr.

    • #1695
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Vonku sa pomaly ale isto schyľuje k letu, Paľo, Ivo, Ľubo a Dufus ale tento týždeň mrzli v „Zime mŕtvych“; kooperatívnej „survival“ hre, v ktorej sa skupina hráčov pod neustálym náporom zombie snaží nepomrieť od hladu a depresie, každé kolo nazbierať nejaké haraburdy (lieky, benzín a pod.) a ešte k tomu do konca hry splniť hlavnú úlohu kampane. A aby sa im náhodou nezdalo, že to majú jednoduché, každý na začiatku vyfasuje svoj tajný, povinný osobný quest. Naša hra nezačala práve najšťastnejšie. Hneď v prvom kole nenažraní nemŕtvi nešťastne zahlušili jednu z Ivových postáv a druhá pri cestovaní zamoreným mestam omrzla a bolo ju treba kriesiť. Lenže použiteľných liekov bolo ako šafránu, keďže hlavná úloha vyžadovala nazbierať 12 medikamentov počas šiestich kôl. K tomu sa ešte v druhom kole pridala kríza, ktorá z hráčov vycucala ďalšie štyri balíčky tabletiek. Všetci sme sa teda rozbehli prekutrávať opustené obchody. Obzvlášť Dufus s Ľubom vytvorili skvele zohratú dvojku, kde Ľubo sliedil po liekoch v špitáli a Dufus sniperkou z druhého konca mesta čistil nespokojných rezidentov z nemocničnej márnice. Iróniou bolo, že Dufusovou tajnou úlohou bolo najprv sa po zuby ozbrojiť a potom ostatných zradiť, zatiaľčo Ľubo musel onoho zradcu odhaliť… Ani jeden sa však konca nedožil. V predposlednom kole sa pred bránami základne vyrojilo ohromné množstvo zombie, ktoré zožrali polovicu miestneho osadenstva, vrátane už-už víťazstvo oslavujúceho Dufusa. No a druhá polovica bola taká demoralizovaná, že sa ožrala na smrť…

      Aspoňže samotní hráči neklesli na duchu a po neúspechu v budovaní post-apokalyptickej osady svoje ambície naopak ešte vystupňovali. Dali sa totiž stavať „7 Divů světa“. V tejto príjemne rýchlej draftovačke si každý z hráčov tvorí mestečko, v ktorom postupne navyšuje ústredný monument. Dôležité je vhodne si nakombinovať produkciu surovín a trh, ale nezabudnúť pri tom ani na vedu, kultúru a armádu. Ivove naddimenzované hrobky v Gíze a Ľubov kolos, slniaci sa na vojensky naladenom Rhóde, k víťazstvu nestačili. Do historických análov sa najväčším písmom zapísal Paľo, hľadajúci priazeň u bohyne Artemis výstavbou jej chrámu v Efeze. Naopak v dejepise budete márne hľadať zmienku o Dufusovi, ktorého pri budovaní Alexandrie neosvietil ani povestný maják na ostrove Fáros. I keď vďaka Paľovi má stále možnosť nasledovať príklad Herostrata a do školských osnov sa prepracovať „alternatívnou metódou“.

      Posledné dve partie sme odohrali v „Hra o trůny: Pobočník krále“, kde sme striedavo dirigovali Varisa, zmätene pobehujúceho po Westerose a dožadujúceho sa priazne členov veľkých rodov. Kto má najviac členov konkrétneho domu, získa v ňom majoritný vplyv. No a človek s najväčším vplyvom bude pochopiteľne kráľ. Avšak hráč, ktorý získa na svoju stranu posledného voľného člena rodu, má navyše možnosť povolať jednu z extra postáv a využiť jej špeciálnu schopnosť, ktorá aktuálnym rozložením síl môže pekne zamiešať. V prvej hre sa ako najväčší intrigán ukázal Ľubo, no a v tej druhej ho na tróne Siedmich kráľovstiev vystriedal Paľo.

      A keďže Hélios svoj slnečný kočiar už parkoval za bránami noci (asi na truc, že Ľubov Rhódsky kolos to nedotiahol až do víťazného konca), rozišli sme sa domov a ak Dufus ten Paľov chrám vážne nepodpáli, tak sa uvidíme zasa ďalší týždeň.

    • #1754
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Je tomu 90 rokov, čo istý oxfordský profesor lingvistiky, znudený hodnotením prác svojich študentov, na kus čistého papiera naškrabal ono pamätné „In a hole in the ground there lived a hobbit.“ O čo chudobnejší by bol svet, teda konkrétne rodiny tvorcov Dungeons & Dragons a Petera Jacksona, kebyže tí žiaci nepísali také nudné eseje? A čo je podstatnejšie, čo by tento týždeň hrali Ľubo, Ivo, Dufus a Paľo, kebyže posledne menovaný nemohol doniesť obrovského „Pána Prstenů: Putovaní po Středozemi“. Na druhej strane, nalejme si čistého vína, hra by asi vznikla tak či tak – iba by hráči v roli Aragorna nepreskúmavali Eriador, ale ako Conan sekali Piktov v Hybórii, ako Paul Atreides naháňali Harkonenov po Arrakise alebo sa ako Titus Žal potulovali obrým Gormenghastom (páni, to by ale bola divná hra…). Študenti na to ale tú pamätnú jar roku 1930 dlabali, a tak sa o deväť desaťročí nato mohla naša skupinka navštíviť dávne kraje Stredozeme.

      Keďže Tolkien už nejaký ten piatok medzi nami nie je, jeho rolu musí v tejto hre zastať technologický pokrok v podobe softvérovej aplikácie. To ona udáva smer príbehu, odkrýva dieliky mapy a rozhadzuje zlovoľných orkov a vrkov po tomto malom, fiktívnom svete. A mimoto sleduje postup hráčov hrou, takže sa nemusíte báť, že budete musieť prejsť všetkých 14 scenárov na jeden záťah. Veď aj my sme zatiaľ hru len tak zľahka načali a odkrútili si iba prvé dve kapitoly kampane.

      Úvod hráčov zavedie do malebného Kraja, obývaného bacuľatými hobitmi. Miestnu idylu naruší krádež v tunajšom „múzeu“. No a keďže Sherlock Holmes so Sagou Norien boli na hobitov až príliš veľkí sociopati a major Zeman ich mal za kulakov, vykorisťujúcich škratiu robotnícku triedu, poslali radšej kučeraví piadimužíci po rangerov. V krabici je ich rovná šestica, žiaľ ten najdôležitejší, texaský ranger Walker, chýba. Tvorcovia sa asi báli, že by celý prípad stihol vyriešiť do dvoch kôl a ešte pri tom sám zvrhnúť Temného pána (pretože „Chuck Norris DOES simply walk into Mordor…“). V našej partii tak účinkovali: Aragorn (Dufus), Legolas (Ľubo), Gimli (Paľo) a elfka Elena (Ivo).

      Skupine bolo hneď po príchode na miesto činu jasné, že tu niečo smrdí. A nešlo iba a podozrivú kopu mŕtvol, ktoré elfka Elena neelfsky obrala o pár šikovných čižiem. Legolas sa ujal role skauta a hnal sa dopredu sondovať po stopách. Veľmi rýchlo ale naši hrdinovia narazili na odpor v podobe rôznych podozrivých indivíduí, ktoré nielenže odmietli vypovedať, ale navyše kládli aktívny odpor a marili vyšetrovanie. Presvedčiť ich šlo iba pádnymi argumentami; to jest takými, z ktorých by im na zem padla nielen sánka, ale ideálne aj zvyšok hlavy. No a keď argument nabral formu Gimliho nabrúsenej sekery alebo Legolasovho rýchlopalného luku, väčšinou bolo po chvíľke vymaľované. Obyčajne na červeno.

      Ale nielen masakrovaním nebohých orkov živ jest hrdina. V pokojných chvíľkach medzi porcovaním nepriateľov sme usilovne prečesávali hmlou pretekajúcu krajinu. A tak Gimli páčil truhlice, Legolas liezol po stromoch, Aragorn sa niekoľko kôl hrabal v slizkom bahne a Elena im do toho brnkala na harfe, aby sa pri tej špinavej robote cítili viac inšpirovaní…

      Tvrdá drina priniesla ovocie a družine sa podarilo vypátrať tábor zloduchov, vplížiť sa dovnútra a previesť bleskový koordinovaný útok na stan hlavného záporáka Gulgotara. Ten však preukázal neobyčajnú húževnatosť a ani po druhom zdanlivom knockoute sa mu nechcelo odporúčať za kruhy Ardy. Na truc radšej zobral roha a našich hrdinov nechal osamotených pred bránami tretej misie.

      A tu sme sa s hrou prezatiaľ rozlúčili aj my. Pevne veríme, že sa k nej ešte v dohľadnej dobe vrátime; teda za predpokladu, že nás Gulgotar nezažaluje za policajnú brutalitu (fakt je, že sme s ním nejednali práve v rukavičkách, dokonca ani jeho práva sme mu neprečítali…), alebo že jeho súkmeňovci nezačnú kampaň „orc lives matter“. Na druhej strane, to by mohol byť veľmi zaujímavý námet na hru z opačného uhla pohľadu…

    • #1763
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Každému roduvernému Slovákovi, pravidelne zapaľujúcemu vatry svojstojnosti na Kráľovej holi (alebo inom príhodnom vrchu) muselo hnúť jeho staroslavienskou žlčou, keď americkí imperialisti uviedli do kín Hostel. Čo by si takíto dedič Svätoplukov pomyslel o tvorcoch stolnej hry „Etnos“, v ktorej sa po Slovensku preháňajú divokí goblini, kentauri a ďalšia mytologická a žiaľ aj silne neslavienska, verbež? Hrôza pomyslieť! My našťastie žiadnou národnou precitlivelosťou netrpíme, atak sme sa v zložení Dufus, Ľubo, Paľo a Dušan bez predsudkov pustili do boja o nadvládu nad Slovenskými VÚC. Županom všetkých županov sa po urputnom, trištvrťhodiny trvajúcom boji stal Ľubo. Na našu nebohú rodnú hrudu najskôr posielal zástupy mágov, čím zároveň urýchlil koniec prvého veku a znemožnil ostatným rozsiahlejšiu expanziu a na konci to zaklincoval partičkou trpaslíkov. Ani Paľom financovaná vzbura ostrakizovanej menšiny goblinov nemohla Ľubovu víťaznú jazdu zastaviť, ale aspoň si vybojovali pekné druhé miestnosti a zákaz používať hanlivé označenie „škrat“ a „škrata“.

      Pri druhej hre sa k nám pridala aj Saša a v pätici sme rozložili „Lords of Waterdeep“ spolu s expanziou „Scoundrels of Skullport“. Tá rozširuje hru o šesť nových základných budov a hromadu zakúpiteľných lockácií, spolu s množstvom nových intríg a questov. Taktiež pridáva novú mechaniku v podobe korupcie, ktorú si hráči musia zvyšovať pri návšteve niektorých obzvlášť vypečených budov a pri plnení naoko jednoduchých questov. Vtip je v tom, že čím viac korupcie majú hráči dokopy, tým viac bodov si za každú z nich budú musieť odpočítať.

      Vábeniu nečestného mamonu najľahšie podľahol Ľubo. Hneď zo začiatku začal šialeným tempom akumulovať obrovské množstvá mincí (netreba zabudnúť, že hra je historicky zasadená ešte do doby kešu) a dlho viedol bodovanie. Ale s koncom posledného kola mu dvere do brlohu vykopla NAKA, rozlúskla komunikáciu cez šifrované poštové holuby, zaistila baziliškov krmených lykožrútmi a v magickom sejfe našla 20 kusov mitrilových
      tehličiek a faktúru za vraždu Kenedyho. No a keďže ju podlo započítal do účtovníctva dvakrát, musel ísť za krátenie daní sedieť… na posledné miesto v bodovaní.

      Saša išla opačným smerom. Nie žeby sa štítila nezákonných praktík, ale šikovne investovala do výstavby agentúry „čistého štítu“. To je taká tá firma, ktorá sa postará o to, že z médií o vás zmiznú všetky negatívne články (občas aj s autorom) a na internete už nikto nenájde vaše fotky s Jeffreim Epsteinom (ak sa teda náhodou nevoláte Andrew, krstným menom Princ…). Sama Saša sa stala svojím najvernejším zákazníkom a pred Waterdeepskou verejnosťou sa prezentovala ako paragón cností. Lenže ľudia sú cynické potvory, podľa ktorých je každý čestný politik len pokrytec alebo ho financuje George Soroš. Čo z toho bol Sašin prípad, ťažko povedať. O mnohom ale svedčí, že nakoniec skončila len o bod pred Ľubom.

      Dufus svoje verejné pôsobenie rozbiehal pomaly, pomaličky. Sám neveril, že sa mu podarí dosiahnuť nejaký výraznejší výsledok. Ale poctivou / podvratnou (nehodiace sa škrtni) prácou postupne naberal na sile a v závere si so 145 bodmi vybojoval post starostu na najbližšie funkčné obdobie. Je mimochodom zaujímavé, že medzi ním a posledným Ľubom bola
      medzera iba jedenásť bodov. Takéto tesné rozdiely nie sú v Lords of Waterdeep ničím výnimočné a zrejme to svedčí o veľmi dobrom balance hry.

      Na záver sme si dali našu overenú klasiku, „Port Royal“ Partiu ovládol Dušan, ktorý si asi hral vlastnú hru so svojimi vlastnými kartami (čo je vlastne pravda, pretože túto hru skutočne priniesol on…). Dufus síce chcel preraziť svojim ochotníckom zborom šabľových tancov, ale divákov z prístavu vôbec nezaujal; ba podľa niektorých bolo jeho vystúpenie doslova na šabľu… Nie, žeby si teda jeho kolegovia počínali ktovieako úspešnejšie; veď medzi Sašiných desať bodov a Dušanovu pätnástku sa už nikto iný nevošiel.

      Týmto sme teda tohtotýždňové menu uzavreli a rozišli sa každý vlastnou cestou. Zo „Scoundrels of Skullport“ bude Hrad hier publikovať aj prvé dojmy pre tých, ktorí o kúpe tohto rozšírenia (alebo i základnej hry) uvažujú. Tak sa zatiaľ majte a vidíme sa znova o týždeň.

    • #1809
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Túto hernú stredu sme sa rozhodli okoreniť život zopár nešťastným hrdinom, ktorí vo vidine bohatého dôchodku zavítali do kobky. „Welcome to the dungeon“ je malou, jednoduchou kartovkou, v ktorej si hráči zaradom ťahajú z balíčka potvory a pri každej sa môžu rozhodnúť, či ju zamestnajú ako ostrahu v podzemnom bludisku, alebo ju radšej za cenu jedno kúska hrdinovho vybavenia zahodia. Treťou možnosťou je vzdať sa svojho ťahu a až do konca balíčka žiadne karty neťahať. No a kto zostane posledný v hre, ten sa musí prevteliť do osoby daného dobrodruha a s výbavou, ktorá mu ostala, sa popasovať s nástrahami dungeonu. Hráč pri tom ale nevie, aké potvory do podzemia nahádzali ostatní a môže iba dúfať, že so značne okresaným vercajkom náročnú úlohu zvládne. To sa v našej hre podarilo Ľubovi, Dufusovi aj Ivanovi. Paľo už mal o čosi menej šťastia.

      A po krátkom kartovom zahriatí nasledovalo… ďalšie krátke kartové zahriatie vo forme karibskej „Port Royal“. Tu sa k nám pridal aj Dušan, naskakoval ale už do rozbehnutej lode a tak veľa šancí na víťazstvo nemal. To sa priklonilo na stranu Ľuba, ktorý najrýchlejšie získal 12 bodov a splnenú misiu k tomu.

      Potom sme ale už rozbalili hlavné predstavenie večera. V „Pánovi Prstenů: Putování po Středozemi“ sme treťou kapitolou pokračovali v príbehu z minula. Tento týždeň Legolas, Gimli, Aragorn a Elena narazili na rangerku so šípom v nohe. Rana sa škaredo zapálila a aj bez odbornej rady od doktora Housa bolo jasné, že šíp bol otrávený. Naši hrdinovia sa teda rozpŕchli do všetkých štyroch svetových strán hľadať akúsi burinu nazývanú černošípek, bez ktorej by milej rangerke nevedela pomôcť ani doktorka Queenová s celým Chicago Hope za zadkom.

      Čím viac krajiny sme však prekutrali, tým viac protivnej hávede sa na nás zo všetkých strán valilo. Ich likvidácia sa stávala čím ďalej časovo náročnejšou a reálne hrozilo, že sa z núdzových medikov budeme musieť preškoliť na núdzových hrobárov. A keď ešte k tomu na scénu napochodoval mohylový prízrak s magickou obranou, bolo všetkej srande koniec. Čert ber otravných protivníkov, otrávená ženština má prednosť! Legolas teda najprv odlákal nemŕtveho nemravu preč od hraničiarky (elfov totiž, ako vieme, prízraky nedesia) a Elena aj s nájdeným černošípkom pripravila protijed a zranenú devu dala do cajku. V tom momente sa všetci protivníci bez bližšieho vysvetlenia vyparili a naši dobrodruhovia boli vďačnou zachránenou nasmerovaní k neďalekému hostincu, ktorého dverami sa vstupovalo do štvrtej kapitoly. Tu sme si ale nechali až na budúce.

      No a záverečná polhodinka večera patrila hre „7 Divů světa“. Z tej sa vďaka svojej svižnosti a jednoduchosti pomaly ale isto stáva stálica našich herných sedení. Tento týždeň Ľubo tesal sochu Dia v Olympii, Paľo vztyčoval Rhódskeho kolosa, Dufus plel vysuté záhrady Babylonské, Dušan sa nechával zabalzamovať v mauzóleu v Halikarnasse a Ivo si na nás posvietil majákom v Alexandrii. A možno i vďaka tomu najlepšie videl, ktoré karty si má pri drafte brať a ktoré posielať ďalej. Jeho finálny náskok pred druhým Paľom bol síce len dvojbodový, ale na víťazstvo stačil. Ľubo prvé dve kolá staval skoro samé monumenty za suroviny vyobchodované so susedmi, ale keď sa rhódski začali nebezpečne vyzbrojovať, voľky-nevoľky musel do armády nejaký ten grošík napumpovať aj on. Keďže však pokladňa začínala zívať prázdnotou, preteky v starovekom zbrojení s ostrovanmi prehral a v konečnom hodnotení skončil až tretí, i keď zasa len o dva body za Paľom. Dušan sa vďaka svojej špeciálnej schopnosti dokázal po každom kole prehrabať odhodenými kartami a jednu z nich si vybrať, ale ani to, ani masívna armáda v kasárňach mu nijako zvlášť nepomohla a skončil už s výrazným náskokom štvrtý. Dufus sa na armádu vykašľal úplne… a podľa toho aj dopadol. Záhrady mu zavial piesok a jeho odsunul až na posledné miesto.

      Ale to už zazvonil zvonec a našej hernej stredy bol pre tento týždeň koniec.

    • #1829
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tento týždeň sme sa vrátili späť do podzemia. Vo „Welcome back to the dungeon“ do kobky zavíta štvorica trochu menej tradičných hrdinov. Na dobrodružnú výpravu sa tak vydáva napríklad nekrofilný nekromant či švárna princezná, ktorá si so sebou v inventári ťahá dračí obojok, srdiečkove žezlo, princa Krasoňa a svoju opatrovateľku s výzorom starej ježibaby. Ale aj do katakomb sa nasťahovalo zopár nových potvoriek; stretnete tu teda neškodnú vílu, ľudožravú truhlicu, ale aj zákernú kocku slizu, v ktorej ostáva zaseknuté vybavenie. Paľo, Ľubo a Ivo vykázali pri prechode podzemím 50 percentnú úspešnosť, čo je na túto hru tak akurát.

      Potom sa k nim pridal aj Dufus a pustili sa do už štvrtej kapitoly v „Pán Prstenů: Putování po Strředozemi“. V tomto diely štvorica rangerov prekutrávala hostinec, v ktorom sa mal schovávať špeh hlavného záporáka Gulgotara. Po testovaní bojových zručností tak došlo na trochu tej socializácie a vypočúvania podozrivých. A žiaľ, po prvýkrát tu padla kosa (sekera, meč…) na kameň. Naši dobrodruhovia sú síce zbehlí vo forenznej analytike i nepriateľskej pacifikácii (odborný vyraz pre odfikávanie pacičiek…), ale sociálnym zručnostiam sa v prírode veľmi nepriučili. Aragorn sa čo-to snažil vytiahnuť z hostinskej, ale miesto užitočných informácií na seba iba upútaval nežiadúcu pozornosť. Elena chcela trpaslíckemu štamgastovi ukázať, kde bola operovaná na pruh, ale ten nejavil valný záujem (nečudo – kto by už bol zvedavý na dajaký špitáľ…). Gimli skúšal hodiť reč s tajomných dlháňom v rohu miestnosti, ale takisto bezúspešne. No a Legolas sa na to vykašľal úplne, zavrel sa v sklade, narazil si sud s pivom a študoval miestne dekorácie. Čas sa ale nachýlil a hrdinovia stále nezistili, kto je onen špeh. Riskli teda justičný omyl a obvinili dlháňa z rohu miestnosti. Samozrejme chybne. Po tom, čo sa neprávom obžalovaný povyhrážal súdnym dvorom v Štrassburgu, si jeden z hrdinov všimol, že trpaslík sa potichu vyparil. Chvíľu na to pribehla grupa orkov a milý hostinec podpálila. Legolas síce dokázal pri hasení do istej miery zúžitkovať vypité pivo… ale to nestačilo. Establišment zhorel do tla a hrdinovia utrpeli prvú porážku. Neúspech nás ale nezastavil a v pátraní po Gulgotarovi plánujeme naďalej pokračovať.

      No a hrdinom na výprave za potieraním zla sme zostali verní aj v našej tretej štaci. „Bargain Quest“ je draftovačka, v ktorej si každý z hráčov otvorí obchodík s výbavou pre neohrozených paladinov, mágov, klerikov a podobnú fantasy verbež. Následne sa doň snaží nalákať zákazníkov a za cenné zlatky ich patrične vybaviť na cestu podzemím. Dobrodruhovia, posmelení naleštenou zbrojou a nabrúsenou sekerou, sa nebojácne vyberú zabiť nejakú tú mrchu potvorskú a pri tom buď zhynúť alebo si nahrabať zlaťáky na ďalšie vylepšenie výbavy.

      Prístupy k biznisu s magickým vybavením sa v našej skupinke diametrálne líšili. Paľo si otvoril exkluzívny obchod pre vybranú klientelu – konkrétne teda pre jedného bojovníka, ktorý u Paľa musel mať minimálne platinovú kartu. Ľubo sa svojim zákazníkom snažil vnútiť čo najviac čačiek a využíval predovšetkým omladinu, ktorá ešte poriadne nevie, čím chce byť, a tak kúpi všetko. Jeho investícia do mladej krvi mu však pomohla nahanobiť najväčší majetok, ktorý pri rovnosti bodov rozhodol o Ľubovej výhre. Ivov obchodík sa ponášal na predajne čínskych šmejdov, len s tým rozdielom, že Ivo nemusel riešiť žiadne reklamácie. Všetci jeho zákazníci totiž hneď v nasledujúcom súboji biedne zhynuli. Asi jediný normálny poctivý obchod viedol Dufus a zrejme aj vďaka tomu skončil posledný.

      No a tento večer sme skončili aj my a vidíme sa zasa o týždeň.

    • #1838
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Leto je v plnom prúde, avšak na druhú stranu Atlantiku sa za dovolenkou tohto roku asi veľa Európanov nepoberie. Karibská eurohra „Puerto Rico“ nás ale učí, že v minulosti sa za Veľkú mláku nechodilo iba chytať bronz a fajčiť kubánske cigary. Súdobí turisti namiesto toho hrdinsky budovali nový svet (respektíve o čosi menej hrdinsky likvidovali miestnych domorodcov… ale o tom teraz pomlčme). Každé kolo si tak hráč na ťahu vyberie jednu zo siedmich kariet akcií (výstavba, predaj, export…) a ostatní ho môžu (v prípade exportu dokonca musia) „nasledovať“ a využiť tú istú akciu. Ďalší hráč potom vyberá už len zo zvyšných šiestich kariet a tak ďalej. Na konci kola sa posunie žetón prvého hráča, karty akcií sa vrátia späť a celý cyklus sa zopakuje. V hre pritom funguje istá postupne úkonov, ktoré hráč musí vykonať, aby sa dobral zisku – musí osiať plantáž na pestovanie jednej z piatich plodín (kukurica, tabak, indigo, káva, cukor), postaviť fabriku na jej spracovanie, najať pracantov, plodinu zožať a buď za peniaze predať alebo exportovať na starý kontinent za víťazné body. Vtip je v tom, že trh si žiada stále rôzne typy tovaru a lode majú iba obmedzenú kapacitu, pričom to, čo sa nestihne poslať domov, proste zhnije. To bola taktika, ktorú vo valnej miere využíval Ľubo, ktorý to s plantážami a produkciou veľmi nepreháňal a ešte si aj navyše veľmi skoro postavil sklad, aby mu tovar nekapal. Potom už len s úsmevom pozoroval, ako Paľo, Dufus a Ďuro museli po každom exporte svoju prebytočnú kukuricu či tabak hádzať do kompostu. Dufus s Paľom si preto radšej zadovážili súkromné lodičky a Ďuro sa miesto exportovaniu surovín venoval importovaniu imigrantov (z ktorých sa však väčšina iba rozmarne čľapkala v mori), dolovaniu zlata a výstavbe prepychových budov, ktoré mu zaistili bohaté bodové žne. Práve táto taktika sa ukázala v konečnom dôsledku ako víťazná, a to so značným bodovým náskokom.

      V druhej hre večera sme sa vydali do fiktívneho „Smallworldu“. Toto je na prvý pohľad jednoduchá strategická hra, v ktorej hráči obsadzujú regióny na mape. Avšak hru činí zaujímavou veľké množstvo rás a sekundárnych špeciálnych vlastností, ktoré sa medzi sebou náhodne nakombinujú. Hráč sa tak môže ujať velenia hobitích berserkerov, čarodejných duchov, bivakujúcich ghúlov alebo lietajúcich trpaslíkov. Za cenu jedného vynechaného kola môže navyše aktívna rasa odísť do „úpadku“, pričom však stále generuje svojmu majiteľovi zisk z dobitých území, zatiaľčo on už veselo šéfuje novým obludkám. Takáto herná promiskuita je vyložene podporovaná a vyhrať len s jednou rasou môže byť extrémne náročné.

