Prodat hru

(musíš být registrovaným prodejcem)

Podpoř nás!

Přispěj na provoz Deskozóny i ty! Budeme ti vděční a získáš speciální odznak.

Vyhrajte s námi hru Včely: Medové království! Soutěžit můžete zde.

a
Profilový obrázek

Košice – Hrad Hier

  • Veřejná skupina
  • před 2 dny, 3 hodinami
  • 103

    Příspěvky

  • 10

    Členové

Herný večer

naposledy aktualizoval Hrad Hier před 2 dny, 3 hodiny
1 hlas
24 odpovědí
  • Autor
    Příspěvky
    • #1389
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec

      Pravidelná herná akcia, ktorú organizujeme raz týždenne v Košiciach. Ak sa chcete pridať dajte vedieť.

    • #1525
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      1
      Down

      Naša cesta svetmi stolných hier nás zaviedla na ďaleký sever, kde sa do zamrznutej pevniny zarezávajú spletité fjordy, nočnú oblohu farbí Aurora borealis a k nebu sa týči gigantický Yggdrasil so svojimi deviatimi svetmi. V čele kmeňa vrán (Dušan), vlkov (Ľubo) a medveďov (Ivo) sme zaparkovali naše drakkary na pobreží, lačne upierajúc zrak k domorodým osadám, zrelým pre poriadny pľunder. Už deduško Conan vedel, že najväčším potešením je rozdrviť svojich nepriateľov hnať ich pred sebou a z diaľky počuť nárek ich žien. Verní tejto životnej múdrosti a masovo skandujúc „Valhalleluja!“ sme sa teda po hlave vrhli do krutého sveta „Blood Rage“.

       

      V tejto hre si hráč snaží vypestovať klan tých najtvrdších (alebo aspoň najnatvrdlejších) vikingov, ktorých následne používa k rabovaniu jednotlivých oblastí na mape a k vybíjaniu klanov ostatných hráčov. Nijako zvlášť zložité pravidlá ale v sebe skrývajú pomerne veľkú mieru variability v hernom prístupe. Ten je určený predovšetkým vylepšeniami, ktorými svoj tím severských hrdlorezov vybavíte. Môžete si tak pokojne vyskladať bandu samovrahov, ktorá sa bude s pokrikom „Odin akbar“ rozbíjať o nepriateľskú obranu a body bude zbierať vďaka svojej hrdinskej smrti.

      Takúto árijskú odnož Al-kajdy si v prvej partii vyskladal Ľubo. Spočiatku síce za Ivom a Dušanom zaostával, avšak v druhej polovici hry začala jeho stratégia prinášať svoje ovocie. Vďaka výhodnej kombinácii autodeštrukčných lodí a bonusov za bojovníkov hodujúcich vo Valhalle mal pred svojimi súpermi po poslednom Ragnaroku až desivý náskok. Lenže v hre sa na konci bodujú ešte aj vylepšenia kmeňa a tu sa ukázala slabina vlkov. Zatiaľčo vrany a medvede zozbierali desiatky bodov za dosiahnutý pokrok, Ľubove sfanatizované šteňatá mali hlavy príkladne vygumované a pozbierali iba bodové drobky. I to mu síce stačilo k víťazstvu, no rozdiel medzi klanmi bol iba v jednotkách bodov.

       