      Našu partiu otvoril Dufus inváziou trolov, s ktorými sa zakopal vo vlastnoručne vyrobených kamenných pevnostiach na severovýchode mapy. Že práve táto voľba mu zaistí výhru ešte nikto nemohol tušiť. Zvlášť nie Ľubo, ktorý si oportunisticky zvolil krysích obchodníkov, zamoril väčšinu juhu a z dobytých území inkasoval obrovské finančné pálky. Žiadnemu z jeho protihráčov sa navyše nechcelo do krysiakov púšťať – Paľo sa svojimi nepočetnými trpaslíkmi radšej vŕtal v baniach na západe a Ďurovi morskí orkovia plienili neutrálnych domorodcov na severozápade. Prvé dve kolá si všetci upevňovali svoje pozície a veľmi sa jeden o druhého nestarali, z čoho masívne ťažil hlavne Ľubo a jeho obchodné impérium. Zlom prišiel až v momente, kedy Ďurovi na severe došli domorodci, ktorých by hnal pred sebou a zdiaľky počul nárek ich žien. A tak svoj pohľad uprel na juh. V predtuche nevyhnutne sa blížiacej deratizácie Ľubo, ako správna krysa, opustil potápajúcu sa loď a išiel hľadať pomoc u tritónov. Aj Dufus dal zbohom svojim trolom, avšak narozdiel od Ľuba to bolo vo vedomí, že jeho opevneným dietkam sa nikto len tak neodváži skriviť chlp na hlave. Na scénu tak prišli černokňažníci, Paľo vymenil mačo-trpaslíkov za feministické amazonky (a ešte k tomu lietajúce!) a tie zasa za gigantov, Ľuboví tritóni na suchu vykapali a aj Ďuroví orkovia sa už vyčerpali a nahradili ich kostlivci so skroteným drakom. A trolovia ich všetkých prežili a veselo pritom svojmu emeritnému vodcovi odvádzali kolo za kolom značný tribút. Hoci, že sa Ďuro v závere snažil Dufusových černokňažníkov vyhubiť, nepodarilo sa mu to a vo finálnom skórovaní s ním prehral o šesť bodov. Na treťom mieste skončil Ľubo, ktorý ku koncu už iba živoril. No a Paľovi sa ušla len nepopulárna bandurková medaila. Ale aspoň mal druhý deň čo nakrájať k šnicľom na obed… <span class=“_47e3 _5mfr“ title=“smile – emotikon“></span>

    • #1927
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tentokrát sa naša herná skupina vybrala do podniku Belly Button v Košiciach, kde sa odohral aj náš herný večer. V celkovom počte 5 kusov sa tentokrát k Dufusovi, Ivovi, Paľovi a Duxisovi pridal aj dlho nezvestný Jaro. Keďže sa partia nechcela zdržiavať študovaním pravidiel novej hry siahla po osvedčenej konfliktnej klasike Cyclades. Hra sa vyznačuje prvkami ovládania území a skvele vymyslenou dražbou priazne bohov. Nielenže každý zo 5 bohov ponúka dražiteľovi vykonať úplne iné akcie ale taktiež sa každé kolo poradie bohov náhodne mení, čo vnáša do dražby bohov ďalší strategický prvok.

      Prvých pár kôl prebiehalo skôr v obrannej nálade než v nejakých útočných výpadoch. Ale samozrejme prázdne a na zdroje bohaté ostrovy neostali dlho neobsadené. Celkovo sa výhoda tak ako to už v tejto hre býva presúvala zraz na jedného raz na druhého hráča. Ako prvý zasvietil Dufus ktorému sa podarilo dobiť ostrov s 2 rohmi hojnosti a začal tak celkom pekne ryžovať peniaze. Ale ako rýchlo zasvietil tak ako rýchlo zhasol po tom čo sa do neho po sebe pustili Jaro, Ivo a Duxis. Celkovo je v tejto hre dôležité sa pohybovať niekde v strede aby ste nezaujali pozornosť súperov pretože sa automaticky proti vám začnú spájať. Po zahasení nádejí Dufusa sa k prevahe dostal Jaro ale kým budoval armádu Ivan mu potopil lode. Svoju chvíľku slávy však striedavo zaznamenávali aj Palo aj Duxis. Celkovo sa tak hra dostala do fáze kedy Ivan mohol v jednom kole postaviť 2 metropoly a vyhrať ale samozrejme že aliancia 4 mu to nedovolila. Až hra dospela k bodu kde zrazu túto možnosť mal aj Jaro. Ale znova spojené kykládske národy boli proti. Aby sme to skrátili a nepopisovali to ako Rimmer z Red Dwarfa hral kocky, hra dospela až do bodu kedy mohol vyhrať jak Ivo, Jaro, Dufus tak Palo. Duxis to po cca 3 hodinách hrania už viac menej vzdal a sabotoval dražbu <span class=“_5mfr“><span class=“_6qdm“>?</span></span> so slovami nech už to skončí. Nabudúce to už asi hrať s nami nebude <span class=“_5mfr“><span class=“_6qdm“>?</span></span>

      Takže nadišlo kolo kedy sa Dufusovi podarilo postaviť 2 metropoly a zdalo sa že jediná šanca bola ak by Jaro vďaka Zeusovi mohol meniť karty príšer a hľadať Pegasa ktorým by dokázal zaútočiť na Dufusovu mentropolu a keďže už jednu mal tak by vyhral on. A tak sa i stalo Jaro mal dostatok peňazí aby sa prelízal k Pegasovi a dobil metropolu. Takže zrazu vyhrával Jaro. To sme ešte ale netušili lebo sme si to vôbec neuvedomili, že aj Palo vie postaviť 2 metropoly. Čím dorovnal Jara a remízu rozhodujú peniaze kde Jaro mal 1 zaťák a Palo 3. Takže pánov Kyklád sa stal po 3 hodinách a 8 minútach Palo.

      Keďže nám už neostávalo až tak veľa času siahli sme už len vo štvorici po kooperatívnej rýchlovke Hanabi. V hre v ktorej držíte svoje karty opačne, takže na nich vidia vaši spoluhráči a vy nie. Takže si hráči musia navzájom radiť. Snažia sa pritom spoločne vytvoriť impozantný ohňostroj. Napovedať si tak môžu buď farbu kariet alebo číslo, pričom stále musia označiť všetky karty ktoré spĺňajú nápovedu. Hra tak stojí a padá na schopnosti hráčov si zapamätať nápovedy, ktoré dostali o svojích kartách ale taktiež aj to aké nápovedy už dostali spoluhráči. Vďaka týmto nápovedám potom hráči môžu vykladať karty piatich farieb v postupke od 1 do 5. Ak vyložia nesprávnu kartu stratia niečo ako život. Ak stratia 3 životy konči hra a spočítajú sa body. Prvý pokus o vytvorenie impozantného ohňostroja sa nepodaril avšak druhý krát to už bola podívaná ako sa patrí. Cesta z Belly Button domov tak pre nás bola lemovaná pestrofarebným ohňostrojom.

    • #1940
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      <p style=“font-weight: 400;“>Naša hradná družina aj tento týždeň presunula svoj herný večer do podniku Belly Button. Kde sme si v zostave Dušan (Dufus), Ivan, Palo a nová tvár Filip na úvod strihli partičku Ghost Stories. A hneď na úvod prezradím, že to bol teda viac smutný než strašidelný príbeh. Dušanova a Ivanova matná predstava o poznaní pravidiel vyvrcholila v pomerne zlej interpretácii pravidiel a tak sme si farjersky už tak zložitú hru ešte viac nedobrovoľne sťažili.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>Našťastie iba prvú tretinu hry. V tejto kooperativnej hre sa partia taoistických mníchov snaží ochrániť dedinu pred nájazdom rôznych duchov a démonov. Dedina predstavuje pole dielikov o veľkosti 3×3. Každý dielik predstavuje jednu špecifickú lokáciu v dedine, ktorá hráčom umožňuje využiť jej špeciálny efekt. Hráči sa tak musia presúvať po týchto dielikoch  a za pomoci kociek a farebných žetónov porážať nepriateľov. Tí však so sebou prinášajú rôzne prekliatia vo forme negatívnych efektov. Takže po tom čo sme odhalili, že si hru neúmerne sťažujeme sme sa ju rozhodli už podľa pravidiel so cťou dohrať. S výnimkou prvého kola sme ale celý čas ťahali za kratší koniec. Nepodržali nás ani kocky a často krát sme tak kvôli jednému chýbajúcemu symbolu v boji neuspeli. Príchodu hlavného záporáka sme sa ani nedočkali. Hra naše trápenie ukončila cca po hodinke a ¾. Duchovia nám postupne vystrašili takmer celú dedinu.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>Druhou hrou po ktorej sme siahli bol Ostrov Skye, ktorú by sme mohli definovať ako následok prehýrenej noci hry Carcassonne s hrou Zámky šíleného krále Ludvika. Podobne ako v Carcassonne je hlavným mechanizmom umiestňovanie dielikov do mriežky čí si každý vytvára vlastný ostrov. Pričom je dôležité tieto dieliky skladať tak aby svojmu majiteľovi počas 6 kôl priniesli čo najväčší bodový zisk. Každé kolo sa pritom na vyskladanom ostrove boduje niečo iné.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>V našej hre to boli zvieratká pri farme, lode, priesečníky a uzavreté oblasti. Druhým zaujímavým prvkom hry je nákup dielikov, ktorý táto hra zrejme zdedila po otcovi Ludvikovi. Hráči si každé kolo potiahnu po 3 dieliky ktorým potom tajne priradia mince. Naraz potom tieto zásteny odhalia. Jeden z troch dielikov vypadáva a ostatné sú potom dostupné na kúpu, samozrejme za cenu ktorú im pridelil ich majiteľ. Peniaze za kúpene dieliky tak pripadnú majiteľovi, nedokúpene dieliky si necháva majiteľ ale stráca peniaze ktoré im priradil. Čiže občas sa dá pekne zarobiť ale aj prerobiť . V našej partii sa všetkým hráčom prvé 3 kolá darilo držať pekne pri sebe, a až v 4 kole začal žezlo mierne preberať Paľo. Ten totiž celkom pekne dokázal pouzatvárať svoje oblasti a tak si posledné 2 kolá dokázal pripísať v nich 24 bodov.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>Dufus sa zasa priveľmi sústredil na budovanie loďstva, ktoré zasa až tak dobre bodované nebolo. Kritické bolo posledné kole kedy Dufus slabo ohodnotil svoje dieliky a jeden z nich by mu bol priniesol okolo 14 bodov práve vďaka lodiam. Žiaľ uvedomil si to už neskoro a tak keď vďaka nízkym cenám v poslednom kole postavil len jeden dielik. Zaslúžene tak vyhral Palo s 71 bodmi Ivo za ním zaostal iba o 5 bodov, Filip so 60 bodmi obsadil 3. priečku a zemáky ostali Dufusovi s 57 bodmi.</p>

    • #2292
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      ento týždeň sa nám naskytla unikátna príležitosť zahrať si „7 Divů světa“ v plnom počte hráčov. Ivo, Ľubo, Dufus, Filip, Damián a dvojica Paľov si rozdelila antické monumenty, zatiaľčo Dušan (ktorý sa na historickej scéne objavil až o čosi neskôr), sa jal radiť mladšiemu Paľovi. Postrehy skúseného herného harcovníka však Paľa nedoviedli k vyoraniu ktovieako hlbokej dejinnej brázdy, práve naopak! Za posledné miesto budúce generácie už Petr… Patrik… Pankrá… no, onému, ani na meno neprídu. A Dušanovi za jeho služby predikujeme krátku ale o to intenzívnejšiu kariéru zabávača v koloseu. Teda hneď, ako si jeho nadriadený od niekoho bezúročne požičia na levy…
      Ani v iných častiach starovekého sveta ale nešlo všetko úplne podľa predstáv vojvodcov. Hra v siedmich má isté špecifiká a jedným z nich je akútny nedostatok potrebných surovín. Každú chvíľu ktosi zalamoval rukami, že mu chýbajú materiály na stavbu a ani od susedov si ich nevie kúpiť, lebo tí hňupi vyrábajú len samé voloviny. Nejeden monarcha teda rezignoval na dostavanie svojho divu a jal sa pestovať iné hobby. Damián tak napríklad investoval do armády a kdesi v mysli sa mu už zaiste rodila myšlienky, že si Ohňom i Mečom dobije rzeczpospolitu a po ňom už len Potopa. Ešte keby tak zverboval nejakého Pana Volodyjovského… takto sa musel uspokojiť len s bronzovou medailou. Ľubo zasa staval chrámy a divadlá, do ktorých predával predražené vstupenky. Táto kultúrna oligarchia mu vyniesla rozprávkový majetok. Ale poznáte to – sú veci, ktoré si za peniaze kúpiť neviete. Konkrétne Ľubo si za ne nedokázal kúpiť prvé miesto. To pripadlo Filipovi, ktorý mal proste Filipa. Respektíve nemal, pretože si nevšimol, že jednu budovu má postavenú dvakrát, čo je proti pravidlám. Či bol práve toto dôvod jeho víťazstva, sa už nikomu veľmi riešiť nechcelo a radšej sme sa presunuli k ďalším hrám.
      Naša skupina sa rozdelila na dve časti. Damián, Dušan, Filip a starší Paľo odplávali do „Puerto Rico“ pestovať kukuricu, kávu, tabak a podobnú burinu, zatiaľčo Ľubo, Ivo, Dufus a ten posledný (meno si teraz narýchlo nevybavím…) išli skúmať lesy Temnohvozdu v „Pán Prstenů: Putovaní po Středozemi – stínové stezky“.
      V aktuálnej misii musela štvorica hrdinov nájsť a zlikvidovať štyri totemy. „Ten, ktorého meno si dejiny nepamätajú“ sa namiesto Paľa staršieho ujal Gandalfa a treba uznať, že sa usilovne snažil vymazať svoju historickú potupu. Dokonca sa niektorým z nás začalo vybavovať, že sa hádam volá nejako podobne, ako jeho predchodca v role múdreho čarodeja. Šedý pútnik usilovne dvíhal morálku v skupine a obzvlášť Ľubova Eleanor sa ním cítila dosť často inšpirovaná. Ako presne toto inšpirovanie prebiehalo hra milosrdne nechala na predstavivosti hráčov… Žiaľ, Gandalfov vek a s ním spojená senilita o sebe dali vedieť v momente, keď si jeho bábkar poplietol spôsob, akým sa mal zničiť tretí totem. Táto fatálna chyba stála skupinu víťazstvo a Gandalfovho majstra všetku pracne nadobudnutú reputáciu. Od tohto momentu sa v prach prepadlo nielen jeho meno ale i celá jeho osoba.
      V Puerto Ricu sa medzitým zasa a znova darilo Filipovi. Damián bol žiaľ predčasne odvolaný pod Zbaraž (či kam vlastne…) a jeho miesta sa promptne ujal Ivo. Žiaľ, musel nás opustiť aj Filip a náhrada v osobe ďalšieho hráča sa už nenašla, invenčne sa teda akcie virtuálneho Filipa začali určovať hodom kocky. Popritom sa prišlo na to, že Filip znova postavil ktorúsi budovu dvakrát, čo je dokonca aj v Puerto Ricu proti pravidlám. Pre budúcnosť teda už aspoň poznáme jeho „modus operandi“.
      Dufus a Ľubo sa postavili proti sebe v Etnose. V takom nízkom počte hráčov ešte ani jeden z nich Etnos nehral. Lepšia sa s touto situáciou vysporiadal Dufus, ktorý hneď od začiatku Ľuba predbehol a vedenie si udržal až do konca. Už-už sa išiel radovať z víťazstva, keď sa tu zrazu pri stole akoby zo vzduchu zhmotnil Paľo mladší, ktorí tú hru vraj hral celý čas s nami a dokonca ju aj vyhral. To nás donútilo zobrať jeho existenciu znova na vedomie a očistiť jeho meno od zlyhaní v siedmich divoch aj v pánovi prsteňov.
      No a s týmto Paľovým morálnym úspechom sa s vami pre tento týždeň lúčime. Pamätajte teda, nezáleží na tom, koľkokrát padnete, ale že potom znova vstanete a nabijete protihráčov v Etnose
    • #2473
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      Túto stredu si Ľubo, Dušan, Dufus, Paľo, Ďuro a Ivo rozhodli pripraviť čosi pod zub. Keďže internetoví odborníci vravia, že je nezdravé jesť približne 99% organických produktov a podľa tých najradikálnejších by uvedomelý človek mal žrať tak maximálne kamene, rozhodli sme sa kráčať zelenšou cestou stravovania a zbodnúť si nejaký ten šalát.
      „Zbodni salát“ je párty hra, v ktorej si hráči postupne vyberajú z ponuky rôznej zeleniny (a paradajok… pretože ako každý vie, rajčiny sú predsa ovocie ;)), prípadne môžu siahnuť po karte, ktorá im určitú zeleninu alebo jej kombináciu patrične bodovo ohodnotí. Až sa všetky poľnohospodárske plodinu rozoberú, hráči na ne aplikujú všetky svoje pozbierané bodovacie kartičky. Kto získa najviac bodov, vyhráva a môže ísť do telerána dávať rozumy miesto doktora Bukovského.
      Stratégie k víťazstvu bývajú rôzne. Paľo sa napríklad sústreďoval na čo najväčšiu rozmanitosť, zatiaľčo Ľubo zbieral výhradne červenú kapustu a titulný šalát (ktorý mu ale skoro na nič nebol… teda keď nepočítame provokovanie Dufusa, ktorý ho zbieral tiež). Ani jeden z nich ale nestačil na vyváženú receptúru od Dušana, ktorý svojich protihráčov vycvičil ako Gordon Ramsay kuchárov v lacnom vietnamskom bistre.
      V našej druhej hre sme sa ako „Kartografové“ vybrali zakresľovať ďaleké kraje na štvorčekový papier. Hráči sa tu snažia podľa vytiahnutých kariet načmárať na kus lajstra dedinu, les, vodu a ďalšie topologické zaujímavosti v zadanom tvare. Po každom zo štyroch kôl sa obodujú dva zo štyroch predpísaných cieľov (najväčšia dedina, najväčší vyplnený štvorec a pod.) a sem tam vám dokonca hra nakáže odovzdať svoju mapku súperovi, ktorý vám do nej zlomyseľne zakreslí zákerných zloduchov. U nás si najlepšie ceruzku zastrúhal Ďuro, ale jeho náskok pred súpermi bol iba minimálny. Púhe štyri body ho delili od kartografa Paľa, ktorý zasa predbehol Ľuba dokonca iba o bod.
      Po kartografoch sa k nám pridal Damián a rozdelili sme sa na dve partie. Na Iva, Paľa a Dušana čakala „Odysea: Spoločně k deváte planetě“, čo je akýsi vesmírny mariáš, rozsekaný do niekoľkých desiatok mini misií. Dufus, Ľubo, Ďuro a Damián ostali viac pri Zemi a v depresívnej „This War of Mine“ sa snažili prežiť medzi rozvalinami vojnou sužovaného mesta. Rozdiel v nálade medzi stolmi hádam nemohol byť markantnejší. Z vesmíru sa čo chvíľu ozýval jasot nad ďalšou minutou planétou či mesiacom, zatiaľčo nešťastní preživší sa zavše chytali za hlavy, čo kruté im osud v podobe hry ešte postaví do cesty. Obe skupiny sa na konci večera mohli kochať pohľadom na červenú škvrnu; ale zatiaľčo tú vesmírnu vytvorila búrka v atmosfére Jupitera, tá na zemi vznikla po príliš blízkom stretnutí tretieho druhu, v ktorom účinkovala guľka z útočnej pušky a telo jedného z civilov. Od toho momentu tragická špirála nabrala na obrátkach. Zvyšní preživší klesli na duchu natoľko, že skupinu nadobro opustili, len aby si našli nejaký svoj vlastný hrobček v potemnelom meste ruín.
      Môžeme teda len dúfať, že ľudstvo svoju budúcnosť bude hľadať radšej vo hviezdach než na bojovom poli. A aj nám bude asi ešte chvíľu trvať, než sa znova odvážime vykročiť do nevyspytateľného pekla v tejto mojej vojne…
    • #3953
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      Ľubo, Ivo, Jaro a Damián sa túto stredu zišli v „Neuroshima Hex!“, aby sa navzájom pobili o vládu nad ruinami postapokalyptického sveta. Každý z nich dostal pod svoje velenie jednu špecifickú armádu. Ivo sa vtelil do Molocha – vodcu skupiny strojov, ktorá má vo svojej výbave kdejakých androidov, kamikadze drony a dokonca aj jednu atomovku. Ľubo komandoval posledný ľudský odpor, ktorý svoje neveľké počty kompenzuje strelcami na diaľku a veľkou manévrovateľnosťou. No a Jaro s Damiánom si rozdelili role mutantov Borgo a grázlov z Hegemony, ktorí sa obaja vyznačujú predovšetkým silnými útokmi nablízko (a v prípade mutantov ešte často do viacerých strán). Samotná hra má pomerne jednoduché pravidlá – každý hráč si vo svojom kole vyžrebuje zo svojej kôpky tri žetóny, ktoré symbolizujú buď konkrétne jednotky, špeciálne bonusy pre okolité jednotky alebo rôzne akcie (pohni svojou jednotkou, posuň nepriateľskú jednotku, spusť bitku a podobne). Žetóny sa kladú na jednoduchý hexový plán a vždy keď niektorý hráč použije akciu „boj“, všetci vojačikovia na mape zaútočia v poradí určenom ich iniciatívou.
      Treba povedať, že napriek jednoduchým pravidlám sa vie hra v štyroch celkom natiahnuť a keďže medzitým dorazili Paľo a potom i Dufus, rozhodli sme sa rozohranú partiu v strede odložiť, rozdeliť sa na dve trojčlenné skupiny a rozložiť ďalšie hry.
      Damián, Jaro a Ivo tak začali testovať Darwinovú evolučnú teóriu vo chválenej worker placement hre „Dominant species“. Jaro, Dufus a Ľubo sa zasa udomácnili o pár desiatok tisíc rokov neskôr a v dobe krížových výprav sa jali podmaniť stredovekú Európu.
      „Crusader Kings“ je na prvý pohľad klasickou „area control“ stratégiou. Počítačový hráči (ktorí na PC momentálne oslavujú vydanie už tretieho dielu) ale tušia, že to s tou hrou také jednoduché nebude. S počítačovou verziou sa často spája prívlastok „simulátor dynastie“ a rodová politika hraje veľkú rolu aj v stolnej verzii. Vládca (respektíve vládkyňa) vášho kráľovstva vám totiž môže počas hry jednoducho umrieť; či už na starobu alebo chorobu, možno dostane sekerou po hlave, alebo bude mať prehnanú alergickú reakciu na zeleninovú polievku (ktorú zákerný protihráč najprv okorenil štipkou kyanidu… ale tvárme sa, že o tom nikto nič nevie). Preto si musí čím skôr nájsť nevestu/ženícha a mať nejakých malých princov alebo princezné, ktoré po ňom korunu podedia. Alebo ich aspoň bude môcť poslať na krížovú výpravu namiesto seba.
      No model dynastie je úzko naviazaný systém dobrých a zlých vlastností, ktorý tu nahradzuje hádzanie kockou „na úspech“. Miesto toho si zo svojho váčka vyťahujete vlastnosť svojho kráľa, ktorá sa pre danú akciu aplikuje. Váš kráľ je napríklad skromný a spomenie si na to práve vtedy, keď chcete postaviť hrad. Z veľkolepého projektu teda vycúva a spať bude radšej v maštali. Darmo mu vy vysvetľujete, že ten ušporený grajciar ho pri útoku protihráča bude v mešci poriadne ťažiť. Teda ak si pri onom útoku protihráč nevytiahne zo svojho váčka vlastnosť „imbecil“ a po vzore Francúzov od Agincourtu nezahučí so svojimi rytiermi rovno do bahna. Tieto „traity“ sa samozrejme dedia a nástupníci k nim prihadzujú svoje vlastné… Dufusovi sa tak napríklad stalo, že jeho prvorodeného syna by sa aj pri najväčšej slušnosti dalo nazvať iba genetickým odpadom a jeho kráľovský otec sa modlil, aby sa sa jeho naničhodný dedič konečne raz z krížovej výpravy nevrátil domov.
      Naša hra troch hráčov sa nakoniec stala korisťou Nemcov (či presnejšie povedané „Svätej ríše Rímskej“) pod patronátom Paľa. Ten bol najúspešnejší na krížových výpravách, bol najväčší vynálezca (aj Einstein bol koniec-koncov nemec) a na konci držal 7 provincií. Mal by ich 8, ale turisti pri baltiku mu v Pomoransku vyhlásili nezávislosť. Francúz Dufus budoval hrady o 106 a vo voľnom čase vyrábal nemeckým kráľovnám deti…(To ale nie je tak, ako to vyzerá! Plné pochopenie tejto vety vyžaduje bližšie vysvetlenie pravidiel ;)). No a talian Ľubo sa zachoval ako čistý talian a nechal vydať jednu zo svojich dcér za jedného z Paľových synov, čo mu potom žiaľ zabránilo Paľa napadnúť a skomplikovať mu cestu k víťazstvu. Aspoň sa na konci mohol radovať, že k tretiemu miestu získal aj trón Jeruzalemský a hru uzavrel, čím vlastne ukončil aj celý večer. Majte sa teda dobre, hrajte hry a vidíme sa o týždeň.
    • #4369
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      Aj tento týždeň sme začali výletom do vesmíru v „Odysea: Společně k deváté planetě“ a náš tím tentokrát tvorili Paľo, Ľubo, Ivo, Dávid a Damián. No studený vesmír bol znova proti. Či za to mohlo kozmické žiarenie, slnečné škvrny, veľké špagetové monštrum alebo Q nevedno, ale znova sme sa zasekli na jednej z misií a ani na piaty pokus sa nám nepodarilo vyriešiť zákernú úlohu.
      Vyslobodenie z tohto bludného kruhu priniesol až Dufus v podobe hry „Mascarade“. A tak sme opustili našu vesmírnu loď a spolu s ním a Erikom zavítali na maškarný ples. Tu si hráči rozdajú postavičky, za ktoré sú zamaskovaní, pozrú sa na nich, otočia ich lícom nadol a začne zábava. Každý hráč na ťahu má tri možnosti: pozrieť sa na svoju kartu, vziať súperovu kartu a bez pozeraniu ju tajne pod stolom vymeniť za svoju (alebo výmenu len predstierať a vrátiť mu ju späť) alebo sa vyhlásiť za konkrétnu postavičku a použiť jej špeciálnu schopnosť. Akýkoľvek iný hráč môže ale pred tým prehlásiť, že v skutočnosti je tou postavou vlastne on. V takom prípade všetci „pretenderi“ otočia svoje karty a ten pravý (ak medzi nimi je) môže použiť špeciálnu schopnosť postavy. Ostatní však musia platiť pokutu za svoju pretvárku. Hra tak plynule osciluje medzi stavom úplnej istoty „každý vie, kto je kto“ a totálnej krízy identity „nikto nevie ani len to, akú postavu práve má“. Niektorí tejto mechanike vyložene vyšli naproti; napríklad Damián často ani sám nevedel, či si vlastne postavu s iným hráčom vymenil alebo nie.
      Po tejto schizofrénii sme sa rozhodli ukotviť v trochu jednoznačnejších rolách a na stôl rozbalili „A Game of Thrones: The Board Game“. Boj o železný trón zviedol Paľo Tyrell, Ivo Martell, Ľubo Lanyster, Damián Baratheon, Erik Greyjoy a Dávid Stark. Prvé kolo sa nieslo ešte celkom v pokojnom duchu mierumilovnej expanzie na neutrálne územie, no už v druhom došlo k šarvátke na západnom fronte. Na Lannisport sa z juhu chystali Tyrellovci a na severe začínali byť ostrovy Greyjoyom primalé.
      Východ ríše bol zatiaľ o dosť pokojnejší. Jelene si dohodol pakt o neútočení s púštnymi zmijami aj severskými vlkmi. Prerastení dunčovia sa mali vôbec najlepšie – na ich snehom zapadnutý sever sa nikomu nechcelo a Stark bol tentokrát netradične zadobre aj s Greyjoyom. Jama sa tak otvárala len pod Lannisterským levom. A ten do nej zahučal s plnou parádou. Najprv prehral (síce tesne) bitky s ružami aj krakenmi, potom skoro sám zacvakal za neúspešnú výpravu proti divokým na severe a na konci mu ranu z milosti zasadil znova Greyjoy, keď dobil Lannisport a leva bolo počuť revať naposledy. Nájazdníci z ostrovov však svoje víťazstvo nemohli poriadne osláviť. Bez Lannisterovcov nebol medzi nimi a Tyrellom žiaden nárazník a na severe Stark začal pokukovať po lukratívnych prímorských letoviskách. Greyjoy sa tak razom ocitol v podobnej situácii, ako jeho zdecimovaný leví protivník pred chvíľou. Nutno však povedať, že sa bil zubami-chápadlami a svoje šupiny odmietal predať pod cenu.
      Na východe ale medzitým rástla nová sila. Baratheon zabral Kráľovo Prístavisko a okolité kraje a až sa cítil dosť mocný, uprel svoje oči smerom na sever, k svojmu, teraz už náhle bývalému spojencovi. Stark si teda užil zradu aj z pohľadu obete a Damián Baratheon, prvý toho mena, kráľ Andalov, Roynarov a prvých ľudí, si mohol svoje ctené kráľovské pozadie uvelebiť na železnej opache v trónnom sále, skutej z mečov svojich protivníkov. Kiež by sa na niektorom z nich porezal a skapal na tetanus! Ale to ste nepočuli; oficiálne len „Nech žije kráľ!“ Teda až pokým v lese nestretne nejakého nasrdeného kanca, ktorý ho bude chcieť zobrať na kly… alebo mu aspoň ukradnúť notebook.
    • #4762
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      4:59…4:58…4:57…Hádžeš!
      4:10…4:09…4:08…Musím jednotku! Ja zelenú! Ja hocičo!
      3:45…3:44…Mám! Ťahaj ďalšie!
      3:10…3:09…3:08…Jednotku! Zelenú trojku! Dokelu, musím hádzať! Niee, jednotku niee!
      0:20…0:19… Dávaj ešte raz! Stíhame! Mám! Rýchlo ďalšiu!
      0:03…0:02…0:01… To sa nedá stih… BUM!

      Približne takto nejak vyzerá priebeh bombovej (ehm… ;)) hry „Fuse“, kde hráči v šibeničnom limite 10 minút freneticky hádžu kockami, v úpornej snahe vyskladať si predpísanú kombináciu, ktorá im umožní odpojiť jednu z hromady rozbušiek. Fuse sme hádam ešte nikdy nevyhrali na vyššiu než úvodnú obtiažnosť a dosť často sa nám nepodarilo pokoriť ani tú. Neinak to bolo ani tento týždeň, keď Dávid, Ľubo a Dufus vyleteki do luftu hneď dvakrát! Vidiac, že z nich ženisti asi nebudú, rozhodli sa radšej rekvalifikovať na architektov.

      V hre „Tajuplná hradní sklepení“ hráči z náhodne žrebovaných dielikov budujú podzemné bludisko. Na jednotlivých častiach sa nachádzajú ako poklady, tak kdejaká potvorská chamraď. No a je na samotnom architektovi, aby si labyrint zložil takým spôsobom, že obludky zamuruje vo vlastných miestnostiach a dlaždičky s pokladmi naopak umiestni na dostupné miesta. Veľkosť bludiska je ale striktne obmedzená a keďže hráčom dochádzajú voľné priestory, je potrebné viac a viac špekulovať, kam a ako položiť vyžrebovanú časť podzemia, aby si náhodou neprehradili cestu k pokladu. Najlepšiu priestorovú predstavivosť preukázal Dávid; a to hneď dvakrát po sebe. Jeho bludiská by bola radosť vyrabovať a aj Daidalos by sa červenal pri pohľade na to, ako Dávid šikovne odizoloval jednotlivé monštrá.

      To sa k nám ale už pridal Damián a z doby rytierov sme sa presunuli ešte ďalej do minulosti, aby sme v role jedného zo štyroch živočíšnych druhov kdesi na začiatku doby ľadovej bojovali o dominanciu nad ostatným tvorstvom.

      „Dominant species“ je taktická „area control“ eurohra, v ktorej sa hráči snažia presadiť svoju časť živočíšnej ríše na úkor všetkých ostatných. Postupne sa teda množia na dostupných územiach, objavujú nové, migrujú na výhodnejšie pozície, mutujú, aby vedeli žrať novú potravu, no a samozrejme aj zákerne likvidujú konkurentov. A to občas na skutočne masovej škále.
      U nás sa o titul „hlavného kohúta na smetisku“ uchádzal Damiánov hmyz, Ľubové pavúky, Dávidove plazy a Dufusove obojživelníky.

      A hociže posledne menované mali byť teoreticky najlepšie prispôsobené prostrediu, už v druhom kole boli prakticky všetky vyhubené. Hra našťastie dovolí hráčovi pozviechať sa aj z takejto tvrdej rany evolúcie, avšak Dufus pri tom stratil podstatný počet bodov a napriek veľkej snahe sa mu už túto stratu nemohlo podariť dobehnúť. Naopak, prekvapivo dobre sa darilo pavúkom. Tie si k Damiánovej neskonalej iritácii pravidelne pochutnávali na jeho hmyze a decimovali mu stavy. Navyše sa Ľubovi podarilo rozšíriť do veľkej časti regiónov a dokonca si vytvoriť aj čosi ako hlavný stan v jednej geograficky izolovanej bažine, prekypujúcej výživnými larvami, kam sa za ním dlho nikto neodvážil. A keď sa začala rozširovať ľadová pokrývka, jeho pavúčiky si navliekli čapice a nasadili lyže (čo pri ôsmich nohách vôbec nebolo jednoduché…) a snežnú pustinu si uzurpovali pre seba. To už začala dochádzať trpezlivosť aj Dávidovým plazom a spolu s chrobákmi začali osminožce postupne zašliapavať do prachu (respektíve snehu) zeme a likvidovať im zdroje jedla.

      Našťastie pre Ľuba, niečo ako aliancia v tejto hre kvôli jej masívnej kompetitívnosti nemôže dlhodobo fungovať a hoci sa náskok arachnidov povážlivo zmenšil a ich počty klesli temer na hranicu vyhynutia, pavúky do cieľa aj tak vbehli ako prvé a zrejme sa tým valne pričinili o vznik arachnofóbie medzi ostatnými živočíšnymi druhmi. Až vás teda vo vani prekvapí veľká, osemnohá potvora, viete, komu za to môžete ďakovať

    • #5514
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Po minulotýždňovej Yucate sme tentokrát zavítali na Tabletopiu. Táto online služba sa hrdí obrovskou ponukou stolných hier (i keď niektoré z nich sú dostupné iba pre platiacich členov), na rozdiel od Yucaty však aplikácia nekontroluje pravidlá, iba poskytuje herné komponenty a virtuálny stôl. Pri niektorých hrách to veľký problém nie je, inokedy ale herný zážitok môže trpieť.
      Ľubo, Paľo, Ivo a Dufus si to odskúšali na vlastných klávesniciach v hre „Kartografové“. Jeden by si možno myslel, že počítačová verzia musí hráčom maľovanie tetrisoidných objektov na mapu výrazne uľahčovať. Lenže verzia hry pre Tabletopiu už z princípu fungovania tejto služby jednak nekontroluje, či si do svojej mapy omylom nezaznačujete lesy miesto polí a dediny miesto riek, a jednak samotný spôsob mapovania musí používať niektoré už existujúce komponenty v Tabletopii. V praxi to znamená, že namiesto čmárania po štvorčekovom papieri si jeho jednotlivé dieliky
      prekrývate mikro-dlaždičkami, symbolizujúcimi jednotlivé terény. Pritom prekrytie sa nevykoná iba prostoduchým kliknutím na hernú plochu. Vy musíte svojou virtuálnou rukou siahnuť do vrecka so správnymi dlaždičkami a po jednej ich ťahaním myši umiestniť na správny štvorček. To, že klient Tabletopie je 3D, navyše znamená, že položiť tajlík na správne miesto nevyjde vždy na prvýkrát; obzvlášť ak hrajete na menšom monitore alebo notebooku ako Paľo. Nutno priznať, že po pár kolách sme si ako-tak zvykli, ale od komfortného zážitku mala naša hra stále dosť ďaleko.
      V sťažených podmienkach sa nakoniec najlepšie darilo Ľubovi, ktorý o púhe dva body porazil Dufusa.

      Po tejto hre sme sa ale radšej späť vrátili na užívateľsky pohodlnejšiu Yucatu. V zložení Paľo, Ivo a Ľubo sme sa, podobne ako minulý týždeň, pustili do stavania „Sankt Peterburgu“.
      Partiu najlepšie načal Ivo, keď si šikovne premysleným ťahom zaistil hneď na začiatku celú skvadru lodiarov za výhodné ceny. Paľo stavil na výrobu a pohľad na jeho dvanásť produkčných kariet vzbudzoval ohromný rešpekt. Prílišná hamižnosť po rubľoch sa však trvalo odrážala na Paľovej bodovej strate. Ľubova verzia Petrohradu bola celú hru akási nemastná-neslaná. Ľubo nemal veľa výrobcov a tým pádom ani veľa peňazí a jeho mesto negenerovalo v porovnaní s Ivovým ani dostatok bodov. K Ľubovmu veľkému prekvapeniu to však bol znova on sám, pri kom na konci svietilo víťazstvo. Ivo totiž tradične podporoval hlavne proletariát a na buržoáziu zvysoka kašľal, takže za svojich dvoch šľachticov na konci získal mrzké tri body. Oproti Ľubovým 28 respektíve Paľovým 29 to nemohlo stačiť. Paľo však svoj ľud tak trochu zanedbával a jeho mesto bolo síce veľké, ale ako hlavný architekt nevenoval pozornosť kultúrnemu obohateniu a namiesto toho vo svojich dvoch observatóriách stále iba čumel na hviezdy… Nakoniec sa teda potvrdilo, že mesto nemusí byť ani veľké, ani bohaté, hlavné je, aby v ňom žilo veľa šťastnej smotánky.

      Na a poslednou hrou večera bolo tradične „Port Royal“ – hra, ku ktorej sa pravidelne vraciame či už v online alebo vo fyzickej podobe. Dufus, Ľubo, Ivan a Dušan si v tejto klasike zmerali silu už desiatky krát a finálne skóre ukazovalo, že všetci Port Royal poznajú spredu, zozadu aj dolu hlavou. Víťazstvo tentokrát vybojoval Dufus, ale bolo to iba o dva body pred jeho troma súpermi, ktorí ich zhodne nazbierali po desať. Nad Karibikom už ale vyšla luna, a tak sme sa i my nalodili na svoje koráby a odplávali, každý do svojho domovského prístavu.

    • #5701
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Väčšina stolných hier je ukotvená v jednom konkrétnom historickom zasadení. V „Stone age“ sa staráte o svoj praveký kmeň, v „Crusader kings“ si budujete stredovekú dynastiu a v „Odysea: Společně k deváté planetě“ cestujete v budúcnoti… spoločne k deviatej planéte. Existuje ale skupina stoloviek, ktorých hlavným rysom je práve to, že sa odohrávajú naprieč rôznymi dejinnými epochami. Podľa ich azda najvýznamnejšej predstaviteľky sa zaužívalo označenie „Civilizačné hry“. Samotná „Civilizácia“ sa na pultoch obchodov nachádza v mnohých inkarnáciách, pričom niektoré z nich sa vtipne hlásia primárne k odkazu počítačovej hry, ktorá však pôvodne adaptovala práve stolnú verziu.

      Ľubo, Ivo a Paľo si však tento týždeň vybrali jednu z nespočetných variácii pôvodnej formuly, a síce rovno variáciu vôbec najlepšie hodnotenú – majstrštyk Vláďu Chvátila „Through the Ages: Nový příběh civilizace“. Práve túto „civku“ je totiž možné zadarmo hrať na „Boardgamearena.com“, kde je šikovne prevedená do podoby webovej aplikácie.
      „Through the Ages“ sa od väčšiny svojich sestričiek a sesterníc líši absenciou akejkoľvek mapy. Hra takmer výlučne spolieha na kartičky a štyri sady kocôčiek, ktoré slúžia na označenie populácie, zdrojov a civilných a vojenských akcií. To však plne stačí na naštartovanie strategického hlavolamu, v ktorom musia hráči pilne uvažovať, či radšej postavia ďalšiu baňu, vynájdu nový spôsob zavlažovania, zmenia režim z despocie na teokraciu alebo si trebárs najmú nového lídra (pričom popri Cézarovi, Jane z Arku alebo Napoleónovi nechýba ani Bill Gates a dokonca je tu aj tvorca počítačovej Civilizácie Sid Meier!).

      Keďže Ľubo s Ivom túto hru hrali už pred drahnou dobou a Paľo bol dokonca nováčik, zvolila sa len akási „výuková“ verzia, ktoré je orezaná o vyhlasovanie vojen a agresie a chýba jej záverečná, štvrtá epocha (v ktorej sú k dispozícii práve aj Gates a Meier). I tak je tu ale hromada možností, ako si svoj zverený ľud previesť od antických barbarov k (temer) modernej spoločnosti. Obzvlášť Paľo po počiatočnej fáze zmätenosti začal dôsledne prešpekulovávať každý ťah. Verzia na Boardgamearéne je k hráčovým chybám veľmi benevolentná a dovoľuje resetovať celý svoj ťah a naplánovať ho kompletne nanovo. Čo je požehnanie pre aktuálneho hráča, môže však ľahko liezť na nervy protihráčom; obzvlášť keď dotyčný túto možnosť využil už druhý či tretíkrát v jednom ťahu
      Oproti fyzickej verzii sa však nemusíte zaoberať presúvaním surovín a robotníkov a prepočítavaním jednotlivých stupníc v „údržbovej“ fáze ťahu, keďže to všetko za vás vyrieši aplikácia. Rovnako ani veľmi nevadí herný priestor obmedzený na plochu monitora, keďže sa väčšinu času zaoberáte svojou hracou doskou a u protihráčov potrebujete vidieť predovšetkým stav ich bojových, technických a kultúrnych ukazovateľov, ktoré sú šikovne zhrnuté na pravej strane obrazovky.

      Naša herná partia bola do veľkej miery vyrovnaná. Na začiatku síce Paľo obom svojim súperom utiekol, ale tí sa celkom úspešne začali doťahovať. Obzvlášť Ľubo sa po prvých dvoch slabých epochách, kedy mal striedavo nadbytok a nedostatok jedla i surovín, odpichol pomocou Jamesa Cooka a dvoch kolónií k výrazným bodovým prírastkom a dokonca Paľa aj na chvíľu predbehol. V záverečnom zúčtovaní ale nováčik výhru obránil, hoci rozdiel medzi ním a tretím Ivom bol iba desať bodov, čo pri skóre čosi vyše stovky nie je vôbec veľa.


      Na druhú hru večera, kockovku „Dice Forge“, sa k nám pripojil aj Dufus. Hry s kockami z digitálneho spracovania profitujú asi najviac. Špecificky v tejto hre, kde si svoje „pseudonáhodné generátory“ musíte manuálne zostavovať. Na počítači je ale všetko záležitosť pár klikov. Rozhranie hry je taktiež dostatočne jednoduché a intuitívne. A tak dokonca aj Ľubo, ktorý bez znalosti pravidiel skočil rovno do hlbokej vody, veľmi rýchlo zistil ako sa pláva. Je pravda, že bol nakoniec posledný, ale zasa až tak veľmi nezaostal. To Paľo si vyhádzal svoj druhý tohtovečerný úspech a tentokrát to už nebolo len o nejakých pár mrzkých bodíkov. Na záver mu teda patrí uznanlivá gratulácia a virtuálny potlesk a my ostatní už môžeme začať rozmýšľať, ako mu to nabudúce vrátiť aj s úrokmi.

    • #5837
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Väčšina ľudí si typickú stolnú hru prestaví ako čosi, čo má herný plán, ktorý sa rozloží na stôl, rozostavia sa figúrky prípadne aj rozdajú karty a priemerná doba dohratia sa nachádza kdesi medzi jednou až dvoma hodinami. Početnú skupinu však tvoria aj takzvané párty hry, ktoré si vystačia len s pár komponentami a pravidlá svojim rozsahom viac než novú knihu od G.R.R Martina pripomínajú návod na použitie hojdacieho koníka. Herná doba sa pohybuje maximálne v niekoľkých desiatkach minút (ak vôbec). Skúsenejší hráči ich často hrajú ako výplň medzi väčšími kúskami a nezvyknú v nich tráviť viac než jednu-dve partie za večer. Čas od času sa ale objaví párty hra, ktorá je taká chytľavá a zábavná, že v nej nie je problém utopiť celé hodinu a otočiť ju hoci i 30-krát za sebou. Presne takýmto prípadom je aj „Odysea: Společně k deváte planetě“, ktorú si online môžete vyskúšať na boardgamearena.com. Paľo, Ľubo a Ivo, všetci traja už ostrieľaní vesmírni cowboyi, si vyskúšali absolvovať vesmírny výcvik aj touto dištančnou formou a spolu odohrali prvých desať misií.

      Herné rozhranie online verzie je pohodlné a intuitívne (i keď s takýmito jednoduchými pravidlami sa toho nedalo veľa pokaziť). Fakt, že sa hráči nevidia, robí hru máličko náročnejšou – počas partie si síce ani vo fyzickej verzii nemôžu astronauti až na výnimky priamo radiť, to im ale nebráni veselo na seba strúhať ksichty a najrozmanitejším spôsobom prejavovať emócie; zväčša teda číry údiv nad tým, akou kartou vyšiel niektorý z ich kolegov. V troch hráčoch však aspoň zo začiatku nie je obtiažnosť nijako náročná a až na pár zakopnutí sme cez tréning presvišťali ako Millenium Falcon cez Kessel Run.

      Na konci sme síce žiadnu Terra Novu nenašli, zato nás privítala aspoň „Terra Mystica“ na portály yucata.de. Rozložiť túto hru v jej fyzickej podobe zožerie hromadu času, online partia je naproti tomu okamžite pripravená na hranie. Treba vyzdvihnúť používateľské rozhranie, ktoré síce na prvý pohľad pôsobí dosť neprehľadne a preplácane, akonáhle sa však zorientujete, budete mať okamžitý perfektný prehľad o stave každého z hráčov. V tomto smere má teda počítačová verzia jednoznačne navrch. Dôležité komponenty sú navyše opatrené nápovedou, takže ich nemusíte neustále listovať v pravidlách.

      Spolu s Dufusom si každý z nás adoptoval jeden špecifický národ; Ľubo dostal na starosť piesočných nomádov, Paľo morské víly, Dušan lesné bosorky a na Iva vyšli hobití kolchozníci. Každá rasa sa pýši aj nejakou tou špeciálnou schopnosťou. Nomádi si po vzore Imhotepa z Múmie zosielajú piesočné búrky, ktoré dokážu aj mokrade premeniť na vyprahnutú púšť. Morské víly zasa mestá stavajú aj cez vodu. Bosorky vedia kolonizovať vzdialené lesy a za každé mesto majú bonusové body. No a hobiti ich zasa dostávajú aj za každé teraformované políčko.

      Hru najlepšie začal Ľubo, ktorý si hneď na začiatku odomkol svoju špeciálnu schopnosť a k nevôli strany zelených úspešne (a hlavne lacno) dezertifikoval všetko naokolo. Postupne sa však dostal do finančných problémov a na koňa sa vyšvihli Dufusovi hipíci, ktorí expandovali do východných lesov a Dufus vďaka nim dokonca zriadil ako prvý mesto. Ľubo sa bodovo začal prepadať, naopak nahor pomaly ale isto šplhal Ivo. Paľov pokrok trochu zahatilo odrezanie jedného jeho domu od zvyšku jeho osídiel, ale dokonca aj jemu sa podarilo Ľuba predbehnúť. Ivovi hobiti sa v poslednej tretine hry preokopávali až na prvé miesto, ale nomádi ukázali, že nie sú žiadni nímandi a vyškriabali sa z ekonomickej depresie. Vďaka skvadre namnožených robotníkov spojili dve samostatné mestá do jedného, čo Ľuba obdarilo veľkým počtom bodov za najväčšie súvislé osídlenie. Záver bol vyložene tesný; Ľubo síce Iva v poslednom kole dostihol, ale predstihnúť sa mu ho už nepodarilo a tak obaja skončili na 90 bodoch. Dufusovi záver nevyšiel, keďže morské víly od Paľa pomocnou lodnej dopravy poprepájali roztrúsené usadlosti a odsunúli bosorky až na posledné miesto.

      Keďže v priebehu hry musel Dufus na nejaký čas odbehnúť, využili sme jednu zaujímavú vlastnosť yucaty, a síce možnosť mať viac rozohraných hier súčasne. Naštartovali sme teda zároveň aj partiu „Port Royal“ a i tu sa temer zrodila remíza. O víťazovi klania medzi Ľubom, Ivom a Paľom museli rozhodovať až peniaze a hoci teda mali Paľo s Ľubom vo výsledku po trinásť bodov, Paľových päť mincí tromflo Ľubové tri a zaistilo mu víťazstvo. Nutno povedať, že v tom momente ťahal Paľo celkom solídnu sériu výhier. Ale práve Ivo s Ľubom v Terra Mystice ukázali, ako veľmi im záleží na tom, aby Paľo náhodou nespyšnel a ochotne mu šnúru víťazstiev preťali s tým, že radi poslúžia aj nabudúce… tak uvidíme 😉

    • #6071
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Na našich potulkách online svetom stolných hier sme sa tento týždeň vybrali do teplých vôd Karibiku. Obľúbenú destináciu Port Royal sme ale vymenili za „Puerto Rico“, presnejšie jej kartovú verziu, ktorú možno niektorí poznajú pod starším menom „San Juan“ (čo je vlastne hlavné mesto tejto ostrovnej krajiny). Zájazd sprostredkovala cestovka yucata.de a v letovisku sme sa zdržali celé dva turnusy, ten prvý v zložení Ľubo, Ivo a Paľo a v druhom nahradili posledne menovaného Dufus a Dušan.

      Táto verzia Puerto Rica má samozrejme vzhľadom k výlučne kartovému charakteru hry pozmenené pravidlá, jadro však ostáva rovnaké. Stále ide o to vybudovať fungujúcu zámorskú kolóniu, plantáže a mestské budovy si však staviate z kariet na ruke a platíte za ne zahadzovaním prebytočných kariet. Ľudskoprávne organizácie zajasajú nad absenciou otrockej pracovnej sily; tovar sa vám totiž generuje bez pričinenia robotníkov, akonáhle si zvolíte rolu producenta. Roly sú mimochodom ďalší prvok, ktorý hra odkukala od svojej väčšej sestričky. Je ich tu síce len päť, ale mechanika výberu ostala zachovaná. Hráč si na začiatku ťahu jednu zvolí a vykoná nejakú špeciálnu akciu, pričom ostatní môžu využiť jej slabšiu verziu.
      Celkovo z pohľadu pravidiel možno povedať, že hra je príjemné zjednodušená a zrýchlená, ale pritom nestráca svoj pôvodný duch. Online verzia je štandardne šikovne spracovaná s nápovedou pri všetkých kartách. Je ale treba vytknúť nutnosť preklikávať sa medzi záložkami s hernou plochou jednotlivých hráčov, aby ste videli, aké budovy majú postavené. Keďže vaša voľba profesie ovplyvní aj ich, bolo by šikovnejšie, ak by človek na jednej obrazovke videl vyložené karty všetkých hráčov, hoci za cenu nutnosti skrolovať obrazovku.


      Prvá partia sa prakticky až do samotného konca niesla vo veľmi vyrovnanom duchu. Pritom však každý z nás zvolil odlišnú stratégiu. Ľubo stavil na veľkú, diverzifikovanú výrobu, Ivo skrášľoval svoje mesto monumentami a Paľo sa zameral predovšetkým na úžitkové budovy. Ľubo ale v poslednom kole urobil hrubú chybu (rada hráčom: treba poriadne čítať, čo robia stavané budovy) a nechal svojich protivníkov odskočiť o poriadnu kus dopredu. Paľo s Ivom sa tak o víťazstvo podelili rovným dielom.


      Druhá partia s Dušanom a Dufusom už mala jasnejšieho víťaza, hociže sa o ňom rozhodlo zasa až na konci. Dufus a Dušan síce v priebehu hry obaja sebavedomo vztýčili víťazný stĺp, akurát nevedeli, že na jeho vrchole sa nebude vynímať ani jeden z nich. Dušan navyše sebavedome hneď v druhom kole postavil vežu, ktorá umožňuje mať až 12 kariet na ruke, k čomu ale počas celej jeho hry ani raz nedošlo. Naopak Ľubo po tom, čo Dufus vybudoval strážnicu a Ľubovi znížil limit kariet o jedna, Dušanovi jeho rozhľadňu začal nepokryte závidieť. Paľova cesta na vrchol viedla cez akumuláciu kariet na ruke, ktoré v momente, kedy ich mal zahodiť, namiesto toho investoval do svojej banky, a to za celých osem bodov! Toto ho posunulo na prvé miesto pred Ľuba, ktorý mal síce prvý dvanásť budov a dokonca aj palác, ale na oligarchu Paľa mu chýbalo presne tých osem puntíkov.


      Ten večer ešte Ivo, Paľo a Ľubo zohrali jedno klanie vo vesmírnej kockovke „Quantum“ na boardgamearena.com. Na prvý pohľad ide o nenáročné obsadzovanie planétiek pomocou šesťstenných kociek, ktorých každá strana reprezentuje jeden typ lode s danou rýchlosťou a zároveň silou (pri nej ale platí čím nižšie číslo, tým lepšie). Lenže hra sa dokáže rozvinúť do zákernej pozičnej vojny. Na začiatku Ľubo svojim dvom súperom síce uletel, ale Paľo s Ivom jeho expanziu spoločnými silami zablokovali (k spojenectvu proti najsilnejšiemu hráčovi mimochodom pravidlá hry netradične vyložene vyzývajú). Ako sa neho obaja dotiahli, začala sa ale hra dosť nepríjemne naťahovať, keďže nikto nedokázal vymyslieť taktiku, ktorú by mu niektorý zo súperov hneď v ďalšom ťahu neprekazil. Dlhé strategické naháňanie milosrdne ukončil Paľo, keď sa mu predsa len podarilo dostať svoje kocky na orbitu voľnej planéty tak, že zaskóroval svoj víťazný zápis. Celkovo to preňho boli tento večer tri výhry v troch hrách (i keď jedna z nich bola zdieľaná s Ivom) a hodená rukavica protihráčom, aby sa zasa začali o čosi viac snažiť.