      Druhá hra mala výrazne odlišný ráz. Vikingský masochizmus sa tentokrát rozhodol praktizovať Ivo. Ľubo zasa siahol po taktike „nás mnógo“ a svojimi vlčími svorkami začal zaplavovať mapu. Problém bol v tom, že Ivovi medvedi v Ľubovej armáde uzreli príležitosť k asistovanému harakiri. A aby bolo osadenstvo Valhaly náležite diverzifikované, Ivo čas od času Ľubove rady preriedil obrovským trollom. Kde sa dvaja vybijú, tretí rabuje. Dušan sa takto v jednom momente ocitol na mape úplne sám a mohol si tam robiť, čo sa mu zachcelo. Medvedi a vlci, vysilení vzájomnými konfliktami, naňho bodovo čím ďalej tým viac strácali. Ľubo jedinú svoju nádej videl v znovuvybudovaní početnej armády, ktorá by v záverečnej epickej bitke rozdrvila Dušana a strhla víťazstvo na vlčiu stranu. Škoda len, že k žiadnej bitke nakoniec nedošlo. Dušan sa zachoval veľmi nevikingsky a vôbec sa nenechal vyprovokovať. Ľubovi zasa k útoku už neostali žiadne akcie a hra tak skončila vyložene antiklimakticky. Záverečné hodnotenie bolo hotovou hostinou pre vrany. Dušan vyhral až nešportovo drvivým rozdielom a jeho bojovníci tak mohli celú noc oslavovať, chlastať pri tom medovinu a tancovať „Norwegian Reggeaton“.

    • #5247
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      1
      Down

      Keďže nám situácia okolo korony prekazila plány sa stretávať pri hrách osobne tak sme tento týždeň sme zakotvili na hernom webe yucata.de, kde majú hráči po krátkej registrácii na výber z desiatok stolných hier, dôsledne prevedených do digitálnej podoby. Paľo, Ľubo a Dufus sa teda vybrali na exkurziu do minulosti a rozohrali partiu „Stone age“. Ide o jednoduchú worker-placement hru, v ktorej sa hráči starajú o zveľadenie svojej prvopospolitnej spoločnosti. Pritom sa však nesmie zabúdať ani na to, aby kmeňoví pidižvíci mali čo jesť a pravidelne ich treba posielať na lov. Pre hráčov-vegetariánov je k dispozícii aj možnosť živiť ľud plodmi vlastnoručne zušľachtenej role a tí najextrémnejší environmentalisti môžu dokonca žrať kamene (vážne!).

      Najlepšie sa darilo svoju osadu projektovať Ľubovi, ktorému sa dedinčania nielen utešene množili, ale navyše sa stali takmer úplne nezávislí od migrujúcich stád a ešte k tomu stihli napríklad vynájsť koleso či slnečné hodiny.
      V spoločnosti Iva sme v našej druhej hre rozdali virtuálne karty pre Port Royal. A Ľubovi sa aj tentokrát podarilo svoju hernú loď navigovať do víťazného prístavu, predovšetkým vďaka poctivému plneniu kontraktov z rozšírenia.

      No a v poslednej hre tohto večera sme sa vydali navštíviť perlu na Neve ešte v dobe, keď to bola len studená bažina v jej masívnej delte. No ale cár Peter I. rozhodol, že by bolo pekné mať svoju súkromnú verziu Versailles, podľa možnosti aj s funkčným priľahlým mestom, nech mu nie je samému otupno. Museli sme si teda vysúkať rukávy a nevoľky – nevoľky (voľky sa nedalo, keďže nevoľníctvo bolo v Rusku zrušené až roku 1861…) začať stavať.
      Každý z trojice Ľubo, Dufus a Ivo mal ale mierne odlišnú predstavu o tom, ako by malo mesto fungovať. Ľubo tak začal liať peniaze do lodeníc a baníctva, Dufus zasa podporoval drevorubačov, pastierov a kožkárov. Ivo usúdil, že takto sa bude v meste iba zbytočne kopiť tovar, a tak rozvinul rozsiahle trhové hospodárstvo. Problém bol, že do mesta nepozval dosť šľachty, aby mal na jeho piatich trhoch kto predávať a nakupovať. Ľubo zasa trochu zanedbal výstavbu a z jeho Petrohradu bola dlho len Potemkinova dedina (doslova, keďže takáto karta v hre naozaj je). Síce ju potom zakamufloval na zimný palác, ale cár mu to nezožral. A tak bol víťazom Dufus. Práve on správne pochopil, že základom mesta je rozsiahla výroba, ktorá generuje príjmy, a až z nich sa dajú stavať honosné divadlá a knižnice. Od spoluhráčov dostal pochvalu, od cára „Leninov rád“ a vyznamenanie „Hrdina Sovietskeho zväzu“ (…alebo niečo v tom štýle… ;)). No a keďže z Ľubových slnečných hodín boli už dávno hodiny mesačné, opustili sme tento týždeň virtuálne ihrisko a tešíme sa na ďalšie stretnutie.