    • #6364
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Ivan, Paľo a Ľubo si aj tento týždeň dali lekciu kvantovej (či skôr quantovej) mechaniky vo vesmírnej abstraktnej hre „Quantum“ na boardgamearena.com.
      Ale keďže sa k nim pripojil aj Dufus, na deviatich doštičkách predstavujúcich deväť kľúčových planét, bola razom väčšia tlačenica než minule. Obzvlášť keď si na začiatku Dufus a Paľo nezávisle na sebe povedali, že by bolo pekné zájsť k Ivovi na návštevu. Všetci traja tak prvých pár kôl strávili v ľavom hornom rohu mapy, márne sa preťahujúc o privilégium označkovať si Ivovu „obývačku“ vlastnou náložou quanta. Ľubo, sídliaci na opačnom konci vesmíru, mal tak dve tretiny hracej plochy prakticky len pre seba. Stará múdrosť ale vraví, že čo ťa nezabije, to ťa posilní (alebo ti aspoň bude platiť mastné odškodné…). Zo sci-fi verzie vojny troch kráľovstiev vyšiel víťazne Paľo. Ivovi sa síce podarilo za cenu niekoľkých kýbľov zahodených nervov vyhrať bitku o červené útesy… teda, čo to trepem… fialovú planétu a prelomiť obkľúčenie, ale Paľo si stihol nahrabať dostatok bodov na brutálne kombo vylepšení, ktoré mu umožnila za každé dva vyhraté boje vyskúmať novú technológiu. Jediný, kto s ním dokázal ako-tak držať krok, bol Ľubo. Síce vo výskume značne zaostával, no jeho jediné vylepšenie mu vedelo často zabezpečiť štyri akcie za ťah miesto troch a v spojení s veľkým manévrovacím priestorom zo začiatku mohol Paľa stále držať v napätí. Na konci sa mu dokonca podarilo prefíkane zablokovať už takmer isté obsadenie jednej z planét Paľom, ale ten to Ľubovi vrátil, keď mu zrušil jeho jediné vylepšenie. Takto Paľo defakto zneškodnil svojho najsilnejšieho konkurenta a uchvátil víťazstvo pre seba.


      Počas krátkej Dufusovej absencie si Ľubo, Paľo a Ivan ukrátili čas partiou „Port Royal“ na yucata.de. Tradične šlo o veľmi vyrovnané klanie, ktorého finálny bodový účet bol tesných 11-12-12, pričom Ivo svoj tucet bodov nezabudol podškrtnúť aj splnenou expedíciou, a tak sa tentokrát triumf ocitol na jeho strane.


      Po tom, čo sa Dufus vrátil a štvoricu rozšíril ešte aj Dušan, roztočili sme poslednú hru večera, „Architektov západního království“. Do tretice sme vymenili herný portál a tentoraz využili služby tabletopia.com.
      Tá nekontroluje pravidlá a poskytuje v podstate iba virtuálny stôl s komponentami. Podobne, ako pri Kartografoch, aj tentokrát sme sa teda museli obrniť nemalou mierou trpezlivosti pri prenášaní herných figúrok, kariet a žetónov na svoje miesta. Zosynchronizovať boj s herným rozhraním ako i s mechanikami hry robilo najväčší problém nováčikovi v tejto hre Paľovi a Dušanovi. Zdanlivo… boli to totiž práve Dušan s Paľom, ktorí mali na konci najviac bodov. A tom, že najlepšie sa kelňou oháňal Paľo dokonca musela rozhodnúť až hodnota jeho reputácie. No a keďže Paľo rád ťahal týždňovky na Notre Dam, jeho povesť v očiach kléru i pospolitého ľudu utešene narastala. Jediný Dufus sa s ním mohol v tomto rovnať, ba dokonca ho i predbehol, avšak stavbe katedrály prepadol takmer absolútne a na postavenie niečoho iného mu už neostal čas. Ľubo najprv vyraboval štátnu pokladnicu a potom pozatýkal všetkých ostatných. Takto si síce nahanobil obrovský majetok, no na konci si naňho počíhala NAKA (akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami a postavami je čisto náhodná) a Ľubo si tak už nestihol postaviť haciendu, na ktorú šporil celý záver hry. Potupne sa teda odporúčal na posledné miesto.


      Takto sa teda uzavrela ďalšia kapitola v kronike Hradu hier a my pevne veríme, že aj o týždeň do nej budeme môcť pridať niekoľko nových, pútavých strán.

    • #7578
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Po dlhšom čase sme sa znova zišli pri online hernom klaní a to rovno v piatich. Za obrazovky počítačov tentokrát usadli Ľubo, Ivo, Paľo, Dufus a Juraj. V tomto zložení sme na serveri yucata.de zápolili v hre „Terra Mystica“. Treba povedať, že v takomto počte hráčov sa hra rozrástla do epických rozmerov a zabrala nám celý večer, presnejšie teda dobré tri a pol hodiny čistého herného času.

      Ľubo kolonizáciu mapy viedol pod zástavou akýchsi magických, zelených divožienok z lesov, ktoré po postavení pevnosti mohli každé kolo postupovať o dva body na stupnici jedného zo štyroch magických kultov. Ivan si vybral trpaslíkov, ktorí nielenže tunelujú jedna radosť, ale ešte pri tom kašlú na BOZP, keďže každý tunel spotreboval dvoch Ivových robotníkov. Juraj sa dal do služieb chaosu a jeho mágovia si síce na začiatku museli vystačiť iba s jednou chajdou namiesto dvoch, za to si za každý postavený chrám a svätyňu mohli vybrať až dva ľubovoľné bonusy. Paľo si omotal rentu kolo hlavy, nabil klince do postele a ako fakír začal hlásať v púšti askézu. Jeho špeciálna schopnosť bola v podstate rovnaká ako u Iva, ibaže miesto tunelov prevádzkoval leteckú spoločnosť Teppich lines, v ktorej pilota nemôže robiť kdejaký plebs, ale iba certifikovaný šaman s dostatočným počtom nalietaných hodín. No a napokon alchymista Dufus rozbehol biznis na výrobu rôznych… ehm… substancií, vďaka čomu mohol po postavení hlavnej fabriky rýchlejšie generovať magickú energiu a ešte k tomu celý čas meniť peniaze za body a naopak.

      Ráz hry určilo už úvodné „vylodenie“ sa na mape. Divožienky sa izolovali od ostatných v lesoch na západe a alchymisti zasa za riekou na severe potajomky varili svoje pokutné prípravky. Oba tieto národy až do konca hry v podstate neprišli s nikým iným do styku. Zato mágovia, fakíri aj trpaslíci sa spoločne tlačili pri východnom okraji mapy. To síce na jednej strane prospievalo k rozkvetu vzájomného obchodu (a teda lacnejším obchodným staniciam), na druhej strane, hlavne fakír Paľo ostal rýchlo odrezaný od okolia trpasličou hradbou rovno na západ od svojich pozemkov. Ivo vo všeobecnosti dominoval prvej polovici hry, keď po vzore slávnych slovenských privatizérov vytuneloval všetko kam vkročil. Silný štart mal aj Dušan, ktorý masívne exapandoval do prázdneho okolia. Ľubo na západe spočiatku investoval predovšetkým do rozvoja magických kultov, čo však malo neblahý efekt na bytovú výstavbu, potažmo množstvo nových pracantov. Mág Juraj tiež nemal najlepší štart, no usilovne sa krôčik po krôčiku prebojovával dopredu.

      Druhá polovica hry poradím do veľkej miery zamiešala. Divožienky sa vymanili z demografickej krízy a po vzore alchymistov začali masívne expandovať, a to až do tej miery, že sa na konci mohli chvastať najväčšou mestskou konglomeráciou na mape. Ivanovi sa podarilo vytunelovať samého seba a trpaslíkom tak na konci už neostali zdroje na ďalšiu expanziu a hlavne na investíciu do duchovenstva. Naopak mágovia sa angažovali vo všetkých štyroch elementálnych kultoch a keby sa dalo, iste by ste ich našli aj medzi scientológmi, iluminátmi a vyznávačmi Aštara Šerana. A hociže mali na konci najmenšie podmanené územie, o dva bodíky sa im podarilo predbehnúť Ľubove divožienky a zvíťaziť. Ani Dufus ale nestratil veľa a jeho 87 bodov predstavovalo len štvorbodovú stratu na Ľuba. Ivo sa na konci prepadol až na štvrté miesto, od prvého Ďura ho delilo ale len deväť bodov. Paľo túto partiu prehral systémom štart-cieľ. Fakíri sú zjavne náročná rasa na zvládnutie a jedna chyba na začiatku môže potopiť celý zvyšok hry. Paľo došiel názoru, že tú chybu urobil už v momente, keď si ich vybral. Pravda, nie je jednoduché tri a pol hodiny obsedieť s klincami v zadku a ešte pri tom rozmýšľať o zmysluplnej stratégii.

      A s týmto hlbokým životným múdrom sa s vami pre tento týždeň lúčime a vidíme sa niekedy nabudúce.

    • #7704
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tento týždeň sme začali stavaním kociek. Niežeby sme ich stavali jednu na druhú, ale v „Dice Forge“ Ivo, Paľo, Juraj a Ľubo kombinovali rôzne strany kociek do čo možno najefektívnejšieho celku tak, aby potom pri ich hádzaní tetuške šťastene vyšli maximálne naproti. Fortuna ale vie byť poriadne zákerná a naša skupina sa o tom v priebehu hry neraz presvedčila. Paľo zo začiatku hádzal samé jednotky a Ľubovi na druhej strane padalo toľko zlaťákov, že mu pretiekla pokladnica a nadbytočné peniažky sa rozkotúľali do stratena. S náhodou sa najlepšie popasoval Ďuro, ktorý vyhral s jasným náskokom. Naopak poslednému Ivanovi by sa zišlo, ak by si okrem strán kociek vedel nastaviť aj čo mu má na nich presne padnúť.


      V ďalšej hre sa k nám pridal aj Peťo a „Eruption“ všetkých piatich zaviedla na ostrov kdesi v Pacifiku, kde sa každý ujal šéfovania jedného z miestnych kmeňov. Keďže bol ale ostrov neveliký a životného priestoru málo, začali kmene zneužívať centrálnu sopku a prúdy lávy z jej erupcií smerovať k nepriateľským osadám. Zo začiatku si to roztavená hornina namierila na východ, kde bačovali Juraj s Peťom. Tí sa pochopiteľne následne snažili odvrátiť pozornosť od svojich obydlí a schytal to Ľubo. Eruption ale balancuje hru tak, že hráči, ktorým pod zadkom najviac prihára, získavajú herné bonusy v podobe dodatočných kariet, možnosti postaviť až dva zátarasy alebo dokonca vyvolať kdekoľvek na mape sekundárne erupcie. Ľubo takto zákerne podkúril Ivovi a Paľovi, aby si aj oni mohli robiť víkendové grilovačky. Paľo však na konci zavolal Ibimu Majgovi, nech mu pošle nejakého šamana ako Ruskovi. Dovezený medicinman najprv zakázal domorodcom jesť strukoviny, čím z dediny síce vyhnal zlých duchov a pach síry, ale sopka soptiť neprestala. Na to teda šaman poradil, že vulkán si žiada obetu a treba doň niekoho zhodiť. Tak doň hodili jeho. A naozaj! Zapršalo, Paľo bol zachránený a nemusel ani platiť účet (niektorí ale namietali, že šamana nemali obetovať, ale radšej obedovať a ušetrili by aj na gastráčoch…). Paľov klan to teda nakoniec vyhral, ostatné kmene z ostrova vyhnal, ich dediny prerobil na termálne kúpele a dal sa na podnikanie v turizme…


      Poslednou hrou večera bolo vesmírne „Argo“. V tom každý hráč ovláda skupinu astronautov, ktorí sa snažia dostať z vesmírnej stanice zamorenej mimozemskými potvorami. Únikových modulov je ale menej ako člnov na Titanicu a koridory lode sú také úzke, že sa z nich musia astronauti navzájom vykopávať. Hráči okrem úspešnej evakuácie zbierajú body aj za zabité paskudy a dokonca i za zabitých protihráčových gerojov (a gerojky… ;)). Vo svojom ťahu totiž hýbu vždy aj jednou z potvor. Ak sa však do role votrelcov až príliš ponoria, môže sa stať, že namiesto niektorého z hráčov vyhrá hru na body slizký vesmírny hňup. Toto pravidlo žiaľ Ľubo svojim spoluhráčom asi dosť jasne nezdôraznil. Paľo sa tak na konci prepol zo „survival“ do „slasher“ módu a síce vďaka tomu na bodovej stupnici dohnal Juraja, ale v konečnom dôsledku takto najviac puntíkov nazbierali zubaté mátohy.


      Po deprimujúcej prehre sme teda uznali, že tento večer už nemá zmysel rozbiehať novú hru, aby nás tam náhodou ešte niečo ďalšie nezožralo, a tak sme to radšej zabalili a tešíme sa na stretnutie ďalší týždeň.

    • #7784
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Kde sme minulý týždeň končili, tam sme tento začínali. Paľo si chcel overiť, či bol jeho prvý, nie veľmi pozitívny dojem zo survival hry „Argo“ správny. A tak sa v doprovode Ľuba, Ivana a Juraja znova vydal pobehovať koridormi vesmírnej stanice v snahe ubziknúť nenažratým votrelcom. Ani tentokrát sa ale našim postavičkám nedarilo. Spočiatku sme síce s Elánom (Elán bol Ivov, neustále do zadku kopaný mariňák) votrelcov likvidovali, ale v druhej polovici začínala hra zasa naberať povedomý kurz a zábava strmo klesala nadol. Pravidlá navyše dávajú hráčom, ktorí bodovo výrazne zaostávajú, možnosť prekaziť lídrovi víťazstvo tým, že budú účelovo kŕmiť potvory. To sa stalo i tentokrát; votrelci živým hráčom bodovo výrazne ušli a Paľo našej znechutenej partii na konci zasadil ranu z milosti a zubatý šmejd sa zasa raz mohol radovať. Tak nech si to vychutná! Čosi mi totiž vraví, že votrelcov čaká dlhý pôst a na Argu sa nikto z nás nejaký čas neukáže.


      Po všetkom tom zabíjaní sme sa v druhej hre rozhodli niečo pekné vybudovať. Náš zrak padol na Puerto Rico, konkrétne teda na zjednodušenú, kartovú verziu veľkého originálu. Ako to už býva zvykom, každý volil pri získavaní bodov trochu inú stratégiu. Ľubo sa snažil maximálne diverzifikovať pestované plodiny, pretože mu za to jeho postavené centrum cechov dávalo bonusové body. Ivo skrášľoval svoju usadlosť rôznymi monumentami, ktoré síce sami o sebe neposkytovali žiadnu špeciálnu schopnosť, ale zato svojmu majiteľovi vedeli priniesť kopec bodov. Ďuro hlavne veľa produkoval, keďže vďaka prístavu mal pri každom predaji bonusový bod k dobru. No a Paľo sa dal na finančníctvo a šporil karty (ktoré tu slúžia zároveň ako peniaze), aby ich následne mohol vložiť na účet vo svojej banke a utŕžiť za to ekvivalentnú sumu bodov. Najväčší úspech slávila nakoniec Ďurová taktika, s trojbodovým odstupom nasledovaná Ľubovou plantážou. No a rovnako tri body od seba delili aj Ivana od posledného Paľa, ktorého nezachránila ani sedemkartová investícia do bankovníctva.


      Posledná hra nás zaviedla na pretekárske okruhy. „Rallyman GT“ je zaujímavou stolnou variantou na Gran Turismo či Forzu Motorsport. Pred pretekárov je postavená trať, rozdelená na istý počet políčok. Autíčka sa po trati pohybujú tým, že hráči postupne na každé políčko položia jednu zo svojich kociek. Na tých sú čísla od 1 po 6, ktoré symbolizujú prevodové stupne. Radiť je ale možné len o jeden stupeň na hor alebo nadol a z každého stupňa má hráč v jednom kole k dispozícii iba jednu kocku. Pomocou dvoch čistých kociek vie rýchlosť udržiavať a dve červené kocky umožňujú pri brzdení preskočiť jeden rýchlostný stupeň. Aby to nebolo také jednoduché, zatáčky na trati predpisujú, akým prevodový stupeň je nutné mať v nich zaradený a často aj na akom prevodom stupni je do nich možné vojsť resp z nich vyjsť. Každá kocka má navyše okrem prevodového stupňa na sebe aj nula až dva výkričníky. Po prejdenej dráhe si tak hráč musí hodiť použitými kockami a ak sa mu pritrafia tri výkričníky, nezvládol riadenie vozidla. Ak to bolo v nízkej rýchlosti, urobí len hodiny a v ďalšom kole môže pokračovať ďalej. Ak však neukeroval motor na päťke či šestke, letí orať trávnik mimo trate, na celé jedno kole je out a ešte možno príde aj o niektorú z kociek (väčšinou jednu z bŕzd). Pri tejto hre sa k nám pridal aj piaty hráč, veterán Blaze a hneď bolo vidieť, koľko má toho najazdené. Iba Ivo mu bol schopný konkurovať, o to však zarputilejšie. Predovšetkým v druhej partii rozhodovali až posledné metre pred cieľom. Blazeovi pomohlo, že chcel zo zvedavosti vyskúšať, čo sa stane, keď zájde do boxov. Vďaka tomu síce jedno kolo vynechal, ale zasa dostal kocky navyše a tie mu boli veľkou pomocou. Ďuro s Ľubom sa na asfalte naopak iba trápili. Prvý menovaný na oboch tratiach vyletel hneď na začiatku a Ľubo v druhom preteku jazdil ako vychodňar v sobotu ráno po výplate…


      Aby si nebodaj náhodou ešte neublížil (a hlavne preto, že už bolo veľa hodín), ukončili sme pre tento týždeň našu hernú session a tešíme sa na stretnutie nabudúce.

    • #8018
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      „Kráľ je mŕtvy, nech žijú zlatky!“ Nejaké takéto zvolanie sa možno nieslo krajinou v stolnej hre „The King’s Guild“, kde súperilo päť miestnych oligarchov o privilégium uvelebiť svoje veľactené pozadie na práve vyprázdnenom tróne ríše. V iných fantasy kráľovstvách by uchádzači o flek kráľa museli zabiť draka alebo zo zatuchnutej kobky vyniesť prastarý artefakt, u nás už však osvietený ľud pochopil, že stabilný ekonomický rast a vysoké HDP nezabezpečí kdejaký kántrič ohrozenej fauny ani plienič národného kultúrneho dedičstva.

      Preto sa najhorúcejšími adeptami stali Ľubo, Ivan, Gabika, Ďuro a Paľo, každý z nich potenciálne úspešný CEO svojho vlastného cechu. Začiatky sú však skromné; cech tvorí jedno polo-prázdne skladisko a citeľne chýba pracovná sila, ale koľkí slávni biznismeni začínali v garáži! Počas hry sa sídlo cechu postupne rozrastá o nové objekty, personálne oddelenie najíma zamestnancov so špeciálnymi schopnosťami a v skladových priestoroch sa hromadia
      suroviny. To všetko preto, že klasickí hrdinovia síce už nezastávajú miesta v štátnej správe, stále však tvoria kľúčový prvok miestnej ekonomiky. Každý z nich sa totiž potrebuje pred hrdinským činom patrične vybaviť. Jednému sa otupil meč pri krájaní chleba a tak chce nový, ďalšiemu zas chýba luk pre ľavákov a tretí si radšej na výpravu do strašidelného zámku pribaľuje rezervné gate… Za novú výbavičku hrdinovia zaplatia a ešte sa aj podelia o získaný poklad. A veruže, každá zlatka sa počíta. Hra núti každú mincu otočiť v ruke dvakrát a investície do priestorov aj potenciálne zákazníkov si nechať poriadne prejsť hlavou. Ponuka nových budov až nepríjemne pripomína slovenský realitný trh; lacných nehnuteľností je málo a rozpredávajú sa ako teplé rožky, no a tie drahšie zasa stoja nehorázne peniaze.


      Pre „prvohráčov“, ktorými sme boli aj my, nie je zo začiatku jednoduché odhadnúť, kam sa oplatí investovať. A nesprávne nákupy na začiatku sa vďaka obmedzenému množstvu zdrojov môžu prejaviť až neskôr v hre. V takejto náročnej situácii si trón kráľovstva nakoniec privlastnil Ďuro a len dve body za ním skončil Ľubo, hoci zlé jazyky tvrdia, že to bolo hlavne vďaka tomu, že Ľubo bol ten, kto čítal a vysvetľoval pravidlá…

      V druhej hre sme fantasy prostredie vymenili za krajinu mýtov a legiend zo severskej básne „Völuspá“. V rovnomennej hre hráči v štýle Scrabble vytvárajú z tajlíkov reťazce, pričom body získavajú podľa dĺžky stĺpca i riadka, v ktorých sa položená doštička nachádza. Narozdiel od slávnejšej predlohy na doštičkách nie sú písmenká, ale severskí bohovia a potvory a hráč získa body iba ak jeho priložená postavička je v danom riadku a reťazci najsilnejšia. Väčšina z nich má navyše nejakú špeciálnu schopnosť. Draci vedia prekryť iný tajlík, vedľa trolov sa už nič nesmie položiť a napríklad Loki nuluje silu všetkých susedných postáv. Keďže má každý z hráčov v ruke až päť tajlíkov, teoreticky by sa mohlo dať taktizovať a plánovať do budúcna, ale nás túto hru hralo päť a než sa hráč znova dostal na ťah, už plocha zväčša vyzerala výrazne ináč. Na to doplatila hlavne Gabika. Hra jej na začiatku nadeľovala plejádu slabých valkýr, ktorých efektívne použitie naopak plánovanie silne vyžaduje, pretože ich je nutné klásť v pároch na oba konce riadku/stĺpca. A kým na Gabiku po položení prvej valkýry znova prišla rada, už nejaký oportunista príležitosť využil a buď priložil vlastnú valkýru (ako v prípade Iva) alebo miesto zablokoval trolom (obzvlášť Ďuro ku koncu troloval veľmi rád :)). Finálne skóre ukázalo, že Asgardu bude po novom vládnuť Ivo, čo je len príhodné, keďže sa celú hru sťažoval, že Ódin s Thorom aj tak nič nevedia ich doštičky nemajú žiadnu špeciálnu vlastnosť ;))…


      No ale to už zazvonil zvonec a tohtotýždňového hrania bol koniec, lebo prišiel Ragnarok a aj tak všetci na konci pokapali…

    • #8089
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Sedeli pri stoloch
      Ľudia rôzni
      V jedálnom vozni
      Na trati Bratislava-Košice a späť…

      Tento týždeň to boli konkrétne Ďuro, Gabika, Ľubo, Kaves a Paľo. A títo piati desperáti mali v pláne veci podstatne temnejšie, než len kdejaké ledabolé porušovanie karanténnych opatrení (naopak, z westernov vieme, že minimálne prekrývanie horných dýchacích ciest rúškami banditi rozhodne zvykli poctivo dodržiavať… ;)). V „Colt Express“ nejde o nič menšie než naplánovať vykradnutie vlaku a ešte sa pri tom vyhýbať jednak chamtivým protihráčom a jednak blonďavému šerifovi, ktorý síce pri prichytení nenaparí 500 eurovú pokutu za cestu mimo okres, zato sa neštíti vytasiť s nejakou tou policajnou brutalitkou. V piatich hráčoch je plánovanie do veľkej miery i o šťastí a vykrádačka pripomína snahu o (ne)organizovaný chaos. Človek tu ľahko behom jedného ťahu príde o celý lup a ešte pri tom dostane trikrát po papuli, viď Gabika, ktorá si v jednom momente vyskúšala, ako sa asi cíti tenisová loptička pri štvorhre. Najlepšou taktikou je v tomto počte hráčov naslepo strieľať do všetkých svetových strán – veď on si už niekto guľke do cesty nabehne. Veľkú mieru náhodnosti odzrkadlili aj výsledkové listiny. Zatiaľčo prvú hru vyhral Ľubo a Paľo zostal ďaleko na konci, v tej druhej sa Paľo pomstil a prestrieľal až na samé čelo.


      Šťastie sme pokúšali aj pri kovaní a hádzaní kociek v „Dice Forge“. A hoci tu majú hráči možnosť vyjsť šťastíčku naproti, v konečnom dôsledku je to i tak hlavne o tom, čo vám na tých hranatých šmejdoch padne za hodnoty. A tie vedia občas hráča poriadne potrápiť. Prvú polovicu hry viedla Gabika, lenže potom sa Ďuro vytasil s dvoma investičnými stimulmi do tých správnych špeciálnych kariet a zvyšku ušiel naozaj masívnym spôsobom. Po finálnom započítaní bonusových bodov z kariet sa ukázalo, že má skoro o polovicu viac ako druhý Paľo. A Gabiku tesne o pár bodíkov predbehol dokonca aj Ľubo, ktorý obecne s kockami nie je veľmi veľký kamarát.


      No a do tretice sme šťastie pokúšali v rýchlovke „6 berie!“, kde sa do niekoľkých radov vykladajú karty s rôznymi číslami a počtom záporných bodov. Na koho vyjde doložiť šiestu kartu do niektorého radu, ten si všetky karty z radu vezme a podľa toho zníži svoje skóre. Ďuro dopredu varoval, že v tejto hre neradno aplikovať nejakú premyslenú taktiku, napriek tomu mal Ľubo neustále pocit, že už-už našiel ten správny spôsob, ako ju vyhrať. Škoda len, že úmerne so silou tohto pocitu klesali body na Ľubovom skóre, ktoré sa nezľaklo ani nuly, prerazilo dno a skončilo v záporných hodnotách. Naopak, sila ženskej intuície slávila úspech a Gabike sa darilo akýmsi záhadným šiestym zmyslom správne odhadovať tok hry. Chvíľu to síce vyzeralo, že Paľo sa naladil na rovnakú mentálnu vlnu, ale nevydržal na nej surfovať až do konca a tak si Gabika zaknihovala víťazstvo.


      Aby sme dali priestor aj troche taktiky, vyskúšali sme si i hru „Hadara“. Ide o akúsi kombináciu „7 wonders“ a klasickej civilizačnej hry. Každé nepárne kolo si hráči ťahajú po dve karty z každej z piatich farebných kôpok, ktoré zvyknú zvyšovať niektorý z ukazovateľov civilizácie (peniaze, kultúra, vojenská sila, jedlo). Jednu z kariet zahodia a tú druhú si kúpia alebo za ňu zinkasujú peniaze. V každom párnom kole si hráči už ľubovoľne vyberajú práve z odhodených kariet z kola predtým. Do toho sa ešte mieša dobývanie kolónií (za vojenskú silu), stavba sôch (za kultúru), kŕmenie kariet (za jedlo) a celkom zaujímavý mechanizmus nákupu medailí, ktoré na konci prisypú body za niektorý z ukazovateľov, prípadne za kolekcie kariet rôznej farby. Túto hru sme hrali na yucate a hneď zo začiatku je treba jej spracovaniu vytknúť, že neumožňuje simultánne odohranie ťahov, ktoré je v stolovom originále možné hrať naraz. Hernú partiu to hlavne pri vyššom počte hráčov neúmerne predlžuje a hra stráca na dynamike.


      Podľa našej prvej hry to vyzerá, že je asi výhodnejšie zamerať sa tak na dve-tri farby kariet. Gabika a Kaves, ktorí sa snažili budovať všefarebné kolekcie a inkasovať body predovšetkým za ne, nakoniec skončili na chvoste. O víťazstvo sa pobil Paľo s Ďurom, pričom druhý menovaný v tomto klaní naprieč ľudskou históriou zvíťazil, hoci len čoby o púhu poznámku pod čiarou v Herodotových Dejinách (v preklade pre normálnych ľudí – o tri body :)).
      A týmto sme dokončili aj ďalšiu stránku v histórii našich herných sedení a vidíme sa o ďalší týždeň.

    • #8366
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Ľubo, Paľo a Ďuro tento týždeň chceli začať nejakou rýchlou hrou, kým sa nepozbierajú všetci hráči, a tak Ľubo navrhol „Völuspá“, mytologickú variáciu na Scrabble. Jednoduché prikladanie doštičiek predsa nemôže zabrať viac ako 20, 30 minút! No Paľo a Ďuro pristúpili k hraniu maximálne zodpovedne a úpenlivo rozdumovali nad každou položenou postavičkou. Rýchla partia sa tak natiahla na skoro hodinu a pol. Na druhej strane sa ukázalo, že používanie hlavy môže (prekvapivo ;)) priviesť človeka k víťazstvu. Pokiaľ sa ten človek volá Paľo samozrejme… Jeho 177 bodov bolo oproti Ďurovým 148 priepastný rozdiel. Pre úplnosť, hrali sme s rozšírením „Saga of Edda“, ktoré pridáva do hry niekoľko nových protagonistov. Obzvlášť vodný had Jörmungandr, vie byť pri správnom použití zdrojom obrovskej porcie bodov. Škoda, že na ono „správne použitie“ sme prišli až na konci hry


      V druhej hre večera sa počet účastníkov zdvojnásobil, keďže sa pridali aj Gabika, Ivo a Kaves. V šiestich sme tak rozohrali „The King’s Guild“, fantasy simuláciu prvopospolitného kapitalizmu. Väčšina z nás hru už poznala z minula a niektorí hráči sa snažili aplikovať nadobudnuté manažérske skúsenosti, tu s väčším, tu s menším úspechom. Gabika si tak hneď na začiatku najala hrdloreza (angl. „thug“), pomocou ktorého chcela vyberať výpalné za plnenie úloh, ku ktorým je hrdlorez priradený. Ten ale fungoval skôr ako strašiak pre ostatných hráčov, ktorí tieto úlohy radšej obchádzali. Tí chudobnejši na výpalné peniaze nemali a bohatí, ako to už u zazobancov býva, boli lakomí utratiť čo i len o zlatku navyše. Ľubovi sa zasa minule oplatilo kúpiť personalistku (angl. „recruiter“), ktorá zdvojnásobuje zľavy pri kúpe postáv. Aby však nejaká zľava na postave vôbec bola, musí niektorý z hráčov kúpiť aspoň jednu postavu pred ňou. A minimálne zo začiatku sa ľuďom akosi pomocníkov najímať nechcelo, takže milá personalistka mohla tak akurát v kancli na abakuse hrať solitér.


      Zlom v hre nastal zhruba v momente, keď sa Ľubo snažil upozorniť spoluhráčov na to, že Paľo má možnosť zarobiť hromadu bodov pri kúpení istej, v tej dobe ešte neobsadenej budovy. Ako sa ale ukázalo, túto možnosť si dovtedy nevšimol ani samotný Paľo a keďže ostatní hráč sa akosi nemali inkriminovanú nehnuteľnosť Paľovi vyfúknuť, dostal sa k nej nakoniec predsa len on. Za Ľubovu neadresnú radu sa mu však odvďačil prísľubom poslať mu polovicu získaných bodov v bližšie nešpecifikovanom časovom horizonte na (pravdepodobne nekrytom) šeku… Tak či onak, od toho momentu sa Paľo protihráčom už iba vzďaľoval a vzďaľoval. Isté prekvapenie prinieslo ešte záverečné bodové ohodnotenie. Dovtedy beznádejne posledná Gabika zúžitkovala svoju zberateľskú vášeň. Niekto má kolekciu kindervajíčok, iný gumových kačičiek a ešte pred nedávnom boli medzi ľudmi veľmi populárne toaletné rolky. Gabika vsadila na relikvie. Jej zbierka síce neobsahovala archu zmluvy ani svätý grál (lebo tie predsa patria do múzea ;)), avšak i starodávna zbroj s mečom jej pomohli dotiahnuť sa na ostatných. Rozdiel medzi druhým a piatym miestom bol nakoniec iba tri body a o ďalších päť bodov zaostal až Ľubo. A potom tu bol samozrejme Paľo, ktorý zvíťazil rozdielom ešte väčším než vo Völuspé a na každý bod, ktorý utŕžil Ľubo, jemu sa podarilo získať body dva.

      No a keďže hodiny odbili už desiatu, zaželali sme si dobrú noc, tešíme sa na stretnutie o týždeň a špeciálne Ľubo každým dňom vyzerá poštára, ktorý mu má priniesť tie sľúbené body od Paľa…

    • #8415
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Toto herné sedenie sponzoroval Ďuro, ktorý sa rozhodol na boardgamearena.com vyskúšať prémiový účet a Ľubo s Paľom sa ochotne obetovali a pomohli mu s tým 🙂 Pripomeňme, že aby ste si mohli zahrať prémiovú hru, stačí, aby mal účet len jeden zo všetkých zúčastnených hráčov.

      Ako prvú sme načali kartovku „Res Arcana“. V tejto hre si hráči náhodne prerozdelia kôpku približne 40 kariet. Z takto vytvorených balíčkov si počas hry doťahujú do ruky karty, tie kupujú a využívajú ich špeciálne schopnosti. Navyše je na hracej ploche stabilná ponuka kariet lokácii a na výber je aj neustále dopĺňaná dvojica monumentov. Napriek odlišným názvom je ale ich princíp fungovania zhodný s klasickými kartami. Gro hry tvorí manažment piatich zdrojov, za ktoré sa nové karty kupujú. Ony samé na oplátku zdroje generujú, a to buď automaticky na začiatku kola alebo pri aktivácii nejakej tej špeciálnej schopnosti karty. No a hráči sa snažia vyskladať si čo najefektívnejší engine, v ktorom by suroviny dookola menili a míňali za lepšie karty, ktoré im zasa vedia priniesť nielen nové špeciálne schopnosti, ale zároveň i body. Hraje sa, kým niekto na konci kola nemá aspoň 10 bodov. V praxi to trvá len niekoľko málo kôl; toto naozaj nie je nijako dlhá hra. Vďaka náhodnému výberu kariet sa občas stane, že hráčovi skončia v balíčku aj také, ktoré nevie efektívne využiť. Napríklad Ľuba takto dostal vajce, z ktorého sa mu mal vyliahnúť dráčik (iná karta) a uzda, ktorou by ho osedlal. Avšak medzi jeho zvyšnými kartami žiadna okrídlená jašterica nebola. V takom prípade je však stále možné kartu za dve zlatky predať, takže nevyjde úplne navnivoč, ale človeka to trochu zamrzí. Faktom je, že Ľuba to zas tak dlho neškrelo, keďže i napriek tomu sa mu podarilo túto partiu vyhrať, no a z vajíčka si potom aspoň mohol spraviť praženicu.

      Hra „Draftosaurus“ každému zverila správu nelicencovaného Jurského Parku a nechala nás draftovať z ponuky dinosaurov. Vybranú potvorku si následne mohol každý hráč umiestniť do niektorého z výbehov na svojej hracej ploche. V niektorých ohradách sa však bodovalo len za rôzne zvery, v iných za rovnaké, tu musel hráč tvoriť dvojice a inde mohol umiestniť len jednu obludku. A keď už nevedel, kam s dinom, mohol využiť pomerne kontroverznú možnosť a hodiť ho do vody. Teda, ono to asi malo reprezentovať vodný výbeh, ale predstava Tyranosaura ako sa snaží svojimi pacičkami pádlovať v miestnom jazierku je i tak trochu tragikomická. Aby vám hra vaše snaženie skomplikovala, každé kolo jeden z hráčov hodí kockou a súperom vyblokuje niektoré výbehy. Ináč sa však sauríci majú celkom radi a navzájom sa nežerú. A aj ostraha parku je pilná a v jedálničku dravcov tentokrát výnimočne nefigurujú aj návštevníci. Hra je to veľmi rýchla a vďaka nepretržitému draftu odsýpa. My sme stihli odohrať tri partie, dve z nich pripadli na vrub Paľovi a raz vyhral Ďuro.

      Zo zábavného priemyslu sme sa presunuli smerom k archeológii a v „Quetzal“ sa dali objavovať stratené Majského poklady. „Quetzal“ má totiž prvky pyramídovej hry, čo sa prejavuje tým, že poklady sú často v pyramídach a pripadnú tomu, kto ich odtiaľ prvý vytiahne. Niekto možno namietne, že hra je v skutočnosti z Mexika a na obale má namiesto Marhule nejakého zeleného vtáka, ale my vieme svoje 🙂 Tak-či onak, ide o klasický a veľmi jednoduchý „worker-placement“, ktorý trochu ozvláštňuje mechanika hádzania panáčikmi (podľa toho, na ktorú stranu padnú, takú profesiu budú mať) a „prebíjania“ sa na niektorých herných políčkach, kde víťazí ten, kto tam pošle najviac svojich ľudí. Nazbierané artefakty môžete vymeniť buď za body, alebo ich na čiernom trhu speňažíte za slušnú porciu peňazí. Hra je vzhľadom k svojej jednoduchosti vysvetlená raz-dva, ubieha vo svižnom tempe a dá sa odporúčať aj menej skúseným hráčom. Robíte v nej síce prakticky dookola to isté, ale hraje sa len na päť kôl, takže v momente, kedy by ste sa mohli začať nudiť, hra skončí. Naša partia bola ukážkovo vyrovnaná. Ľubo prekvapivo (hlavne pre seba :)) vyhral o púhy bod pred Paľom aj Ďurom, ktorí ich mali zhodne 65.

      No a ako poslednú hru sme si vybrali overenú klasiku „7 divov sveta“ . Spracovanie na boardgamearena.com má simultánne ťahy a jednu partiu tak odohrajete za všehovšudy 15 až 20 minút. Hra vám pekne zvýrazňuje, ktoré karty si môžete dovoliť a ktorému susedovi musíte koľko zaplatiť, ak chcete využiť jeho suroviny. Navyše odpadá počítanie bodov na konci; to všetko za vás rieši herný program, takže sa môžete plne sústrediť na samotné hranie. Ďuro tvrdil, že tu 7 divov ešte nikdy nevyhral, a tak mu Paľo s Ľubom (ne)ochotne zabezpečili nie je jednu, ale rovno dve príležitosti k vychutnaniu si víťazstva.

      No a to bola záverečná bodka za našim (a hlavne Ďurovým ;)) „prémiovým“ večerom a tešíme sa na ďalšie stretnutie o týždeň.

    • #8850
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Najvyťaženejším dopravným koridorom Japonska je vraj pobrežná cesta spájajúca Kjóto a Tokio, známa ako „Tókaidó“. A práve tá je dejiskom rovnomennej stolnej hry, odohrávajúcej sa kedysi počas Tukugavovho šógunatu. To sa ešte Tokio volalo Edo a cestou sa nechodilo na Toyotách, ale po vlastných, majetnejší mohli prípadne i po cudzích (to keď ich niesli sluhovia). Človek mal tak aspoň viac príležitostí vychutnať si okolitú krajinu, poeticky lemovanú kvitnúcimi sakurami a ukrižovanými portugalskými misionármi alebo v dedinke pri ceste a kúpiť deťom drevené katany, aby sa mohli doma hrať na seppuku. Ak mal hlboko do vrecka, na miestnej farme si privyrobil pár deravých grošov, aby následne v chráme na kopci došiel poznania, že materiálne statky sú aj tak len zbytočným bremenom a mince oferoval do chrámovej pokladničky. Na konci dňa sa znavený pútnik utiahol do jedného z 53 hostincov na ceste, kde si dal nudle s tofu alebo ryžu s tofu alebo tofu s tofu. No a ak ho po ceste nezabil nejaký hitokiri battousai, nechytil od lacnej gejše syfilis alebo ho nezožrali prerastené vlky či kance, po niekoľko dňovej (či dokonca týždňovej, ak boli zápchy…) ceste uzrel svoju destináciu.


      Stolná hra zachytáva väčšinu tejto poetiky; chýbajú iba hnijúci ukrižovaní a namiesto zabijákov na ceste stretávate len samé nápomocné postavičky. Hra ide tak ďaleko, že ak zaostávate, musia na vás protihráči čakať. Dôležité je prosto si užiť cestu, cieľ je podružný. Nemusíte sa báť, že by ste náhodou zablúdili a našli sa kdesi v Pekingu, miestna štreka je totiž bez odbočiek. Navyše hostincov je len päť, čo spolu s poctivým charakterom miestnej gejše výrazne minimalizuje riziko nákazy smrteľnou pohlavnou chorobou. Hráči si na začiatku vyberú z postavičiek, ktoré majú každá nejakú špeciálnu schopnosť. Úlohou je priniesť si z cesty čo najviac suvenírov, navštíviť čo najviac horúcich prameňov, stretnúť čo najviac ľudí a tak podobne. Výherca na konci od radosti dosiahne Nirvánu, kde sa angažuje ako spevák namiesto Kurta Cobaina… asi.

      Absolvovať túto prechádzku feudálnym Japonskom sa rozhodla Gabika, a keďže ženy mali zakázané pohybovať sa po Tókaidó samé, ochotne ju doprevádzali Ivo, Paľo a Ľubo. Cestu sme podnikli dvakrát; po prvej boli rozostupy tesné a najviac bodov si odniesol Paľo v tesnom závese nasledovaný Gabikou. Tá mu to vrátila na druhej ceste, kde ale už triumfovala výrazným náskokom a v zemi vychádzajúceho slnka sa tak stala priekopníčkou ženskej emancipácie.

      V druhej hre sme sa po týždni znova vydali do strednej Ameriky, aby sme odtiaľ mohli v „Quetzl“ vyvážať miestne artefakty, na ktoré sa potom budú potomkovia pôvodných majiteľov chodiť za úplatu pozerať ku nám do múzea. Privatizovať mezoamerický národný poklad sa pridal aj Kaves a v piatich mala táto hra mierne iný ráz, ako týždeň dozadu v trojici. Na mape bolo odrazu akosi tesno, na druhej strane menší počet workerov výrazne obmedzoval možnosti vzájomného preťahovania sa o obsadené políčka. Obzvlášť súboj o možnosť vývozu archeologických nálezov vedel byť krutý a doplatila naň zvlášť Gabika, ktorá si „vývoz zadarmo“ nestihla včas rezervovať, k platenému jej chýbala jedna minca, a tak jej zostalo po skončení hry zbytočne veľa artefaktov na ruke. I tak boli ale výsledky veľmi vyrovnané, teda až na Ľuba, ktorý efektívne zúžitkoval skúsenosti z posledného plienenia chrámov a zvyšku „tomb raiderov“ odskočil o peknú porciu bodov.


      Trojica Ľubo, Paľo a Gabika si dala krátke zápolenie v „Dice Forge“. Ľubo už dlhší čas vedie s kockami studenú vojnu a minimálne v tejto hre zatiaľ ťahá za kratší koniec. Neinak tomu bolo aj tentokrát a nepomohlo mu ani to, že na konci zákerné dvakrát všetkým hráčom navzájom povymieňal kocky. Aj tak skončil posledný. Prvé miesto si vyhádzal Paľo so 111 bodmi, druhá Gabika ich nazbierala o 17 menej.


      Napriek pokročilejšiemu času sa k Paľovi, Gabike a Ľubovi znova pridal Kaves a rozhodli sme sa preskúmať hlbiny oceánov a vybudovať v nich také veľkolepé „Podmorské mestá“, žeby si v nich podnájom chcel prenajať aj Aquaman. Zaujímavým herným prvkom tohto inak tradičného worker placementu je, že aktivovanie akcie workerom je kombinované s vyložením karty z ruky a ak tá má rovnakú farbu, ako aktivované políčko, vykoná sa i akcia na karte, prípadne si ju hráč vyloží pred seba a môže po zvyšok hry využívať jej špeciálnu schopnosť. V zásade však ide o klasickú hru tohto typu. Hráči musia vyrábať suroviny, stavať budovy a kŕmiť svojich ľudí. Hra je vegan-friendly, keďže obyvatelia mesta žerú zásadne riasy a environmentálnych aktivistov zasa možno poteší, že za symbiotické mestá sú tu bonusové body. V našej skupine bol najväčším podvodníkom (alebo radšej podmorníkom, aby sme sa vyhli nedorozumeniam ;)) Ľubo, ktorý profitoval predovšetkým z výrobnej diverzity svojich miest a aj z toho, že hra má len 10 kôl a Kaves so svojím vysokým bodovým prírastkom už nestihol Ľuba dobehnúť. Treba povedať, že v štyroch sa hra natiahla na vyše tri hodiny a končili sme v dobe, keď väčšina ľudí už tvrdo spí spánkom spravodlivých alebo vykráda klenotníctva (v závislosti na osobných preferenciách ;)). Tak sme sa i my pobrali svojou cestou; dúfajme teda, že väčšina zvolila radšej prvú možnosť ako druhú, no a pokiaľ tých zvyšných nechytí polícia, uvidíme sa znova o týždeň.

    • #9284
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Prvou hrou tohto večera bola rýchla tipovačka „Príde Duxis?“. Jeden hráč (Duxis) dopredu oznámi, že dnes sa už dúfam konečne zúčastní a ostatní tipujú, či nakoniec naozaj príde. Po dlhšej dobe konečne raz vyhrali tí, ktorí hádali, že áno :)) No a k Duxisovi sa pridali Ľubo, Ďuro, Paľo a naša „hostiteľka“ Gabika, ktorá sa po Ďurovi zaradila medzi prémiových členov na boardgaemarena.com. A tam sme teda nasmerovali naše prehliadače.


      Je doba, keď sa nájom platí pomaly i za krabicu od topánok, daň z nehnuteľnosti vám vyrúbia aj ak bývate pod mostom a smradľavý močiar je v realitke vedený ako „úrodná pôda s dostatkom vlahy v lone prírody“. „Vítejte ve svém vysněném domově“ je hra pre všetkých, ktorí sa dieru na bytovom trhu odhodlali riešiť aspoň virtuálnym spôsobom. Každý hráč vyfasuje plánik s troma ulicami a snaží sa ich zaplniť číslami domov. Každé kolo sa vytiahnu tri, pričom hráči si môžu vybrať ľubovoľné z nich a priradiť mu parcelu. Ak sa ale nechcú budiť vedľa odrezanej hlavy poštového holuba s výhražným listom od miestneho poštára, musia čísla na jednotlivé parcely umiestňovať aby išli pekne za radom. S každým číslom je spojený aj náhodný bonus – tu môžete zasadiť stromčeky, aby vám pre zmenu nechodili anonymi od greenpeace, tu vyhĺbiť bazén, aby susedia mali čo závidieť, a okolo pozemku postaviť plot, aby tí susedia do bazéna potajme nechodili šť… ehm, farbiť vodu na žlto. Plotmi zároveň združujete domy do blokov, za čo sú jednak ďalšie body a jednak viete splniť jeden z troch predpripravených plánov.

      Je dosť dôležité preštudovať si, za čo všetko a v akej hodnote sa bodíky získavajú. Neoplatí sa napríklad kašľať na zeleň, lebo sú za ňu naozaj veľké bonusy. Bazén je zasa možné hĺbiť len na niektorých parcelách a ak takú parcelu priradíte číslu bez bazéna, už tam bazén nikdy nepostavíte a majiteľ bude mať pred domom leda tak veľkú prázdnu dieru. Najväčší cit pre rozvrhnutie stavieb u nás prejavili Paľo a Ďuro, medzi ktorými bol rozdiel jedného bodu v prospech prvého menovaného.
      Pri nehnuteľnostiach sme ostali aj v druhej hre, „Puerto Rico“. Po prvýkrát sme takto online hrali jej klasickú variantu. Kartovú verziu nájdete napr na yucata.de, „plná verzia“ však obsahuje niekoľko mechaník navyše. Úrodu nielen predávate, ale môžete ju za body posielať do vlasti. Na lodiach je ale obmedzený priestor a každá odvezie len jeden druh suroviny. Takže ak ste na loď naložili cukor, kávu tam už nepustí. Asi je cukor rasista alebo čo (či ale môžete kombinovať biely a hnedý cukor, o tom hra mlčí). Horšie je, že ak tú kávu nevyveziete, celá vám pohnije a nemáte z nej ani groš. Takisto vám prepadne aj keď máte iba kávovú plantáž, ale žiadnu fabriku. U veľkoagrárnika Ľuba, majiteľa najrozsiahlejších polí široko-ďaleko, takto niekoľko kôl museli robotníci kávu sypať do vody, lebo ju nemal kde spracovávať. Miestni rybári sa mu za tie superagílne ryby asi veľmi nepoďakovali…


      Počet tajlíkov s fabrikami je celkovo obmedzený a žetóny s plodinami sa pri každej sejbe vyberajú nanovo, čo dáva vzniknúť slušným ťahaniciam medzi hráčmi. Takto napríklad vznikla Veľká indigová kríza, keď Gabika a Paľo zhabali väčšinu sadeníc k veľkej nevôli Duxisa a Ľuba. Ciest k víťazstvu je hneď niekoľko. V našej hre sa ako tou správnou ukázalo Ďurovo hamižné akumulovanie majetku. Za suroviny si na trhu nechával pekne-krásne platiť a peniaze následne míňal na stavbu špeciálnych budov. Dlho to vyzeralo, že všetkých protihráčov zadupe do zeme a až finálne hodnotenie, ktoré zohľadnilo práve aj vývoz, trochu zmazalo rozdiely. Ďuro síce aj tak vyhral, ale už len o päť bodov pred Duxisom a dovtedy poslednou Gabikou, ktorá empaticky súcitila aj s rodnou hrudou a na starý kontinent pravidelne posielala zásielky cukru, nech si doma môžu trošku osladiť život.


      Treťou hrou večera bol „Trekking the World“. V dnešnej covidovej dobe možno túto hru označiť za vyložene rebelantskú. Dovoľuje totiž hráčom bez obmedzení behať po najrôznejších turistických destináciách na celom svete. Žiadne karantény ani PCR testy, stačí plná ruka kariet, ktoré slúžia jednak k pohybu po mape a jednak sa zahadzujú pri návšteve kdejakých chrámov, parkov či trebárs Halászbásty v Budapešti (ale aby tu tvorcovia dali Košickú vyhliadkovú vežu, to ani náhodou )
      Hra precvičila nielen cestovateľského ducha, ale prekvapivo i základné znalosti matematiky, keďže karty majú rôznu hodnotu a súčet zahadzovaných musí presne zodpovedať počtu krokov, ktoré chcete spraviť. Navyše musíte atrakciu navštíviť v tom istom kole, v ktorom ste sa k nej dostali. Takto sa napríklad Ľubo rozhodol zájsť si k Mohérskym útesom a tri kolá strávil len tým, že okolo nich pobehoval ako angličan, hľadajúci zastávku metra v Bratislave. Okrem pamätihodností body zbierate aj za niekoľko typov suvenírov. Gabika to poňala role-playovo a kupovala hlavne šaty („lebo na cestách treba mať čisté oblečenie“). Duxis bol rýdzo praktický a vetriac vo vzduchu blížiacu sa krízu, investoval do zlata a drahokamov. Ani plný kufor trblietok však neovplyvnil nevalnú mienku, ktorú si o tejto hre vytvoril. A ako to už u Duxisa pri hrách, ktoré mu nevoňajú, býva, samozrejme Trekking the World vyhral. Na druhom konci výsledkovej listiny s ani nie polovicou Duxisových bodov skončil Ľubo; ten hádam ešte doteraz zisťuje, o ktorej to vlastne odchádza rýchlik z Machu Picchu do Kysaku.


      Poslednými zárezmi večera sa stali dve partie „Draftosaura“. Mierumilovné budovanie zoologickej záhrady s potvorkami trošičku skomplikoval občas celkom krkolomný strojový preklad do slovenčiny. Vďaka nemu napríklad Duxis hľadal tajomnú „hnedú trávu“, čo teda našťastie nebola nejaká geneticky modifikovaná verzia marihuany, ale oblasť na plániku, ktorá zahŕňa kaviareň a (neprekvapivo) i verejné WC. Ešteže v zimnej variante nebolo treba hľadať aj žltý sneh…
      V prvej hre sa najviac darilo Ľubovi a Duxisovi. Obaja mali rovnaký počet bodov, Ľubo ale zvíťazil, lebo mal menej T-Rexov (a tým pádom viac živých návštevníkov ) a hlavne vedel, kde v parku je hnedá tráva… No a v druhej hre zasa dinov po záhrade najlepšie rozhodil Paľo. A ak mu náhodou neujdu, o týždeň sa uvidíme znova

    • #9386
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Na hnedej tráve sme minuli končili a tam isto sme tentokrát aj začínali. Ľubo, Dušan, Ďuro a Ivo sa ešte raz zahrali na Johna Hammonda a budovali prehistorický park v „Draftosaurus“. Najlepším šéfom zoo sa napokon stal Dušan, ktorý ako majiteľ psa asi veľmi dobre vie, ako sa najlepšie starať o zubaté potvorky


      Hneď po prvej sa k nám pridal aj Paľo a na chvíľu odbehol Ďuro, dinosaury z Jurských Parkov teda skončili v jurských párkoch a my sme sa spory o najlepšieho hráča rozhodli riešiť ručne-stručne v „Colt Express“, tentokrát vo variante „Ivo unchained“. Šialenú vykrádačku, prekladanú útekom pred revíznou kontrolou zosobnenou blonďatým šerifom, zvládol najlepšie práve Ivan. Ten sa riadil heslom „keď môžeš, tak strieľaj – veď on sa už guľke niekto pripletie do cesty“. Olovo rozsieval ako Franco Nero za mladi, nepotreboval k tomu ani truhlu s povestným guľometom, a keby si poňho náhodou aj prišla smrtka, odstrelí i tú. Zaslúžene sa teda mohol tešiť z prvého miesta.