    • #1597
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tento týždeň sa k nám pridal nováčik Paľo a spolu s Ľubom, Dušanom a Ivom odštartoval klasikou Port Royale. Tá bola poznamenaná hlavne Ľubovým prehnaným sebavedomým, keď si myslel, že s piatimi mečmi môže ťahať karty doaleluja. Po tom, čo tretíkrát za sebou „spálil“ celý prístav, bolo jasné, že jeho parta hrdlorezov namiesto poctivého potápania lodí niekde v pajzli slope pančovaný rum. Z celkovej výhry sa tak mohol tešiť Ivo.

      V druhej hre sa k nám pridružil už aj Dufus a spolu s ním sme sa pustili do súperenia pri projektovaní parížskeho „Metra“. Hráči tu majú pridelený istý počet súprav, rozložených v staniciach po obvode hracieho plánu. Ten tvorí mriežka 8×8, na ktorú hráči prikladajú tajlíky s koľajnicami, ktoré sa zvŕtajú tu takým, tu onakým smerom. No a úlohou je dostať svoje súpravy do niektorej z cieľových staníc. Hra sa podľa všetkého snaží verne simulovať developerské prostredie v štátnej správe, keďže nevyhrá ten, kto vlak do stanice metra dostane najrýchlejšie, ale po čo najdlhšej trati… Prikladaním koľají samozrejme hráč nemusí budovať trať iba pre svoj vláčik; môže nimi bortiť plány súperov a ich trate neplánovane stáčať k najbližším staniciam. Z našej hry vyplynulo, že asi práve táto druhá taktika by hlavne zo začiatku mala byť prioritou. Akonáhle totiž nejakú súperovu súpravu privediete do stanice, už s tým nemôže nič robiť. Takto aj u nás zo začiatku získaval body hlavne Dušan, pretože mal vlaky v staniciach pomerne skoro, ale ku koncu hry zo súboja o prvenstvo prakticky vypadol. Najpredraženejšiu trať metra sa nakoniec podarilo naprojektovať Dufusovi a týmto mu blahoželáme a zároveň posielame úprimnú sústrasť rodinám všetkých pasažierov, ktorí pri ceste jeho linkami umrú na starobu.

      Z Paríža sme sa presunuli do feudálneho Japonska, navliekli sa do kimon a v neoficiálnej adaptácii Kurosawových Sidmich samurajov išli brániť domorodcov pre nájazdmi zlovoľných banditov. „Samurai spirit“ sme v našej skupine vždy brali ako skúsi hernú seppuku. Hra nás totiž poriadne bila, a tak sme sa namiesto otázky „Vyhráme to?“, pýtali skôr „Prehráme už v druhom kole alebo až v treťom?“ Tentokrát sme však mali nečakanú výhodu. Dufus si totiž naštudoval pravidlá a zistil, že sme hru zakaždým hrali zle. Omylom sme totiž púšťali do dediny banditov, aj keď sme nemuseli. Posmelení týmto zistením sme si rozdelili charaktery a jali sa porcovať zloduchov na suši. A ono to odrazu skutočne šlo. Síce nie bez nejakých tých modrín a zlomenín, avšak vďaka príkladnej kooperácii a premýšľavému postupu sme sa presekali až k víťaznému záveru a dedinu (alebo aspoň jej väčšiu časť) úspešne ochránili.