      To sa ale už vrátil Ďuro a tak sme rozohrali ďalšiu hru, pretekársku „Downforce“. Na prvý pohľad možno pripomína Reallyman: GT, ktorého zatáčky sme brúsili pred pár týždňami, používa ale úplne inú mechaniku. Pred sebou síce máte trať, avšak namiesto kociek vozidlami pohybujú karty. Mimochodom, formulky si musíte najprv v dražbe kúpiť, takže sa hneď na začiatku pekne zadĺžite. Dokonca, ak to počet hráčov dovolí, niektorí skončia aj s viacerými monopostmi na štartovacej čiare. Čo je ale najpodstatnejšie, zahratou kartou dopredu nepoháňate len seba, ale aj súperov. Downforce je totiž nielen hra o pretekoch, ale rovnakou mierou aj simulátor stávkovacej mafie. V troch momentoch počas kola si totiž hráči musia staviť na víťaza, čo otvára novú dimenziu stratégie. Stávky sú samozrejme tajné, takže sa pokojne môžete väčšinu kola vyhrievať na čele, aby tesne pred koncom zaúradovala tímová réžia, vy úmyselne pribrzdíte a dopredu posuniete úplného outsidera, na ktorého si nikto okrem vás nestavil. Na druhej strane, peniaze sú aj za konečné umiestnenie a vidina, že z vás bude druhý Lewis Hamilton, môže byť poriadne lákavá. V našich pretekoch teda nejaká stávkovacia výpočitavosť úplne absentovala. Ivan, nabudený víťazstvom v Colt Express, dupol hneď od začiatku na plyn a jeho zelený monopost vyrazil prudko dopredu. Šikovným manévrovaním sa mu darilo ostatných blokovať v zatáčkach a ešte na nich provokatívne pokrikoval, že „šak stav na zeleného“. A ako sa na konci ukázalo, väčšina tak aj robila. Problém bol len v tom, že Ivo to, napriek vehementnej snahe, nevyhral. Na začiatku posledný Dušan, čierna formula pretekov, totiž na konci nechal protihráčov poriadne pričuchnúť k svojim výfukovým plynom… čo pri tejto hre výnimočne neznamená, že sa prejedol strukovín. Šachovnicovú zástavu tak videl ako prvý. Vtipné je, že Dušana na výhru nikto netipoval, a to vrátane Dušana samotného! Navyše si vliekol solídny dlh, celkovo teda najviac predsa len zarobil Ivan. Na opačnej strane rebríčka bol Ľubo, ktorý ako jediný (ale o to dôležitejší) symbol temnej stránky hazardu skončil v dlhoch.

      Túto prehru si ale kompenzoval hneď na to v „7 divov sveta“. Jeho pyramídy rovnako ako v skutočnosti obstáli v skúške času najlepšie, hociže to bolo víťazstvo tesné, pretesné; veď medzi ním a štvrtým Paľom bol rozdiel iba dva body.


      Nato sa k nám pridala aj Gabika a spolu sme sa vydali objavovať temné kúty vesmíru. Lenže vodič našej rakety neprispôsobil rýchlosť letu povahe okolitého vesmíru a vlastným schopnostiam a keď chcel obehnúť kométu, pri predbiehacom manévri si to napálil do protiidúcej planéty. Tvrdé pristátie sme síce prežili, okamžite nám ale bolo jasné že „Nejsme tu sami“. Táto hra je totiž asymetrická a jeden z hráčov zaujme rolu E.T. voyeura, ktorí potajme ostatných sleduje a snaží sa ich prichytiť na pláži pri slnení, v rieke pri kúpaní, prípadne na nejakej inej z ďalších ôsmich lokácií. Astronauti zo začiatku môžu ísť iba na niektoré z nich, ďalšie si odomykajú až postupne. Podobne ale aj emzák neskôr získa schopnosť využiť lepšie domovské prostredie planéty a špehovať rovno dve lokácie naraz. Úlohou astronautov je vydržať, kým po nich nepríde záchranná loď. Úlohov aliena je dovtedy hráčov riadne po(asi)milovať… teda priviesť ich do stavu, že sa im z planéty už nebude chcieť odísť. Úvodný herný algoritmus vyhodnotil, že na rolu mimozemského úchyla sa najviac hodí Ďuro, ostatní sa teda bežali poskrývať. Zo začiatku to nevyzeralo s posádkou nijako ružovo. Paľo mal problém pochopiť, ako fungujú niektoré špeciálne schopnosti lokácií a Gabika, ako funguje herný interface. Na začiatku prvých svojich ťahov sa zakaždým zbytočne zotavovala, čím sa však v skutočnosti len viac a viac s Ďurom asimilovala. Našťastie jej postupne došlo, aký toxický je tento xenofilný vzťah, a že alien lichôtky typu „si na zjedenie“ myslí akosi príliš doslova. Navyše monogamia promiskuitnému domorodcovi nič nevravela, on si chcel poriadne užívať aj s ostatnými stroskotancami. Ďuro teda dostal košom a Gabika chyby minulosti napravila šikovnou sériou ťahov, kedy mimozemšťanovi niekoľkokrát za sebou znemožnila použiť druhý zameriavací žetón. Už to vyzeralo, že posádka možno predsa nakoniec z Paradise planet ubzikne, ale do Ďurových veľkých, žltých očí sa zadíval Ľubo a už nebolo pomoci. Keď ho emzák prichytil na pláži prvý krát, to ešte mohla byť náhoda, ale keď ho tam odhalil znova, to už musel byť zámer! Či sa potom odhalil aj sám mimozemšťan, nechajme na nepokojnej fantázií čitateľa a radšej sa presuňme k ďalšej hre.


      Tou bola mierumilovná „Via magica“. Ide o variáciu na klasické bingo, v ktorom sa snažíte otvárať magické portály s potvorkami pomocou žrebovaných esencií. Ak dosiahnete kombináciu potrebnú k otvoreniu portálu, nezakričíte „Bingo!“, ale „Incantata!“. Teda, mali by ste zakričať. Online verzia to robí za vás a ešte k tomu čisto textovo, čo na jednu stranu síce málinko uberá na atmosfére, zasa sa ale nemôžete pomýliť a zakričať povedzme „Incontinenta!“ a namiesto portálu otvoriť niečo úplne, ale úplne iné… Hoci je hra od tvorcu Etnosu, tentokrát žiaľ neobsahuje žiadne referencie na našu rodnú hrudu. Pritom mnohí slovenskí politici pôsobia, že sem prišli z nejakého iného sveta a medzi podivuhodné postavičky zpoza magickej opony by perfektne zapadli. Z nás si najlepšie otvárač na portály naolejoval Paľo, v tesnom závese stíhaný Gabikou. Potom boli už rozostupy väčšie a úplne na chvoste skončil Paľo, ktorý by mal ten večer problém otvoriť aj konzervu so sardinkami a ešte by bol rád, ak by mu z nej všetky neušli.


      Predposlednou hrou sme nadviazali na minulotýždňové „Vítejte ve svém vysněném domově“. Domy už boli postavené, teraz sa išli pekne krásne predávať. V „Na prodej“ si najprv dražíte postupne vykladané karty nehnuteľností od kanála až po vesmírnu stanicu a potom ich predávate za rovnako postupne vykladané ponuky. Aj tie sa ale svojou hodnotou líšia, a tak nie je problém v jednom kole trhnúť 10.000 na psej búde a hneď na to predať priľahlý rodinný dom za polovicu. Opäť šlo o veľmi tesnú hru, tentokrát mal najväčší realitný bublifuk Ľubo, Ďuro ale zaostal iba o tisíc dolárov a Paľo na treťom mieste o ďalšie dva.


      No a celé sme to uzavreli kartovou „Res Arcana“. To nás už opustili Dušan a Ivo a karty sme teda miešali len vo štvorici. Pri tejto partii sa ukázalo, aké dôležité je zvoliť si na začiatku správnu postavu. Môže sa totiž ľahko stať, že jej špeciálna schopnosť vyjde pri náhodnom balíčku hráčových kariet úplne navnivoč, čo bol prípad Paľa s Ľubom. Druhý menovaný mal navyše ironickú smolu s kartami. Posledne mal uzdu aj dračie vajce, ale žiadneho draka, tentokrát mal drakov rovno dvoch ale chýbali mu zasa potrebné suroviny, aby si ich kúpil. Hlavný boj teda zviedli Gabika a Ďuro. Spočiatku to síce vyzeralo vyložene na dámsku jazdu, ale Ďuro sa vytrvalo doťahoval (asi ho to odmietnutie v „Nejsme tu sami“ ešte stále žralo…;)) a nakoniec Gabiku predbehol. Využil pri tom fakt, že v tejto hre môžete nepotrebné karty predávať, tie sa vám ale aj tak neskôr do balíčka vrátia a tak sa nemusíte báť, že by ste o niečo definitívne prišli. Res Arcana je síce malá hra, ale i tak vie ponúknuť slušný rozsah strategických možností a oplatí sa pri nej žhaviť šedú kôru mozgovú.
      A keďže tie naše už boli po toľkých hrách poriadne opotrebené, ten večer sme to celé uzavreli, klikli na logout, zazvonil koniec a hernému večeru bol koniec.

    • #9473
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Počítačoví hráči si možno ešte pamätajú slávne štúdio Bullfrog, domovskú stajňu nemenej slávneho Petra Molyneux, na ktorého do bodky pasovalo: „Nikto vám nedá toľko, koľko vám ten chlap sľúbi!“ Peter sa podieľal na nejednej kultovej hre a jedným z jeho najznámejších kúskov bol „Dungeon Keeper“. V tomto „RPG naruby“ si hĺbite svoju milovanú jaskyňku, domov pre multikultúrne a multietnicky diverzifikovanú spoločnosť, v ktorej má každý drak, upír, troll či temný elf svoje nezastupiteľné a hodnotné miesto. Vaše speleologické výjazdy vám však znepríjemňujú samozvaní dobrodruhovia. Tí sa v mene šírenia kdejakej pochybnej ideologickej myšlienky (čo je aj tak len zámienka pre rabovanie vášho, v pote tváre vydolovaného, zlata) neštítia žiadnej ukrutnosti, od prostého vandalizmu, cez lov ohrozených druhov (kedy ste naposledy v prírode stretli draka?) až po nefalšovanú rasovú genocídu. Škriatkov teda dnes nájdete už iba v ľudových povestiach, trollovia zas boli nútene presídlení do rezervácií na internetových diskusiách a ich pôvodné habitáty pod mostami obsadili nové invazívne druhy (t.j. bezdomovci). Dungeon Keeper sa na počítačoch dočkal jedného oficiálneho pokračovania, dvoch duchovných nástupcov („War for the Overworld“ a „Dungeons“) a neoficiálnej stolnej adaptácie od Vláďu Chvátila. Slávny český dizajnér je vo svete stolných hier pomaly takým pojmom ako spomínaný Molyneux; ba dokonca možno už i väčším. „Vládcovia podzemia“ veľmi funkčne našrubovala svoju predlohu na klasické worker-placement mechaniky, pričom ešte znásobila jej podvratný humor. Ostatne už len čítať pravidlá k tejto hre je zážitok. Ale keďže nie len opisovaním cudzích nápadov herný vývojár jest živ, spískal Vláďa po troch rokoch pokračovanie, ktoré vlastne ani pokračovaním nebolo, zato však na svojho predchodcu veľmi úspešne nadviazalo.


      „Príšerky z podzemia“ si môžu hráči zahrať na boardgamearena.com, a to najnovšie dokonca v slovenčine vďaka usilovnému prekladu z angličtiny, pod ktorý je podpísaná Gabika. A že to teda nebolo len pár viet! Popisy v hre sú všetko iné, len nie strohé a stručné a oplývajú skoro až Pratchettovskou hravosťou. Ostatne, samotný námet hry k tomu priamo nabáda. Pod svoju ruku dostanete skupinku škriatkovských pomocníčkov, ktorí rozhodli chovať a predávať domácich maznáčikov. Keďže ale kopeme za „tú druhú stranu“, namiesto psíčkov a mačičiek si predstavte dráčikov, trollíkov, bubáčikov a kdejaký podobný, zväčša poriadne zubatý, drobizg. Ináč sa ale od svojich tradičných súkmeňovcov až tak nelíšia. Aj ony sa chcú hrať, chcú jesť, občas sa v kúte klietky vys… ehm… vykadia a niekedy majú proste blbú náladu a všetko (všetkých) okolo by najradšej dohrýzli. Ich potreby navyše každým ťahom rastú úmerne s tým, ako rastú aj samotné potvorky. A vaši škriatkovia sa idú pretrhnúť z toho, aby im zaobstarali pevnejšiu klietku, dostatok jedla, či si kúpili nejaký ten šikovný vynález (napríklad predĺženú lopatu, aby sa im lepšie kydal hnoj, alebo magickú skrinku energetickej triedy AAA+, ktorá dokáže uchovávať potraviny dlhšie čerstvé). Celé to úporné snaženie smeruje k tomu, aby sa vašim potvorkám darilo na aktuálnej výstave (porotu je ale pre istotu možné podplatiť) a aby sa páčila potenciálnemu zákazníkovi. Pán jaskyne napríklad preferuje zlostné obludy, rohatý čáryfuk by chcel magické zvery a trollí záhradník zasa potrebuje nejakú biologickú továreň na hnojivo.
      Svoje vlastné obchodíky si okrem Gabiky otvorili aj Ľubo s Paľom a na trhu tak začal byť celkom pretlak. Človek musel začať masívne kalkulovať, aby sa mu podarilo vychovať akurátnu obludku, ktorej nebude nič chýbať a ešte sa bude páčiť aj nakupujúcim. Napriek svojmu hravému vzhľadu je totiž táto hra, slovami Paľa, tvrdé euro. Neustále bolo čo robiť a s čím kalkulovať. Pôjdete si radšej kúpiť nové zvieratko? Alebo silnejšiu klietku? Alebo sa radšej stavíte na imigračnom, aby ste vypísali pozývacie papiere pre rodinu zo zahraničia (vážne!)…? Cenu Mloka Scamandera pre najlepšieho chovateľa si odniesol Paľo. Ostatne, ako otec už asi má skúsenosti s hryzúcimi, večne nespokojnými mrškami… Rozdiel, ktorým deklasoval Ľuba aj Gabiku bol ale obrovský. Obaja mali zhodne po 42 bodov, Paľo ich nazbieral celých 79!


      Pri potvorách sme ostali aj v druhej hre, podmorskej „Abyss“. Aj tú si už môžete zahrať slovenčine, tentokrát vďaka Ľubovi. Pravda, rozsahom išlo o podstatne menšiu prekladateľskú záležitosť ako Príšerky, ale niekde sa začať musí Čo sa týka samotnej hry, ide primárne o kartovku, kde hráči zbierajú rôznu morskú háveď, za ktorú verbujú vplyvné postavy z miestnej šľachty. Tie im poskytujú jednak špecifické schopnosti, jednak sú za nich na konci body a taktiež pomocou niektorých môžu hráči získavať územia. Nový pľac na morskom dne síce nevyrieši bytovú otázku (Bikini Bottom aj so svojim pestrofarebným osadenstvom medzi dostupnými lokáciami zúfalo chýba…), zato však môže majiteľovi prihrať ďalšie bodíky pri konečnom zúčtovaní. Hra využíva celkom zaujímavú mechaniku, kedy na jednej strane dovoľuje hráčovi na ťahu vykladať karty kým nenájde svojho vysnívaného Aquamana, na druhej strane musí ale tú práve vyloženú ponúknuť vždy najprv protihráčom a až keď ju žiaden z nich nebude chcieť (prípadne si už v tomto ťahu nejakú vzali), dostane sa na rad sám vykladač. Nechcené karty sa navyše podľa svojich farieb presunú na príslušné kôpky do veľrady, kde sú potom voľne k dispozícii ostatným hrajúcim. Čím viac teda hráč na ťahu špekuluje, tým väčšie možnosti dáva svojim oponentom.
      Paľo zahviezdil aj v tejto hre. Ľuba naložil so sardinkami do oleja a Gabiku rovno naporcoval na suši. Pod vodou mu to zjavne páli rovnako dobre ako na suchej zemi. Podarí sa teda Paľovi ovládnuť aj vzdušný priestor? Dozviete sa o týždeň

    • #9541
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Máme jar a z teplých krajín sa vracajú kdejaké sťahovavé operence, ktoré tak zvysoka kašľú (a v prípade holubov aj kadia) na nejaké anti-covidové zákazy dovoleniek v zahraničí či ciest do cudzích okresov. No a práve čviriky sú hlavnými protagonistami hry „Krabčáci“. Ide o pravidlami veľmi jednoduchú kartovku, v ktorej sa snažia hráči na ruke vyskladať homogénne a druhovo čisté kŕdle. Početné zastúpenie rôznych vtákov však notne variuje, a tak u vrabcov budete potrebovať minimálne šesť exemplárov, zatiaľčo plameniaky sú spokojné aj v páre. Tématicky za tým nehľadajte nič hlboké, Krabčáci sú v jadre abstraktná hra a namiesto usporiadavania vtákov by ste mohli pokojne pomáhať stonožke triediť ponožky alebo, čo ja viem, rozhadzovať politikov do parlamentných strán (pravda, v slovenských reáliách by to asi veľmi nefungovalo; karty politikov by vám medzi partajami behali hore-dolu, strany by neustále náhodne vznikali a zanikali a na konci by aj tak vždy vyhral Harabín…).


      Nové karty sa doberajú zo spoločného výkladu, do ktorého ale musíte najprv vypustiť nejaké vtáky z ruky a obkľúčiť nimi vami vyhliadnutých operencov. V druhom kroku vykladáte z ruky vyskladané kŕdle vtákov, v snahe mať ako prvý sedem rôznych druhov alebo dve trojice. Hoci, že táto základná mechanika znie dosť jednoducho, ponúka vrámci možnosti celkom slušné taktizovanie, keďže vami vyhodené vtáky môžu skončiť na pekáči niektorého z protihráčov a môžete tak viac pomôcť konkurencii ako sebe.


      V celkovo troch partiách sa dvakrát cudzím perím mohol na konci popýšiť Paľo, raz výhra pripadla Ľubovi. Za kratší koniec medzi ornitológmi ťahali Ivo, Ďuro a v jednej partii i Gabika.
      Pri zbieraní kartových kolekcií sme zostali aj v hre „Nidavellir“. Niektorým tento názov bude evokovať mechanicku megaštruktúru z filmových Avengers, kde trávil Tyrion Lannister svoj dôchodok, stolná hra je ale predsa len trošku vernejšia mytologickému originálu. V panstve trpaslíkov hráči zbierajú karty patriace piatim rôznym farebným klanom, pričom každý z nich sa boduje trochu ináč. Modrí hrdinovia sú napríklad bohatí na body, ale sami o sebe individualisti, zatiaľčo členovia robotníckej triedy v zastúpení oranžového klanu síce sami majú len minimálnu hodnotu, ale na konci sa ich počet vynásobí s ich bodovým súčtom. Za každých piatich rôznofarebných trpaslíkov si môžete vybrať z bohatej ponuky „tím-líderov“; niektorí prosto posilnia určitý klan, iní prihodia špeciálnu schopnosť. Bežné karty sa medzi hráčmi dražia z neustále sa obnovujúcej trojradovej ponuky, pričom je však dražba vo všetkých troch radoch tajná. Mince, ktoré hráči neminú pri dražbe, sa im automaticky investujú do dolovania bitcoinov (asi…), a keďže sú trpaslíci v ťažbe ako takej dostatočne zbehlí, majetok sa vždy zveľadí.
      Päť rôznych klanov a hromada špecialistov naznačujú značné taktické možnosti a cesty k víťazstvu (niektoré stratégie sú dokonca popísané rovno v pravidlách), u nás však obe herné partie vyhral Paľo. Zakaždým stavil na oranžový proletariát, kde síce sami vykorisťovaní baníci nestoja za nič, na konci ich ale mal toľko, že si založili odbory, všetko znárodnili a nastolili svetový komunizmus. Voči tomu bola vyložene kapitalistická taktika Ľuba založená na akumulovaní bohatstva bezzubá. Gabika s bratmi Dwergovcami v topmanažmente, pre ktorých je nepotizmus životná filozofia a nie nadávka, taktiež pohorela, lebo v Paľovom socializme je to štát, kto je bratom, sestrou, matkou, otcom a aj psom Rexom…


      Čertove obrázky sa rozdávali aj v kartovke „Oriflamme“. Názov a zasadenie sa inšpirovalo francúzskou stredovekou zástavou, ktorá v bitkách storočnej vojny signalizovala, že sa nebudú brať žiadni zajatci. Ako veľmi túto myšlienku ctí aj istá súčasná firma podobného mena, to povedať neviem, až sa vám ale nejaká vaša známa bude najbližšie snažiť predať ich kozmetiku, majte sa radšej na pozore
      Samotná kartová hra simuluje politický boj o moc v typicky stredovekom štýle, čo znamená väčšinou dýkou (šípom, mečom…) do chrbta. Každé kolo má dve fázy. V prvej hráči prikladajú po jednej zo svojich kariet chrbtom nahor do jedného radu na hracej ploche a v druhej fáze sa tieto vyložené karty v poradí zľava doprava vyhodnocujú. Ak karta ešte otočená nie je, môže ju jej majiteľ nechať tak a prihodiť na ňu žetón vplyvu (v podstate víťazný bod), alebo žetóny, ktoré sa na nej nazbierali zinkasovať a kartu otočiť. Každá otočená karta má nejakú špeciálnu vlastnosť, ktorá sa od toho momentu každé kolo vykoná, až kým karta nie je z hracej plochy odstránená nejakou inou kartou dýkou, šípom, mečom… poznáte to ;)). Všetci hráči disponujú rovnakým setom kariet, každý teda vie, čo sa na stole môže objaviť. Ostáva teda na nich udržať svoje karty v čo najväčšej tajnosti a pri tom správne odhadnúť, čo mohli zahrať protihráči. U nás sa to najviac darilo Ďurovi, Hoci Ivo s Ľubom zaostali o púhy bod. Paľovi tentokrát politikárčenie veľmi nevyšlo (holt, robotnícky ľud dobil Bastilu a zvrhol monarchiu až o pár storočí, takže pre Paľa asi ešte nebola správna doba…).


      Karty hrali hlavnú rolu aj v rýchlovke „No Thanks!“ V tejto veľmi jednoduchej výplňovej hre, sa vždy vyloží jedna karta s číslom od 1 do 35 a hráč na ťahu ju buď potiahne alebo na ňu musí hodiť jeden z obmedzenej zásoby svojich žetónov. Takto sa hráči striedajú až kým sa niektorý neodhodlá inkriminovanú kartu aj so žetónmi na nej vziať. Za každú takúto kartu má ale mínusové body. Ak sa mu však podarí vytvoriť neprerušenú postupku, počítajú sa mu mínusové body len za najnižšie číslo v postupke. Tu už bol Paľo späť vo forme a hoci začal vyložene zle po tom, čo chytil veľmi vysoké čísla, podarilo sa mu hru ukorigovať a na konci dokonca zvíťazil.


      Svety kariet sme opustili v „Steam Works“. Gabika, Paľo a Ľubo sa tu zahrali na steam-punkových MacGyverov a zo súčiastok, hodinkových strojčekov, či parných kotlov konštruovali roztodivné vynálezy. Hra veľmi zaujímavým spôsobom kombinuje tradičný worker-placement s engine buildingom, pričom druhú časť berie naozaj doslova. Mašiny hráči musia skladať (a prípadne vylepšovať) z viacerých dielikov. Vždy potrebujú nejaký z troch pohonov (elektrický, mechanický, parný), ku ktorému prilepia akcie vykonávajúce súčiastky. Jeden stroj môže mať pri tom viacero pohonov a na jeden môže byť navesených viacero komponentov. Zmienené pohony zároveň slúžia ako miesta pre workerov a po ich aktivovaní sa vykonajú akcie na všetkých pripojených komponentoch. Niektoré z nich vyrobia nové pohony, iné umožnia postaviť väčšie stroje a na ďalších sa dajú raziť peniaze. Čo na takúto bezostyšnú devalváciu meny národná banka, o tom hra taktne mlčí. Každý postavený stroj svojmu výrobcovi prihodí nejaké víťazné body, čo je ale zaujímavé, k dispozícii je aj pre ostatných hráčov. Tí majiteľovi dokonca ani nič neplatia (mašina je asi v „public domain“). Autor ale za každé jej použitie treťou osobou dostane víťazný bodík. Ku koncu je na hracej ploche už celkom problém vyznať sa v tom, čo ktorý z hromady vynálezov robí. A to sme hru hrali len traja a na počítači. Ťažko povedať, ako prehľadná môže byť partia v piatich za reálnym stolom.
      Paľo sa nezaprel ani tu a opäť zvíťazil, a to dokonca s veľmi slušným náskokom. Z posledných 15 našich hier sa mu podarilo triumfovať v ôsmich a tak, až raz budú na olympijských hrách aj stolné hry, vieme, kto bude reprezentovať náš Hrad hier

    • #9584
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Bolo-nebolo, ktosi raz stratil ostrov. Ako sa dá zapotrošiť kus zeme o rozlohe pekných pár stoviek štvorcových kilometrov, na to tu odpoveď nehľadajte. Miesto toho sa dozviete, čo sa stalo, keď „Ztracený ostrov Arnak“ objavili nezávisle na sebe dve výpravy z Hradu hier. Prvá pozostával z Paľa, Gabiky, Dušana a Ľubo a v tej druhej boli Kasi, Ivo, Ďuro a Rattatuil. Pôvodne sa mal pridať aj Duxis, ale ten si zamenil Arnak za Karnak a celý večer sa tak luxo(ro)val v Egypte (asi…;))
      Ako prví ostrov opísali českí bádatelia Michaela „Mín“ Štachová a Michal „Elwen“ Štach z vedeckého združenia Mindok a podľa ich poznámok sme sa teda vybrali Arnak hľadať. Na počudovanie sme stratený ostrov neobjavili v stratách a nálezoch a ani kdesi uprostred mora, ale na boardgamearena. Pred nami sa otvorila nádherne malebná krajina, schovávajúca chrámy, artefakty, drahokamy a prastaré tablety (ani len 4G nemali!).


      Každý hráč má k dispozícii dvoch dobrodruhov v podobe postavičiek, ktoré posiela po vlastných, džípom, loďou či lietadlom objavovať nové lokácie alebo kutrať na už preskúmaných miestach. Nálezy môže hráč utratiť za posun na stupnici výskumu, kde pri každom postupe nahor obdrží víťazné bodíky spolu s nejakým tým herným bonusom v podobe zlatých mincí, kompasov alebo pomocníka so špeciálnou schopnosťou. Navyše má každý svoj vlastný balíček kariet, ktorý mu neustále rotuje a ktorý si môže vylepšiť o účinnejšie karty s vynálezmi alebo artefaktmi. Za všetko sa však platí a dôsledná správa zdrojov je základným kameňom úspechu. Hromada akcií nejaké suroviny spotrebuje ale obratom iné prinesie, a tak sa zo správneho kombinovania ťahov stáva hotový rébus. Hra pritom poskytuje dostatok priestoru na sebarealizáciu. Gabika sa ako Lara Croft neohrozene vrhala objavovať nové a nové územia, Ľubo zasa radšej dôsledne skúmal nálezy a hrabanie sa v hline obmedzoval na nevyhnutne nutnú mieru. Šikovne zvolení pomocníci (jeden vedel hľadať vzácne modré šípy a ďalší „vyrábal“ peniaze) mu aj nakoniec zaistili prvé miesto s veľmi slušným náskokom pred druhým Paľom, ktorý sa síce Ľuba na stupnici prieskumu dlho držal ako kliešť, ale nakoniec ho už nestihol predbehnúť.

      V druhej expedícii sa najviac darilo Kasimu. Ten je v Arnaku pravidelným návštevníkom, keďže hru má aj fyzicky doma a v sólo verzii si už odtočil hodiny a hodiny vykopávok. Oba partie zožrali zhruba zhodne okolo dvoch hodín čistého času a vzhľadom na to, že sme začínali trochu neskôr, ostal priestor už len na nejakú rýchlovku. Keďže nás opustil Dušan, v siedmich sme boli akurát vhodný počet na „7 divov sveta“ a vďaka veľmi dobre spracovanej verzii na boargamearena sme dokonca stihli zahrať dve hry. Prvá bola v znamení veľkého zbrojenia, obzvlášť na ose Rattatuil – Gabika – Paľo. Po vojenskej strane vyhrala dáma v strede a i po tej finančnej sa jej Iron bank of Rhodos mohla pyšniť šialeným kapitálom, ale na Rhóde žili len samí sprostí burani a na víťazstvo tak nemohlo byť ani pomyslenia. To si odniesol Kasi, ktorý využil, že jeho sused Ďuro nebudoval kasárne ale slobodomurársku lóžu a namiesto sekier a štítov sa oháňal trojuholníkmi a kružidlami. Kasimi tak stačili aj drobné výdaje do vojenstva. Svoje mesto mal tak priestor dostatočne diverzifikovať a vyhral s pohodlným náskokom.

      V druhej hre Gabiku už úplne zachvátila Midasová horúčka a chúďa dievča načisto prepadlo lákaniu mamonu. Iron bank of Rhodos si otvorila filiálku aj v Gíze a tá bola ešte úspešnejšia než materská spoločnosť. Gabika sa rozhodla, že chce mať silou-mocou na pyramíde zlatú špičku, nakoniec ale mohla mať zo zlata celý ten predimenzovaný ihlan aj s priľahlou sfingou, chrámom a toaletami pre návštevníkov. Aj tentokrát sa ale ukázalo, že peniaze nie sú všetko a Gabike to opäť na víťazstvo nestačilo. To si tentokrát uzmul Paľo, ktorý svojho staro-nového suseda Ľuba najprv nahovoril, že tentokrát už vážne nebude zbrojiť, po prvom veku sa ospravedlňoval, že veď to len jeden mečík a… ako to skončilo si už domyslíte.

      No a týmto výletom do histórie sme uzavreli celý večer tešíme sa na stretnutie nabudúce.

    • #9752
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Sedem samurajov ochránilo dedinku pred nájazdom banditov, sedem statočných vystrieľalo Calverov gang v mexickom pohraničí, no a sedem developerov zasa zachránilo 21 ulíc pred chaoticky prideleným číslovaním. Že ste o tom treťom filme nikdy nepočuli? Niet sa čo čudovať. Tento príbeh sa odohral len na obrazovkách Ľuba, Gabiky, Paľa, Iva, Filipa, Ďura a Duxisa a dejiskom nebolo feudálne Japonsko ani divoký západ, ale hra „Vítejte ve svém vysněném domově“. Tá nám tentokrát ukázala, aká vie byť vo vyššom počte hráčov občas nevyspytateľná. Hra totiž končí v momente, kedy akýkoľvek hráč nedokáže tretíkrát priradiť niektorej zo svojich voľných parciel jedno z vyžrebovaných čísel a vôbec pri tom nehľadí na to, že ostatní hráči si možno už rysovali plány na niekoľko ďalších ťahov dopredu, a tak im na konci náhle ostali na hracej ploche nezaplnené medzery. Priraďovanie čísel domom na uliciach šlo najlepšie nováčikovi v tejto hre, Duxisovi, ktorý na konci ubzikol Paľovi o tri cenné bodíky.


      Autori neúspešných územných plánov dostali šancu napraviť svoju pošramotenú povesť pri budovaní mesta v „7 divov sveta“. Táto hra sa vďaka svojej rýchlosti pre nás stala takým malým evergreenom, a tak majú niektorí hráči už celkom zabehnuté herné štýly. Aj tentokrát sa teda Gabika s Paľom pustili do paranoidného zbrojenia. Ešteže ich hra preventívne posadila k sebe. Ich vzájomný konflikt zasiahol aj k susedom – Duxisovi s Ivom. Druhý menovaný si ale nenechal skákať po hlave a do armády napumpoval ešte väčšie zdroje. Ivov sused Ľubo to s armádou preventívne vzdal hneď na začiatku a sústredil sa hlavne na kultúru. Cez chrámy, sochy a divadlá sa body snažil nahrabať aj Filip, ale popritom nezabudol jednu, dve drachmy uliať aspoň na nejaký ten prak alebo kyjak. Ďuro sa svoju alexandrijskú knižnicu rozhodol naplniť výlučne vedeckými publikáciami. Šľachetný cieľ, ale mal si asi radšej najprv naštudovať, ako to nakoniec so slovuntnou knižnicou dopadlo; obzvlášť potom, čo jeho sused Filip začlenil do povinnej výbavy svojich vojakov aj balíček zápaliek… Švabliky ale nestačili na Iva, priekopníka výrazu „army culture“. On totiž pre zmenu každému vojačikovi svojej megaarmády pribalil Homéra a Sofokla, nech pri dobývaní vyzerajú náležite dramaticky, aby z toho raz niekto v Hollywoode mohol natočiť poriadny sandálový veľkofilm. A Ivo svoje ťaženie históriou skutočne dotiahol s výrazným náskokom až do víťazného konca.

      V dvoch skupinách sme si zopakovali „Ztracený ostrov Arnak“ z minulého týždňa. Filip s Duxisom ho hrali prvýkrát a ukázalo sa, akú veľkú výhodu majú v tejto hre tí, ktorí v nej už čosi nahrali. Gabika s Ľubom tu totiž zúžitkovali skúsenosti z pred týždňa a na konci obom výrazne ušli. Gabika sa zamerala hlavne na výskum, ako prvá sa dostala až na vrchol stupnice a jediná si ešte mohla dovoliť kúpiť jeden z bonusových tabletov; a to rovno ten najcennejší. O šesť bodov ju ale predsa len predbehol Ľubo. Tomu sa podarilo pomocou kariet a pomocníkov vystavať celkom slušný generátor na buzoly a vďaka nim zvládol objaviť tri nové lokácie a rovno na nich zahlušiť aj troch unikátnych strážcov. Duxis s Filipom zaostali zhodne o 29 bodov, na druhej strane, takto aspoň sa na chvoste bodovania mohli byť spolu…


      Na záver večera si ešte obaja s Gabikou zahrali „Výbušné lektvary“, hru pre všetkých nádejných alchymistov/drogových dealerov. Hráči tu striedavo vyberajú farebné guličky z podávača, v ktorom sú náhodne usporiadané do piatich radov. Môžu si vybrať hocijakú guľku z hociktorého riadka, pričom po jej výbere sa guľky nad ňou zosunú nadol. Ak vďaka tomu narazia do guľky/guliek rovnakej farby, môže si hráč zobrať aj tie. Rôzne farby predstavujú rôzne ingrediencie. Všetko sú to síce rýdzo prírodné produkty bez konzervantov a glutamanu, na druhej strane bežný človek by zo zlobrých hlenov a vílich lupín vyrobil tak maximálne silné preháňadlo. Našťastie hráči sú už skúsení alchymisti, ktorí majú poctivo napozerané všetky série Braking Bad, takže vedia, čo s čím dá vzniknúť poriadnemu matrošu. Na druhej strane, výsledné produkty, hádam s výnimkou lektvaru spektrálního veselí, nemajú žiadne halucinogénne účinky a hráči ich môžu konzumovať v hojnom množstve. Každý dá nejaký jednorázový bonus, ktorý zväčša pomôže vyrobiť ďalšie lektvary. Najfajnovšie likéry mixovala Gabika, ktorej to s vareškou za kotlíkom šlo tak dobre, žeby spôsobila infarkt každej radikálnej feministike bojujúcej proti rodovým stereotypom. Filip s Dušanom strácali na konci na prvé miesto 20 respektíve 21 bodov. Po všetkých tých vychlastaných elixíroch im to už ale muselo byť asi aj tak úplne, ale úplne jedno…

    • #9860
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      „Ztracený ostrov Arnak“ sa po pravidelných nájazdoch výprav z Hradu hier hádam už ani nemá nárok nazývať strateným (a možno už ani ostrovom… ;)). Naši poprední archeológovia sa na svojich výpravách vypracovali na kapacity hodné Schliemanna či Champolliona. Aj vy ste sa v prestížnom vedeckom časopise Zjem aj Vlek mohli dočítať o ich lokalizovaní 10.000 rokov starej pyramídy faraóna Pivoslava, prvého vládcu zjednoteného kráľovstva Hornej a Dolnej Očovej, spolu s odhalením priľahlého páliarenského komplexu. Alebo o objavení Jánošikovej muničnej jaskyne, obsahujúcej také mocné relikvie, ako napríklad Jurajova rotačná valaška (+5 k zásahu proti pandúrom, +4 k roduvernosti a svojstojnosti), Ilčíkov cvokmi pobitý boomerang, či protišmykové krpce s gumenou podrážkou, ktoré žiaľ náš národný hrdina pri svojom tragickom dolapení nemal práve obuté. Hneď vedľa nich ležala truhlica plná neokolkovaných fliaš Frndžalice s nálepkou „made in Hybe“, ktorá sa však stala celému tímu osudnou. Po snahe o dôkladné overenie autentickosti tohto nálezu priamo na mieste sa stopy po našich objaviteľoch záhadne stratili. Znova sa vynorili až niekoľko dní nato kdesi v Poloninách, kde sa značne podgurážení a zmaľovaní snažili chytiť zubra a privolaných lesníkov presviedčali, že ich tam poslal Vinetu loviť bizóny…


      Po tomto drobnom fiasku sa Ľubo, Gabika, Paľo a Ivan rozhodli, že znova trochu potrénujú v stolnom Arnaku, ale zvolili si pokročilejšiu variantu s náročnejším výskumom. Pri postupe na stupnici objavov tu na archeológov nečakajú len odmeny, ale aj pár nepríjemných bŕzd v podobe kariet strachu. Navyše je náročnejšie dostať sa ku kartám pomocníkov, čo hru ešte viac sťažuje. Odrazilo sa to aj na záverečnom hodnotení, ktoré bolo bodovo podstatne skromnejšie ako v minulých hrách. Na vrchol výskumnej stupnice sa dopracoval iba Ivo, ktorý celú hru aj vyhral, a to s celkom pekným náskokom pred druhým Ľubom.


      Druhou zastávkou večera bol trpasličí „Nidavellir“. V predošlých dvoch partiách tejto kartovky dvakrát triumfoval Paľo vďaka kolektivizácii v radoch podhodnotenej, avšak tvrdo pracujúcej robotníckej triedy. Teraz sa ho Ľubo snažil napodobniť a tiež sa zameral na zber pracantov. Lenže holt, Ľubo asi nie je taký rodený proletársky vodca ako Paľo a nepodarilo sa mu nazbierať rozhodujúci počet baníkov, aby dosiahol na výhru. Ivo rekrútoval predovšetkým červených bojovníkov, ani jeho vojenská sila ale brány víťazstva nedobila. A keďže to nebolo ukuté ani pod kladivami Gabikiných kováčov, opätovne sa na vrchole mohol vyhrievať Paľo. Dosiaľ neporazený panovník trpaslíkov tentokrát stavil na zber artefaktov z rozšírenia a hoci rozdiel v bodoch nebol medzi ním a Ľubom nijako dramatický, výhru mu v pohode zaistil.


      V našej tretej štaci sme mali nejaké tie byty „Na prodej“, a tak sme si v rovnomennej hre skúsili finančne prilepšiť. Ľubo sa najprv chválil, že v tejto stolovke sa mu darí vyhrávať, ale neviditeľná ruka trhu mu za jeho silné reči uštedrila takú do zubov, až sa našiel na samom konci bodovacieho rebríčka. Najviac vykšeftovať sa podarilo Paľovi, ktorý po Nidavellire chytil víťaznú vlnu a surfoval na nej aj pomedzi kŕdle vtákov v kartovke „Krabčáci“. Víťazný hattrick ale už ďalej nerozšíril; poslednou hrou večera boli totiž „Výbušné lektvary“ a tie sú zasa doménou Gabiky. Tá síce zo začiatku bola na chvoste hodnotenia a body vo veľkom zberal hlavne Ľubo, ten sa však do svojich výrobkov zamiloval možno až príliš a „príležitostné pitie“ si vyložil ako „vždy, keď je príležitosť“. Nestriedmé lúhovanie sa v lektvaroch prinieslo prepad až na poslednú pozíciu. Naopak Gabika si svoje životabudiče šetrila na tú správnu chvíľu a zaslúžene zvíťazila.

      No a týmto záverečným prípitkom sme ukončili naše tohtovečerné pôsobenie vo svete stolných hier a tešíme sa na stretnutie nabudúce.

    • #9947
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Vrtkavé himalájske počasie nedávno zhatilo plány Petra Hámora, ktorý sa snažil o prvovýstup novou trasou na Dhaulágirí. Gabika, Paľo a Ľubo sa svoje horolezecké nadanie rozhodli otestovať v trošičku bezpečnejšom, virtuálnom teréne, kde jediné, čo môže spadnúť, je tak maximálne vaša internetová linka. No a hra, v ktorej sme zdolávali vrcholy, sa volá „Can’t stop!“. Názov tak trochu ironicky vystihuje hlavnú chybu, ktorú v tejto hre hráči robia. Kto sa totiž bude priveľmi horlivo hnať smerom nahor, veľmi rýchlo okúsi, aká veľká mrcha vie byť gravitácia. Na druhej strane, kto bude dlho vylihovať v tábore, toho protihráči na zvolenej trasa ľahko predbehnú, no a v tejto hre sa na žiadne druhé miesta nehrá. Ešteže hráči môžu na každú trasu vyslať samostatnú výpravu, v jednom svojom ťahu však môžu pohnúť maximálne troma rôznymi horolezcami. To, ktorými, určuje hod štyrmi kockami. Z nich si hráč ľubovoľne vyskladá dve dvojice, ktoré určia číslo trasy. Aby sa zohľadnila pravdepodobnosť hodov, trasy číslo 2 a 12 sú najkratšie, zatiaľčo najjednoduchšie nahádzateľná trasa 7 je zasa najdlhšia. V jednom ťahu môže hráč hádzať kockami ľubovoľnekrát, akonáhle sa ale nemôže pohnúť so žiadnou z troch výprav, všetok progres dosiahnutý v kole stratí. Práve preto je dôležité odhadnúť, kedy už Šťastene svojim zvádzaním leziete na nervy, aby vám náhodou nedala košom. V našej partii Fortune najviac lichotil Ľubo, ktorému kocky tentokrát výnimočne ukazovali samé správne čísla. Za celú hru ani raz nespadol, a tak sa ako prvý vyštveral na vrchol troma rôznymi trasami. Či sa potom zhora aj šťastlivo dostal nadol, o tom už hra mlčí.

      Z hôr sme zamierili do magickej ríše v kartovke „Res Arcana“, kde sa k nám pridal Matúš. Po prvýkrát sme v našej hernej partii hrali hru s počiatočným draftom, takže sa teoreticky nikto na nič nemohol vyhovárať. V praxi ale Gabika podľa vlastných slov vyberala hlavne srdcom a Ľubo svoj balíček tak prekombinoval, že tri štvrtiny hry nechytil ani bod a až konečne vyskladal nejaký poriadnejší generátor na body, Paľo hru nazbieraním 10 puntíkov ukončil a tým pádom aj vyhral.

      A nakoniec sme si dali našu overenú klasiku, „7 divov sveta“. Boardgamearena zákerne priradila Paľovi vojensky zameraných ostrovanov z Rhodosu a ešte ho aj hodila vedľa Gabiky. To nemohlo vyústiť v nič iné než reprízu Trójskej vojny. Pretekmi v zbrojení sa nechal strhnúť aj Matúš. Jediný Ľubo z Efezu, vidiac celé to nezmyselné vojnové šialenstvo, na nejaké zabíjanie úplne rezignoval a radšej ako správny informatik rozdával deťom na školách tablety so stylusom (bronzovým rydlom), ROM pamäťou (čo doň vyryjete, to na ňom už navždy ostane), masívnou výdržou batérie (až kým sa tablet nerozbije) a neobmedzenou jazykovou podporou (záleží len na užívateľovi). Softvérová výbava je síce trochu obmedzenejšia – užívateľ si musí všetko naprogramovať (vymyslieť) sám, zato je výsledný produkt bez priameho fyzického prístupu prakticky nehacknuteľný. A ako ironický výsmech šialenej Trójskej vojne, ktorá sa odohrávala medzi zvyšnými troma mestami, Ľubo na zadnú stranu každého tabletu nechal vyryť nahryznuté jablko sváru. Škoda len, že patent bol uložený v novo postavenom Artemidinom chráme, ktorý roku 356 pred Kristom vypálil Herostrates, vraj preto, aby sa dostal do dejín. Podľa zasvätených však údajne išlo o tzv. „inside Jobs“… Ľuba tak mohla tešiť iba výhra, zato však výrazná.

      A týmto sme túto online session uzavreli a tešíme sa na stretnutie zasa o týždeň.

    • #10023
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Blíži sa leto a niektorí už rozvažujú, kam (a či vôbec) pôjdu na dovolenku, aby aspoň na pár dní unikli zhonu a stresu bežného života. „Tranquility“ sľubuje svojim hráčom návštevu mnohých poetických ostrovov v južných i severných moriach. Už im ale nezaručí, že sa zo svojho zenového výletu dokážu aj vrátiť. Hráči musia kooperovať, aby našli tú správnu cestu cez síce zdanlivo pokojné, no v skutočnosti zradné moria.


      Na začiatku pred nimi leží mriežka o rozmeroch 6 * 6, ktorú je potrebné vyplniť kartami, ktoré si hráči ťahajú zo svojich balíčkov. Karty sú očíslované od 1 do 85 a hráči ich síce môžu klásť hocikam, no vo finále musí byť všetkých 36 políčok zaplnených a to navyše vo vzostupnom číselnom poradí. Akonáhle sa priloží karta k nejakej, ktorá je už na ploche, prikladajúci hráč musí z ruky zahodiť toľko kariet, aký je číselný rozdiel medzi týmito dvoma susediacimi. Hráči medzi sebou navyše nesmú hovoriť (ostatne, má to byť pokojná a tichá dovolenka… ;)) a ak sa im minú všetky karty v balíčkoch a oni si nestihli vyskladať celú cestu, hru prehrávajú.

      S nástrahami siedmich morí sa popasovali Ľubo, Gabika a Paľo a spočiatku sa im aj celkom darilo. More bolo šíre a nezmapované, slnko hrialo, čajky neotravovali, no proste idyla. Ale akonáhle sa priestor v mriežke pre nové karty začal stenčovať, pomaly sa začali výletníkom na čele tvoriť vrásky, ktoré sa čím ďalej, tým viac prehlbovali, až vyústili v smutné pohľady, keď nedokázali umiestniť posledné dve karty a ostali uväznení kdesi uprostred oceánu.


      Vidiac, že nám ťahanie za jeden povraz akosi nejde, spolu s Ivom a Matúšom sme sa radšej pustili jeden do druhého v „The King’s Guild“. Tento trenažér fantasy kapitalistu ponúka hráčom mnoho spôsobov, ako vybudovať svoje vlastné obchodné impérium. Ivo sa rozhodol postaviť čosi na spôsob hostelu, do ktorého potom nasáčkoval svojich zamestnancov. Vlastné ubytovacie a stravovacie zariadenia mu vyniesli uznanie odborov a hromadu bodov, vďaka ktorým hru vyhral. Matúš volil obdobnú stratégiu, ale holt, majster je len jeden a Matúš ako nováčik v tomto biznis sektore nedokázal s Ivom udržať krok. Gabika sa rozhodla investovať do zákazníkov, ktorí v zaprášených kobkách či temných jaskyniach hľadajú mocné artefakty. Dividendy v podobe podielu no hmotnom majetku jej umožnili skompletizovať päť zo šiestich častí mocnej relikvie a
      vyšvihnúť sa na druhé miesto. A mohla skončiť i lepšie, súdiac aspoň podľa žalospevu na vlastnú hlúposť, ktorý sa z jej strany ozýval posledné dve kolá hry a v ktorom si neustále nadávala za to, že zabudla vykonať akúsi bližšie nešpecifikovanú ale vraj veľmi, veľmi dôležitú akciu. Náreky bolo občas počuť aj od Paľa. V poradí hráčov totiž pred ním išiel Ľubo, ktorý sa zameriaval na budovanie kolekcie zvitkov. Ich použitie zvykne dať nejaký bonus aj nasledujúcemu hráčovi. Problém bol, že Ľubo zvitky iba archivoval, ale nepoužíval, v čom Paľo videl takú nesmiernu krivdu a nespravodlivosť, že sa vyslovene dožadoval jej zapísania do našich herných análov… a tak je teda tu V tretej hre sme sa zašli trochu previezť po pretekárskom okruhu.

      „Downforce“ je pomerne neobvyklá simulácia F1, v ktorej naraz posúvate nielen svoj monopost, ale veľmi často aj vozidlá protihráčov. A než šachovnicová vlajka zamáva, trikrát si hráči stavia na víťaza celých pretekov. Nevyhráva totiž ten, kto cieľovou rovinkou prejde ako prvý, ale ten, kto z toho vyťaží čo najviac peniažkov. I keď občas sa obe tieto udalosti zídu; tak ako v našom prípade u Paľa. Ten si nielenže celé preteky veril a zakaždým stavil na vlastnú formulu, ale ešte mal aj tú drzosť skončiť na najvyššom stupienku. Len o jeden milión dolárov menej mal na účte Ľubo, ktorý profitoval hlavne z toho, že v úvodnej dražbe získal svoje vozidielko za deravý groš, zatiaľčo ostatní platili solídne pálky.


      Relaxačným putovaním sme herný večer otvárali a podobnom duchu sme ho aj končili. V „Tokaido“ sa vydávate na poznávací výlet feudálnym Japonskom z Tokia do Kjóta. Na svojej ceste sa hráči kochajú prekrásnymi výhľadmi, rozjímajú v budhistických chrámoch, kupujú suveníry v dedinkách a po každom úseku cesty si niečo drobné zobnú v hostinci. Hru vyhráva nie ten, kto príde do cieľa prvý, ale kto toho počas svojej cesty najviac zažije. V preferovaných zastaveniach na ceste sa možno tak trochu zračí i duša hráča. Paľa to ťahalo hlavne k minerálnym horúcim prameňom a kúpeľom, Ľubo zasa často vrhal zasnené pohľady na krásy okolitej krajiny. Matúš si v hostincoch zásadne objednával kvalitné jedlo a nie len nejaké pomyje ako ostatní a Gabika sa vyžívala v kupovaní suvenírov, lebo predsa jedlo sa hneď zje, človek bude po kúpeli aj tak o chvíľu znova špinavý a horu Fuji si z cesty domov neprinesiete. Zato z dobrého nákupu sa môžete vytešovať ešte dlho po návrate. A tak možno i zaslúžene nakoniec Gabika ostatných predbehla, a to o solídnu porciu bodov.
      No a s koncom cesty po Japonsku sa skončilo aj naše putovanie po svete stolných hier. Lúčime sa a tešíme na stretnutie nabudúce.

    • #10232
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      „Korenie musí prúdiť!“ znie hádam najslávnejšia veta v kultovej sci-fi Duna. Čitatelia sa však pri týchto slovách asi iba uškŕňajú. Frank Herbert toto súslovie v takejto forme totiž ani raz nepoužil! Prvý krát sa objavilo až v Lynchovej filmovej adaptácie. A hoci jeho Duna nebola ktovieako excelentný kus filmografie, slávna veta zapustila korene hlboko v svetovej popkultúre. Napomohla tomu aj trojica počítačových stratégií Dune 2/2000 a Emperor: Battle For Dune (ktoré sa ale knihy ani filmu veľmi nedržia a sú voči ním len akýmsi podivným prequelom), veta zaznela aj v televíznych minisériách Dune a Children of Dune a je celkom možné, že ju budeme počuť i v novej filmovej Dune od Denisa Villeneuva. Minimálne v jej stolnej verzii „Duna: Impérium“ ju na jednej z kariet naozaj nájdete odcitovanú. Nuž a práve táto stolovka bola u nás rozložená už trikrát. Zatiaľ naposledy si ju tento týždeň zahrali Ľubo, Paľo, Ivan a Dávid.