      Z Nipponu sme sa na záver večera premiestnili do magického Waterdeepu. „Lords of Waterdeep“ je pomerne klasická „worker placement“ hra, v ktorej hráči zbierajú suroviny (reprezentované rôznymi hrdinami), stavajú nové budovy, plnia questy a popritom si ešte pomocou intríg hádžu polená pod nohy. Dušan mimochodom už sľúbil, že na niektoré z najbližších sedení donesie aj rozšírenie „Scoundrels of Skullport“, z ktorého vám samozrejme prinesieme aj naše prvé dojmy. V základnej hre sa tento týždeň najviac darilo intrigánovi Ivanovi. Šikovné skĺbenie bonusov z questov a časté využívanie možnosti položiť prvého „workera“ ho postupne katapultovalo pred ostatných hráčov a nakoniec zvíťazil s obdivuhodným náskokom. No a keďže už vonku „lietali bosorky na metlách“, zbalili sme hry späť do tašiek a až do najbližšej Stredy sme zaliezli späť do svojich nôr.

    • #1695
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Vonku sa pomaly ale isto schyľuje k letu, Paľo, Ivo, Ľubo a Dufus ale tento týždeň mrzli v „Zime mŕtvych“; kooperatívnej „survival“ hre, v ktorej sa skupina hráčov pod neustálym náporom zombie snaží nepomrieť od hladu a depresie, každé kolo nazbierať nejaké haraburdy (lieky, benzín a pod.) a ešte k tomu do konca hry splniť hlavnú úlohu kampane. A aby sa im náhodou nezdalo, že to majú jednoduché, každý na začiatku vyfasuje svoj tajný, povinný osobný quest. Naša hra nezačala práve najšťastnejšie. Hneď v prvom kole nenažraní nemŕtvi nešťastne zahlušili jednu z Ivových postáv a druhá pri cestovaní zamoreným mestam omrzla a bolo ju treba kriesiť. Lenže použiteľných liekov bolo ako šafránu, keďže hlavná úloha vyžadovala nazbierať 12 medikamentov počas šiestich kôl. K tomu sa ešte v druhom kole pridala kríza, ktorá z hráčov vycucala ďalšie štyri balíčky tabletiek. Všetci sme sa teda rozbehli prekutrávať opustené obchody. Obzvlášť Dufus s Ľubom vytvorili skvele zohratú dvojku, kde Ľubo sliedil po liekoch v špitáli a Dufus sniperkou z druhého konca mesta čistil nespokojných rezidentov z nemocničnej márnice. Iróniou bolo, že Dufusovou tajnou úlohou bolo najprv sa po zuby ozbrojiť a potom ostatných zradiť, zatiaľčo Ľubo musel onoho zradcu odhaliť… Ani jeden sa však konca nedožil. V predposlednom kole sa pred bránami základne vyrojilo ohromné množstvo zombie, ktoré zožrali polovicu miestneho osadenstva, vrátane už-už víťazstvo oslavujúceho Dufusa. No a druhá polovica bola taká demoralizovaná, že sa ožrala na smrť…

      Aspoňže samotní hráči neklesli na duchu a po neúspechu v budovaní post-apokalyptickej osady svoje ambície naopak ešte vystupňovali. Dali sa totiž stavať „7 Divů světa“. V tejto príjemne rýchlej draftovačke si každý z hráčov tvorí mestečko, v ktorom postupne navyšuje ústredný monument. Dôležité je vhodne si nakombinovať produkciu surovín a trh, ale nezabudnúť pri tom ani na vedu, kultúru a armádu. Ivove naddimenzované hrobky v Gíze a Ľubov kolos, slniaci sa na vojensky naladenom Rhóde, k víťazstvu nestačili. Do historických análov sa najväčším písmom zapísal Paľo, hľadajúci priazeň u bohyne Artemis výstavbou jej chrámu v Efeze. Naopak v dejepise budete márne hľadať zmienku o Dufusovi, ktorého pri budovaní Alexandrie neosvietil ani povestný maják na ostrove Fáros. I keď vďaka Paľovi má stále možnosť nasledovať príklad Herostrata a do školských osnov sa prepracovať „alternatívnou metódou“.

      Posledné dve partie sme odohrali v „Hra o trůny: Pobočník krále“, kde sme striedavo dirigovali Varisa, zmätene pobehujúceho po Westerose a dožadujúceho sa priazne členov veľkých rodov. Kto má najviac členov konkrétneho domu, získa v ňom majoritný vplyv. No a človek s najväčším vplyvom bude pochopiteľne kráľ. Avšak hráč, ktorý získa na svoju stranu posledného voľného člena rodu, má navyše možnosť povolať jednu z extra postáv a využiť jej špeciálnu schopnosť, ktorá aktuálnym rozložením síl môže pekne zamiešať. V prvej hre sa ako najväčší intrigán ukázal Ľubo, no a v tej druhej ho na tróne Siedmich kráľovstiev vystriedal Paľo.

      A keďže Hélios svoj slnečný kočiar už parkoval za bránami noci (asi na truc, že Ľubov Rhódsky kolos to nedotiahol až do víťazného konca), rozišli sme sa domov a ak Dufus ten Paľov chrám vážne nepodpáli, tak sa uvidíme zasa ďalší týždeň.

    • #1754
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Je tomu 90 rokov, čo istý oxfordský profesor lingvistiky, znudený hodnotením prác svojich študentov, na kus čistého papiera naškrabal ono pamätné „In a hole in the ground there lived a hobbit.“ O čo chudobnejší by bol svet, teda konkrétne rodiny tvorcov Dungeons & Dragons a Petera Jacksona, kebyže tí žiaci nepísali také nudné eseje? A čo je podstatnejšie, čo by tento týždeň hrali Ľubo, Ivo, Dufus a Paľo, kebyže posledne menovaný nemohol doniesť obrovského „Pána Prstenů: Putovaní po Středozemi“. Na druhej strane, nalejme si čistého vína, hra by asi vznikla tak či tak – iba by hráči v roli Aragorna nepreskúmavali Eriador, ale ako Conan sekali Piktov v Hybórii, ako Paul Atreides naháňali Harkonenov po Arrakise alebo sa ako Titus Žal potulovali obrým Gormenghastom (páni, to by ale bola divná hra…). Študenti na to ale tú pamätnú jar roku 1930 dlabali, a tak sa o deväť desaťročí nato mohla naša skupinka navštíviť dávne kraje Stredozeme.

      Keďže Tolkien už nejaký ten piatok medzi nami nie je, jeho rolu musí v tejto hre zastať technologický pokrok v podobe softvérovej aplikácie. To ona udáva smer príbehu, odkrýva dieliky mapy a rozhadzuje zlovoľných orkov a vrkov po tomto malom, fiktívnom svete. A mimoto sleduje postup hráčov hrou, takže sa nemusíte báť, že budete musieť prejsť všetkých 14 scenárov na jeden záťah. Veď aj my sme zatiaľ hru len tak zľahka načali a odkrútili si iba prvé dve kapitoly kampane.

      Úvod hráčov zavedie do malebného Kraja, obývaného bacuľatými hobitmi. Miestnu idylu naruší krádež v tunajšom „múzeu“. No a keďže Sherlock Holmes so Sagou Norien boli na hobitov až príliš veľkí sociopati a major Zeman ich mal za kulakov, vykorisťujúcich škratiu robotnícku triedu, poslali radšej kučeraví piadimužíci po rangerov. V krabici je ich rovná šestica, žiaľ ten najdôležitejší, texaský ranger Walker, chýba. Tvorcovia sa asi báli, že by celý prípad stihol vyriešiť do dvoch kôl a ešte pri tom sám zvrhnúť Temného pána (pretože „Chuck Norris DOES simply walk into Mordor…“). V našej partii tak účinkovali: Aragorn (Dufus), Legolas (Ľubo), Gimli (Paľo) a elfka Elena (Ivo).

      Skupine bolo hneď po príchode na miesto činu jasné, že tu niečo smrdí. A nešlo iba a podozrivú kopu mŕtvol, ktoré elfka Elena neelfsky obrala o pár šikovných čižiem. Legolas sa ujal role skauta a hnal sa dopredu sondovať po stopách. Veľmi rýchlo ale naši hrdinovia narazili na odpor v podobe rôznych podozrivých indivíduí, ktoré nielenže odmietli vypovedať, ale navyše kládli aktívny odpor a marili vyšetrovanie. Presvedčiť ich šlo iba pádnymi argumentami; to jest takými, z ktorých by im na zem padla nielen sánka, ale ideálne aj zvyšok hlavy. No a keď argument nabral formu Gimliho nabrúsenej sekery alebo Legolasovho rýchlopalného luku, väčšinou bolo po chvíľke vymaľované. Obyčajne na červeno.