      Vo svete stolných hier sa hráči po púšti Arrakisu mohli na chrbe ohromných červov preháňať už viackrát. Zrejme najslávnejšia je staručká asymetrická „Dune“ z roku 1979 (reedícia vyšla v roku 2019), ktorá sa komplexne snažila simulovať konflikt o vzácne psychotropné korenie. „Impérium“ je na rozdiel od nej oveľa jednoduchšou a pochopiteľnejšou hrou. V zásade ide o klasický worker-placement, kombinovaný s deck-buildingom. Počas kola hráči kladú na rôzne miesta na hernom pláne postavičky, platia za to primárne kartami a občas i zdrojmi a na konci si za nepoužité karty rozširujú balíček prípadne posilujú vojsko v bitke. Každé herné kolo sa totiž udeje súboj medzi súperiacimi hráčmi a tí, ktorí do neho pošlú vojakov, si podľa vojenskej sily rozdelia nejaké bonusy. Tie môžu mať formu víťazného bodu, surovín, špeciálnych akčných kariet a podobne. Všetky jednotky vyslané do boja sa ale považujú za stratené a je teda nutné premýšľať o tom, či sa už oplatí zapojiť do ozbrojeného stretu, alebo radšej počkať až na ďalšie kolo.
      Tí, ktorým pseudo-feudálny svet ďalekej budúcnosti nič nevraví, môžu ostať pokojní. Hra si z reálii svojej predlohy berie iba nutné minimum a znalci nemajú pri hre žiadnu špeciálnu výhodu. Starý barón Ľubo Harkonen tu pokojne bojoval proti synovcovi Paľovi Rabbanovi. Z druhej strany stola zasa korenie do ohňa prisypával Ivo Muad’dib, z ktorého sa ale nakoniec žiaden imperátor nestal. Bol tu totiž ešte štvrtý do party, earl Dávid Thorvald. Že ste o žiadnom rode Thorvaldov nepočuli? To len nemáte načítané rozširujúce knihy Frankovho syna Briana. Ani tam ale asi nenájdete vysvetlenie, prečo je planetológ Liet Kynes odrazu žena…

      Hra je pomerne skromná na rozdávanie víťazných bodov, vďaka tomu ale stále viete, na čom ste. Každý bod má veľkú cenu a zriedkakedy sa stane, že by vám protihráči výrazne ušli. Poradie sa vie neustále prehadzovať a výherca nie je jasný do posledného kola. U nás mal najlepší začiatok fremenský mesiáš Ivo, ale už po pár kolách sa moci na Arrakise chytil Beštia Paľo a hlavne vďaka obrovskej produkcii vojakov veľkú časť hry viedol. Lenže hlava rodu Harkonnenov Ľubo mala so svojim synovcom vlastné plány. Spočiatku sa barón do boja veľmi nezapájal a všetko sledoval zo zátišia. Poprvýkrát vyceril zuby v boji o Arrakeen, ktorý sa mu dokonca podarilo získať. Na konci hry, plne v súlade s knižnou predlohou, nechal svojho synovca vymlátiť sa na bitevnom poli a on sám zlízol okorenenú smotanu v poslednom súboji o dva body. Z víťazstva sa ale nemohol tešiť ani on. Tajomný earl Thorvald v podaní Dávida bol veľkú časť hernej doby na chvoste bodovania, avšak vďaka šikovným investíciám si dokázal kúpiť dvoch červíkov (dva body za karty + ďalšie za splnenú úlohu) a ešte o sebe zistil, že je tajomný Kwisatz Haderach, teda človek, čo vie byť na veľa miestach naraz. V preklade do herných mechaník ide o kartu, ktorá umožňuje pri zahratí využiť jedno herné pole navyše. Záverečné vyhodnotenie bolo veľmi tesné. Ľubo aj Dávid mali zhodne po dvanásť bodov a rovnaké množstvo korenia, rozhodovať museli teda až financie a tých Thorvaldovcom zostalo na uplatenie imaginárneho Landsraadu o čosi viac. Novým pádišáhom sa tak stal Dávid I.

      V druhej hre večera, kartovke „Divočina“, sme sa rozhodli založiť si chov potvor. Hráči striedavo vykladajú jednu, dve alebo tri karty s rovnakými potvorkami a v závislosti na tom o aký druh ide a koľko kariet naraz vyložili, môžu vykonať nejakú špeciálnu. Napríklad ukradnúť súperom karty, donútiť ich odhodiť karty nejakého konkrétneho druhu alebo spojiť svoje osamotené karty do dvojíc/trojíc. Na konci hry totiž každá dvojica a trojica prinesie hráčovi body, a to ešte v závislosti na tom, aké potvorky v nej máte. Ak ju tvoria jedinci rovnakého pohlavia, možno získate uznanie na dúhovom pride, ale vášmu stádu to veľmi nepomôže. Snažíte sa teda kombinovať samcov so samicami, pripadne prihodiť aj nejakú alfu. Čím rôznorodejšia dvojica/trojica, tým viac bodov.
      Najlepším chovateľom sa u nás stal Ľubo, ktorý mal síce kvôli náhodným kartám na ruke veľký problém čokoľvek vyložiť, ale postupne sa jeho farma utešene rozrastala a na konci predovšetkým vďaka umne zahranej kombinácii kariet eliminoval protihráčom možnosť získať dôležité body.

    • #10390
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Herný dizajnér Phil Eklund si dal v sérii „Bios“ za úlohu previesť hráčov vývojom živých organizmov od primitívnych jedno- a viac-bunkových organizmov („Genesis“), cez hmyz, dinosaury i cicavce („Megafauna“) až po človeka a rozvoj civilizácie („Origins“). My sme si zasadli za prostredný diel Eklundovej trilógie a rozdelili si roly článkonožcov (Dávid), bezstavovcov (Dufus), stavovcov (Ľubo) a rastlín (Ivo).


      Každý začína s primitívnom organizmom (archetypom) izolovaný na jednom kontinente, ktorý má spočiatku celý pre seba. Ako ale vravieval Ian Malcolm, život si nájde cestu. Teda, pokiaľ je ten život v zemepisnej šírke, kde dujú tie správne vetry. Alebo sa jeho tektonická platňa zrazí so susednou a vytvorí sa pevninský most. Alebo doktor Iľko predpovie na najbližších 20 miliónov rokov poriadne veterné počasie. To je len malý zlomok udalostí, ktoré môžu každé počas hry nastať. Herná plocha sa z kola na kolo môže zmeniť k nepoznaniu. Šabľozubá hlísta sa ráno vyplazí z brlôžka a zistí, že miesto trávnatej planiny má okolo les. Ak má šťastie. Ak šťastie nemá, tak na ňu práve padol vesmírny šuter a na mieste jej nory vyrobil gigantický kráter. A to ešte nehovorím, že môže prísť sucho i záplavy, tvoria sa ľadové pustatiny ale aj zelené prímorské šelfy a kontinenty neputujú len zo západu na východ, ale aj z juhu na sever a naopak. Dufusove bezstavovce sa takto na pár kôl ocitli odtrhnuté od zvyšku sveta vo svojej vlastnej, malej Austrálii, ktorú síce mali čisto pre sebe, no po chvíľke im tam začalo byť pekne tesno.


      Každý hráč si totiž môže svoj inteligentný dizajn precvičovať až na piatich rôznych potvorkách. A obzvlášť Dufus produkoval nové organizmy ako by mal mať pohovor na hlavného genetika v Jurskom Parku. Ono to ale nikdy nie je na škodu. Ľubo sa napríklad dostal až na pokraj úplného vyhynutia, keď ho vytlačili najprv zákerne expandujúce Ivove trávy a následne si to na jeho kontinent namierili aj Dávidovi letci. Rastlinám sa v prvej polovici hry síce celkom darilo, ale kvôli obmedzenej možnosti mutovať ich budúcnosť nevyzerala veľmi ruž… ehm, zeleno. Ivo však šikovne využil svoju superschopnosť a zamrazil celú jednu zemepisnú šírku, čím výrazne pribrzdil Dávida a aj Ľuba. Lenže autor nenadarmo hlavný herný mód nazýva horskou dráhou. Dufusov kontinent sa nakoniec predsa len spojil so zvyškom, akurát nie úplne tam, kde to Dufus plánoval. Dávid sa dostal do krízy, pretože jeho letci strácali potravu a Ľubo naopak chytil druhý dych a úspešne začal vytláčať okolitých bylinožravcov. Hra nakoniec skončila veľmi tesne. Ľubovi sa podarilo ovládnuť veľkú časť biotopov a s jedenástimi bodmi vyhral. Dufus s Ivom mali bodov desať a posledný Dávid deväť.

      Pandemic je hra, ktorá sa za tých pár rokov od vydania stihla stať kultom. V dnešnej dobe je ale boj so zákernou nákazou už povedzme trochu klišé. Aby tvorcovia oslovili aj najzarytejších antivaxerov, rovnaké mechaniky napasovali aj na niekoľko ďalších hier. My sme si zhrali konkrétne „Reign of Cthulhu“, v ktorej bolo zlo mikrobiologické, vystriedané zlom mytologickým. Namiesto zákerných chorôb sa po mape šíria vymletí kultisti a slizkí cthulhu a vynachádzanie vakcín bolo nahradené zatváraním vesmírnych brán. Hráčske postavičky majú tradične rôzne špeciálne schopnosti, po novom im ale môže klesať príčetnosť. A ak sa hráč, či lepšie povedané jeho avatar zblázni, príde o svoju špeciálnu schopnosť (alebo ju minimálne bude mať veľmi oslabenú) a možno dokonca vstúpi do slovenskej politiky. Je pritom takmer isté, že rozum párkrát stratíte. U nás v partii sa to stalo hádam všetkým. Hoci postih nám na prvý pohľad neprišiel nijako zvlášť závažný, ukázalo sa, že vďaka narušenej mysli Ivovej postavičky sa nám o chlp nepodarilo dotiahnuť tento fantasy Pandemic do víťazného konca. Iba čo sme takto potvrdili to, čo môžeme vidieť aj vonku v reálnom svete – s prázdnou hlavou sa nad žiadnou epidémiou vyhrať nedá.

    • #10523
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Isto sa už nejeden z nás pri náročnej túre zastavil na nejakej malebnej stráni, obdivujúc okolitú harmóniu a mier. Avšak ako by vám povedal každý prírodovedec, zdanie nehorázne klame. Všade navôkol totiž prebieha neľútostný boj o prežitie. A hoci sú jeho aktéri nezriedka veľkí iba pár milimetrov, svojou odhodlanosťou a vytrvalosťou zahanbia nejeden elitný vojenský oddiel. V hre „Myrmes“ sa ujmete kolónie týchto maličkých živočíchov a ak sú medzi nami nejakí vzdelanci, z názvu isto uhádli, že pôjde o mravce. Myrmes je zároveň aj názov ich miniatúrneho kráľovstva, o ktorého nadvládu zápasili Ľubo, Ivo, Jaro a Dufus. Možno niektorí ohrnú nos nad tým, že by mali bojovať o nejaký kus lúky s rozlohou pár desiatok štvorcových metrov. Kto ale pozná francúzsky animák Minuscule, dobre vie, aké veľkolepé bitky sa môžu viesť o Minas Mravenisko, no a verní čitatelia Ondřeja Sekoru tiež vedia o mravcoch (a truhlíkoch, lienkách a ďalšej článkonohej hávedi…) svoje.


      Samotná hra je kombináciou worker placementu a area control. Každý hráč dostane vlastné mravenisko v základnej výbave a tri pestúnky k tomu. Tie plnia rolu tradičnej žienky v domácnosti, to jest starajú sa o všetko zásadné od lariev, cez výchovu nových robotníc-prieskumníčok, vojakov a pestúnok až po vylepšovanie mraveniska a plnenie náhodne vyžrebovaných úloh. Všetko podľa toho, kam ich vo svojom mravenisku pošlete. Raz za čas však musíte vybrať nejakého odvážneho Ferda a vyslať ho na prieskum do divokej prírody na povrchu. Váš odvážny mravček sa síce z výpravy už nevráti, za to ale vyznačí na mape cestičky pre svojich nasledovníkov, ktorými sa budú rýchlejšie pohybovať a z ktorých sa dajú zbierať suroviny ako hlina, kamene a predovšetkým jedlo. Ním potrebujete každé tri kolá, až príde zima, naplniť svoj sklad, aby vám mravčeky prežili. Pokročilejšie mraveniská môžu dokonca stavať voškové farmy pre stabilnejší prísun potravy. Militantne orientovaní hráči, akými boli u nás Ľubo a Ivo, sa zasa môžu popasovať s povrchovou faunou v podobe zákerných pavúkov, termitov a lienok. No a keď narazíte na protihráčovo územie, máte možnosť zákerne mu zasypať hlinou cestičky, čím jednak jeho expanziu spomalíte, jednak si pripíšete nejaké tie body a uvoľnený priestor aj s prírodnými zdrojmi môžete zabrať pre seba.
      Manažment mraveniska vyžaduje ale riadnu dávku predstavivosti, pretože všetko je so všetkým nejakým spôsobom previazané a je nutné neustále zvažovať, či skôr postavíte novú pestúnku, alebo novú robotnicu, alebo sa radšej zameriate na väčšie mravenisko. Jedna zásadná chyba či nepremyslený krok sa s vami môže ťahať viacero kôl. To na vlastnej koži spoznal Dufus, ktorému sa na konci zásadne nedostávalo hliny na zasypávanie protihráčových cestičiek ani na bytovú výstavbu vo vlastnom mravenisku. Jarovi zasa bodový zisk pokazil malý sklad na suroviny, do ktorého nedokázal napchať dostatok potravy na pokojné prezimovanie. O víťazstvo sa pobili Ľubo s Ivom, pričom víťaznejšie z neho vyšiel prvý menovaný, hlavne vďaka premyslenému územnému plánovaniu svojej dopravnej siete, ktorá mu priniesla hromadu bodov za najhodnotnejšiu splniteľnú úlohu.

      Druhou hrou večera bol vesmírny mariáš „Odysea: Společně k deváte planetě“. Ivo, Ľubo a Dufus sa nasáčkovali do medziplanetárneho korábu a vydali na neistú cestu k hranici slnečnej sústavy, lebo tú jednu vraj ešte naši politici nezavreli…
      Začali sme rovno desiatou misiou a treba povedať, že v troch nám hra šla pekne od ruky. Splnili sme nejakých šesť či sedem úloh a zaváhali pri tom iba raz. Keďže ale už prišla noc a potme by sme mohli v kozme zablúdiť, radšej sme sa rozhodli odložiť ďalší let prezatiaľ na neurčito.

    • #11086
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Vládcom do desiatich minút! Toť hlavné motto hry „10 minútové ríše“, jednej z najsvižnejších stolných area control hier. Na malej mape svoje armády tentokrát nasadzovali Paľo, Ivo, Dufus a Ľubo. Výsledky v tejto hre bývajú po čertoch tesné a aj tento krát bol rozdiel medzi výhercom Paľom a ostatnými len jeden či dva bodíky. Na to prišiel Damián a poď jeho velením sme opustili fiktívne kontinenty a zamierili do vesmírnych diaľav.

      Iba chlapci a dievčatá z Oblasti 51 vedia, kedy si mimozemský šmejd zaumieni rozšíriť svoje impérium o matičku Zem a nad hlavami sa vám začnú preháňať lietajúce taniere nielen vrámci rodinných hádok. Treba iba dúfať, že mocní tohto sveta nosia v telefónoch číslo na Aštara Šerana, lebo ani vesmírne jaštery isto nebudú váhať povolať na pomoc aj vesmírne kuny, vesmírne potkany a vesmírne tchory. A práve povolávanie spojencov je ústrednou hernou mechanikou staručkej stolovky „Cosmic Encounter“, ktorá prvýkrát vyšla už kedysi koncom sedemdesiatych rokov. Ľubo, Damián, Dufus, Ivo a Paľo si zahrali jej novšie vydanie, ktoré sa však vraj po stránke pravidiel od svojho predka vôbec nelíši. Hráči si vyberajú po jednej z vyše 50 (!) vesmírnych rás, pričom každá má nejakú špeciálnu schopnosť. Hráč si vo svojom ťahu vytiahne kartu, ktorá určí, na koho bude útočiť a sám si vyberie, ktorú z jeho domovských planét chce dobiť. Nasleduje vyjednávanie s ostatnými protihráčmi o tom, kto komu pomôže pri invázii či bránení. Útočníci v prípade úspechu planétu obsadia, ináč skončia vo vesmírnom šrote. Aby to nebolo také jednoduché, zahrajú ešte obaja hlavní aktéri súboja tajne po jednej karte z ruky a jej hodnotu pripočítajú k počtu lodí pod svojou kontrolou. A keďže karta môže mať hodnotu od 1 až kamsi po 40, je výsledok bitky do veľkej miery nepredvídateľný. Hru vyhráva ten, kto sa ako prvý dostane na päť cudzích planét. A bez pomoci ostatných to veru nepôjde. Je veľmi náročné utiecť protihráčom o viac než bod či dva, keďže tí pri súbojoch zvyknú podporiť slabšieho zo súperiacej dvojice. Vyhrať navyše môže viacero hráčov naraz, ba nie je to vôbec výnimočné! Aj u nás to chvíľu vyzeralo, že si výhru budú deliť štyria medzi sebou, ibaže pre zdramatizovanie situácie sa Ľubo rozhodol dvakrát za sebou pridať na stranu slabších dúfajúc, že sa na galaktickom tróne bude môcť vyhrievať osamote. Prvýkrát mu to vyšlo, druhýkrát ale už nie a víťazstvo tak uzurpovali Damián a Dufus.

      Po abstraktnom sci-fi výlete sme zakotvili v predsa len konkrétnejšej histórii, a síce v stolnom remaku slávnej PC stratégie „Crusader Kings“. Prvý krát sme ju takto mali možnosť hrať v piatich a celá herná mapa bola teda využitá. Ľubo viedol francúzskych imigrantov v Anglicku, rod Blois, a ako pamiatku na rodnú hrudu si do svojej ríše zaradil aj Normandiu. Žabožrút na tróne samozrejme nebol veľmi po vôli domácim, ktorí sa proti Ľubovi búrili viac ako kotlebovci proti vakcinácii. Jeho priamy sused, Dufus de Capet, ale tiež nechoval k svojmu príbuznému vrelé city, ba ešte prilieval olej do ohňa v Normandii, až sa tá trhla od zvyšku Anglicka. Ľubo mal problémy sám so sebou, keďže ani Škótom ani Írom sa nechcelo byť poddanými koruny, invázia za znovupričlenenie Normandie musela teda počkať. Paľo spravoval dynastiu Ivréa v Španielsku a jeho hlavným cieľom bolo vyženiť čo najviac členov rodiny za čo možno najväčšie veno. Pokladnice Španielska pretekali väčšinu hry zlatom, až by i Medičijovci závideli. Paľovou hlavnou starosťou bolo mať dobré vzťahy s Dufusom a donom Ivom z Casa D’Altavilla alias Sicíliou, respektíve južným Talianskom. Ivo ale expandoval predovšetkým na sever, kde zaťal zuby do Svätej Ríše Rímskej, vedenej Damiánom z rodu, ktorý bude jedného dňa známy ako Hohenstaufen. Damián, mierne frustrovaný z toho, že herná mapa nepokračuje ďalej na východ a v hre chýbajú Piastovci a ich Poľské kráľovstvo, upriamil svoju pozornosť na západ, na zem Francúzsku. Dufus sa ale obránil sieťou hradov a navyše dokonca našiel spoločnú reč s Ľubom (čo asi nebol problém, keďže obaja ich králi boli vlastne francúzi). Ľubo spravil preventívny útok na Nemecko s Francúzskou podporou, čím získal hneď dve provincie k dobru. Damián sa zasa pomstil útokom cez more a jeho Nemcom sa podarilo dobiť Londýn. Istý neúspešný rakúsky maliar (a úspešný nemecký diktátor…) by ozelenel od závisti.


      O víťazovi sa nakoniec rozhodovalo na blízkom východe, konkrétne teda vo svätej zemi. Spočiatku sa mestá v Palestíne dobývali jedna radosť, ale akonáhle začal niektorý z kráľov priveľmi vyčnievať, ostatní zahodili kresťanskú spolupatričnosť a preventívne mu trebuchetmi hádzali kamene pod nohy. Hru nakoniec uzavrel Ľubo obsadením Jeruzalema. Vďaka tomu dosiahol rovnaký počet bodov ako Ivo a keďže obaja tým pádom mali zároveň po tri dŕžavy v Palestíne, o víťazstvo sa podelili.

    • #11642
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      – Na lode!
      – Lode nemáme.
      – Tak plávajme…

      Nejako tak by možno mohol vyraziť nórsky remake Pacha: Normanského nájazdníka. A občas má človek chuť takto zvolať aj pri hraní „Vikings On Board“. Táto stolovka sa totiž celá točí okolo rozhodovania, či sa nalodiť môžete alebo ešte nie a predovšetkým aký veľký vplyv na onom prekliatom drakkare po vyplávaní budete mať. Len kmene s najsilnejším zastúpením si totiž delia zisk z prerpravovaných komodít a tí zvyšní sa plavia iba ako zbytočný doprovod. U nás sa o klince, kožušinu a obilie preťahovali Ľubo, Ďuro, Marek a Gabika. Každý mal k dispozícii dvoch vikingských pracantov, ktorých prideľoval na úlohy. Veľká časť z dostupných akcií umožňovala všemožne preskupovať segmenty ôsmich lodí, čakajúcich na odrazenie od brehu. Práve na týchto segmentoch sa totiž nachádza od jedného do troch štítov náležiacich konkrétnej frakcii a finálny súčet štítov určí jej výsledný vplyv. Nakladanie zbožia na lode sa aktivuje ďalšou akciu, a tou je aj samotné vyplávanie z prístavu. Aby to ale hráč, ktorý obsadí túto akciu, nemal až také jednoduché, posiela loď na šíre more až na samom konci ťahu. A medzi rezerváciou a vyplávaním mu protihráči môžu lodičky kompletne prestavať, takže nakoniec bude musieť pokojne vyslať s nákladom plavidlo, na ktorom nemá vôbec žiaden vplyv. Pri štyroch hráčoch bolo takéto vytrvalé kazenie ťahov na dennom poriadku a vyšpekulovať poriadnu stratégiu bolo ťažšie ako objaviť Ameriku. A to nehovoriac ešte o možnosti stávkovať na to, kto bude mať na vypravenej lodi prevahu (gamblingu prepadla hlavne Gabika), pričom je stávky dokonca možné pomocou jednej z akcií meniť. Z chaotickej hry plnej vzájomného škodenia nakoniec vykorčuľoval víťazne Ďuro, ktorý o pár bodov predbehol práve Gabiku.


      V druhej hre večera sme sa zamerali na výchovu potvoriek vo Chvátilovom hite „Příšerky z podzemí“. V našej skupine sme túto stolovku skúšali zatiaľ iba v online verzii, vďaka Gabike sme sa o zubaté, rohaté a pajedné paskudky mohli starať aj… ehm… fyzicky. Zo začiatku sa potreby zákazníkov darilo najviac uspokojovať hlavne majiteľke hry a potvory z jej drobnochovu žali úspech aj na výstavách, Ďuro sa ale postupne doťahoval, hlavne vďaka prezieravo zvolenému marketingu. Títo dvaja nechali Mareka s Ľubom ďaleko za sebou a ich vzájomný súboj bol taký tesný, že o víťazovi nakoniec rozhodlo púheho pol boda. Nuž a najúspešnejším chovateľom sa vďaka nemu stal Ďuro, ktorý si po Vikingoch takto zaknihoval výhru aj podzemnom pet shope.

    • #12240
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 773
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Herný večer Hradu Hier


      Keď vonku začne z neba padať dážď, viete, že máte vytiahnuť dáždnik. Keď začnú padať krúpy, viete, že je po úrode. A keď padajú fúriky, viete, že to robotníci na stavbe prehnali poludňajším pivečkom. Keď ale začnú padať atomovky, to ešte len začne tá pravá sranda. Teda aspoň ak sa zmienený nukleárny holokaust deje vrámci svetoznámej hernej série Fallout, ktorá PC hráčov baví už temer štvrť storočia. No a aby atómový hríb ožiaril aj ľudí, ktorí holdujú komponentom z plastu papiera a dreva, dostala táto herná séria niekoľko stolných prírastkov. Ľubo, Gabika a Dufus si zahrali „Fallout Shelter“, ktorý sa inšpiruje rovnomenným počinom pre mobilné telefóny. Hráči sa tu stávajú správcami protiatómového krytu, ktorý rozširujú o nové miestnosti a bránia pred útokmi besnej fauny a ešte besnejších nájazdníkov. Stolná verzia tento námet implementuje pomocou jednoduchého worker-placementu. Každý hráč dostane k svojmu kreatívnemu vyžitiu priestor na jednom podlaží bunkra, pričom to úplne najvrchnejšie je už vybudované a pripravené k používaniu. Posielaním svojich pracantov do jednotlivých miestností je možné získavať zdroje či nových workerov, cvičiť tých existujúcich, stavať nove miestnosti, získavať vybavenie, zvieratá, zbrane alebo sa liečiť. Na konci kola sa do bunkra nasáčkuje nepriateľská háveď, ktorá zablokuje časti niektorých miestností, pričom čím väčší bunker máte, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa doň zatúla niečo hladné a zubaté. Úspešná likvidácia zmutovaných potvor však zvykne pozdvihnúť morálku domorodého obyvateľstva, čo sa automaticky pretaví do víťazných bodov pre úspešného čističa. Vhodne nakombinovaná výbava umožní kántrením príšerok generovať veľmi slušný bodový príjem. To ostatne ukázal aj Ľubo, ktorý sa (viac náhodou ako úmyselne) dostal hneď zo začiatku k účinným zbraniam a zároveň multiplikátoru bonusu za zabité potvory. Okamžite sa teda pustil do boja so škodnou, čo mu do konca hry vynieslo hromadu bodov. Dufus a Gabika sa snažili kontrovať najmä snahou o rýchlu výstavbu, v prípade Gabiky zo začiatku navyše podporenú o pestrý šatník šikovných kombinéz, ale Ľubovo deratizačné kombo bolo skrátka prisilné a svojmu majiteľovi vyčistilo cestičku až k výhre.

      Z post-apokalyptickej budúcnosti sme sa proti prúdu času preplavili až k zrodu modernej kapitalistickej spoločnosti, do renesančnej Európy. Ľubo, Ivo a Marek si v „Pax Renaissance“ vyskúšali role slávnych bankárov, pravých to hýbateľov dôležitých historických udalostí. Naša verzia svetových dejín svoje nitky začala odvíjať na východe, kde sa predovšetkým Ivo s Marekom naťahovali o Byzanciu, Uhorsko a Mámlucký sultanát. Ivo sa dokonca dostal na dohľad víťazstvu, keď začal východné kráľovstvá transformovať na republiky a aktivoval možnosť renesančného víťazstva. Ľubo ale odštartoval svoj vlastný anti-buržoázny projekt na západe a postupne si nechával odhlasovávať zmeny svojich samoderžavstiev na slobodné štáty. Kde sa dvaja bijú, Marek zvíťazil. Konzervatívny monarchista postupne získaval jedno kráľovstvo za druhým, až sa mu podarilo aktivovať imperiálne víťazstvo a ako absolutistický vladár naň aj vyhral.

      No a na stôl sa nám znova raz dostala aj jedna z hier, pri ktorej sme si odkrútili pár sedení už na monitoroch počítačov vo virtuálnej herni boardgame arény. Tentokrát to bol deck/engine building okorenený správou zdrojov „Res Arcana“. Celkovo sme odohrali tri partie, v ktorej Ľuba najprv doplnili Marek a Ivo, potom Gabika a Dufus, no a posledný súboj vybojoval proti Ivovi a Dufusovi. Ani v jednej z týchto dvojíc ale Ľubo nenašiel premožiteľa, i keď v poslednej, draftovacej partii bol veľmi blízko výhry „dračí pán“ Ivo, avšak nesprávne si vyrátal body a nechtiac tak nakopol Ľuba k frenetickému generovaniu puntíkov na úkor magických elementov. I tak tu ale o výhre museli pri rovnosti desiatich bodov medzi nimi dvoma rozhodnúť až zdroje v zásobe, ktorých mal Ľubo predsa len krapet viac. Na záver už iba dodajme, že naše podrobnejšie prvé dojmy z tejto hry si budete môcť vypočuť už čoskoro.

Musíš být přihlášený, aby ses mohl účastnit diskuze.

Popis

Skupina Košického občianského združenia Hrad Hier

Podpořte nás nákupem:

Správci skupiny

Profilový obrázek
Hrad Hier
@hradhier

Média skupiny

Skupiny

Děkujeme za vaši podporu!

Podpořte nás na Patreon

Skupiny

Děkujeme za vaši podporu!

Podpořte nás na Patreon

Pin It on Pinterest