      Ale nielen masakrovaním nebohých orkov živ jest hrdina. V pokojných chvíľkach medzi porcovaním nepriateľov sme usilovne prečesávali hmlou pretekajúcu krajinu. A tak Gimli páčil truhlice, Legolas liezol po stromoch, Aragorn sa niekoľko kôl hrabal v slizkom bahne a Elena im do toho brnkala na harfe, aby sa pri tej špinavej robote cítili viac inšpirovaní…

      Tvrdá drina priniesla ovocie a družine sa podarilo vypátrať tábor zloduchov, vplížiť sa dovnútra a previesť bleskový koordinovaný útok na stan hlavného záporáka Gulgotara. Ten však preukázal neobyčajnú húževnatosť a ani po druhom zdanlivom knockoute sa mu nechcelo odporúčať za kruhy Ardy. Na truc radšej zobral roha a našich hrdinov nechal osamotených pred bránami tretej misie.

      A tu sme sa s hrou prezatiaľ rozlúčili aj my. Pevne veríme, že sa k nej ešte v dohľadnej dobe vrátime; teda za predpokladu, že nás Gulgotar nezažaluje za policajnú brutalitu (fakt je, že sme s ním nejednali práve v rukavičkách, dokonca ani jeho práva sme mu neprečítali…), alebo že jeho súkmeňovci nezačnú kampaň „orc lives matter“. Na druhej strane, to by mohol byť veľmi zaujímavý námet na hru z opačného uhla pohľadu…

    • #1763
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Každému roduvernému Slovákovi, pravidelne zapaľujúcemu vatry svojstojnosti na Kráľovej holi (alebo inom príhodnom vrchu) muselo hnúť jeho staroslavienskou žlčou, keď americkí imperialisti uviedli do kín Hostel. Čo by si takíto dedič Svätoplukov pomyslel o tvorcoch stolnej hry „Etnos“, v ktorej sa po Slovensku preháňajú divokí goblini, kentauri a ďalšia mytologická a žiaľ aj silne neslavienska, verbež? Hrôza pomyslieť! My našťastie žiadnou národnou precitlivelosťou netrpíme, atak sme sa v zložení Dufus, Ľubo, Paľo a Dušan bez predsudkov pustili do boja o nadvládu nad Slovenskými VÚC. Županom všetkých županov sa po urputnom, trištvrťhodiny trvajúcom boji stal Ľubo. Na našu nebohú rodnú hrudu najskôr posielal zástupy mágov, čím zároveň urýchlil koniec prvého veku a znemožnil ostatným rozsiahlejšiu expanziu a na konci to zaklincoval partičkou trpaslíkov. Ani Paľom financovaná vzbura ostrakizovanej menšiny goblinov nemohla Ľubovu víťaznú jazdu zastaviť, ale aspoň si vybojovali pekné druhé miestnosti a zákaz používať hanlivé označenie „škrat“ a „škrata“.

      Pri druhej hre sa k nám pridala aj Saša a v pätici sme rozložili „Lords of Waterdeep“ spolu s expanziou „Scoundrels of Skullport“. Tá rozširuje hru o šesť nových základných budov a hromadu zakúpiteľných lockácií, spolu s množstvom nových intríg a questov. Taktiež pridáva novú mechaniku v podobe korupcie, ktorú si hráči musia zvyšovať pri návšteve niektorých obzvlášť vypečených budov a pri plnení naoko jednoduchých questov. Vtip je v tom, že čím viac korupcie majú hráči dokopy, tým viac bodov si za každú z nich budú musieť odpočítať.

      Vábeniu nečestného mamonu najľahšie podľahol Ľubo. Hneď zo začiatku začal šialeným tempom akumulovať obrovské množstvá mincí (netreba zabudnúť, že hra je historicky zasadená ešte do doby kešu) a dlho viedol bodovanie. Ale s koncom posledného kola mu dvere do brlohu vykopla NAKA, rozlúskla komunikáciu cez šifrované poštové holuby, zaistila baziliškov krmených lykožrútmi a v magickom sejfe našla 20 kusov mitrilových
      tehličiek a faktúru za vraždu Kenedyho. No a keďže ju podlo započítal do účtovníctva dvakrát, musel ísť za krátenie daní sedieť… na posledné miesto v bodovaní.

      Saša išla opačným smerom. Nie žeby sa štítila nezákonných praktík, ale šikovne investovala do výstavby agentúry „čistého štítu“. To je taká tá firma, ktorá sa postará o to, že z médií o vás zmiznú všetky negatívne články (občas aj s autorom) a na internete už nikto nenájde vaše fotky s Jeffreim Epsteinom (ak sa teda náhodou nevoláte Andrew, krstným menom Princ…). Sama Saša sa stala svojím najvernejším zákazníkom a pred Waterdeepskou verejnosťou sa prezentovala ako paragón cností. Lenže ľudia sú cynické potvory, podľa ktorých je každý čestný politik len pokrytec alebo ho financuje George Soroš. Čo z toho bol Sašin prípad, ťažko povedať. O mnohom ale svedčí, že nakoniec skončila len o bod pred Ľubom.

      Dufus svoje verejné pôsobenie rozbiehal pomaly, pomaličky. Sám neveril, že sa mu podarí dosiahnuť nejaký výraznejší výsledok. Ale poctivou / podvratnou (nehodiace sa škrtni) prácou postupne naberal na sile a v závere si so 145 bodmi vybojoval post starostu na najbližšie funkčné obdobie. Je mimochodom zaujímavé, že medzi ním a posledným Ľubom bola
      medzera iba jedenásť bodov. Takéto tesné rozdiely nie sú v Lords of Waterdeep ničím výnimočné a zrejme to svedčí o veľmi dobrom balance hry.

      Na záver sme si dali našu overenú klasiku, „Port Royal“ Partiu ovládol Dušan, ktorý si asi hral vlastnú hru so svojimi vlastnými kartami (čo je vlastne pravda, pretože túto hru skutočne priniesol on…). Dufus síce chcel preraziť svojim ochotníckom zborom šabľových tancov, ale divákov z prístavu vôbec nezaujal; ba podľa niektorých bolo jeho vystúpenie doslova na šabľu… Nie, žeby si teda jeho kolegovia počínali ktovieako úspešnejšie; veď medzi Sašiných desať bodov a Dušanovu pätnástku sa už nikto iný nevošiel.

      Týmto sme teda tohtotýždňové menu uzavreli a rozišli sa každý vlastnou cestou. Zo „Scoundrels of Skullport“ bude Hrad hier publikovať aj prvé dojmy pre tých, ktorí o kúpe tohto rozšírenia (alebo i základnej hry) uvažujú. Tak sa zatiaľ majte a vidíme sa znova o týždeň.

    • #1809
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Túto hernú stredu sme sa rozhodli okoreniť život zopár nešťastným hrdinom, ktorí vo vidine bohatého dôchodku zavítali do kobky. „Welcome to the dungeon“ je malou, jednoduchou kartovkou, v ktorej si hráči zaradom ťahajú z balíčka potvory a pri každej sa môžu rozhodnúť, či ju zamestnajú ako ostrahu v podzemnom bludisku, alebo ju radšej za cenu jedno kúska hrdinovho vybavenia zahodia. Treťou možnosťou je vzdať sa svojho ťahu a až do konca balíčka žiadne karty neťahať. No a kto zostane posledný v hre, ten sa musí prevteliť do osoby daného dobrodruha a s výbavou, ktorá mu ostala, sa popasovať s nástrahami dungeonu. Hráč pri tom ale nevie, aké potvory do podzemia nahádzali ostatní a môže iba dúfať, že so značne okresaným vercajkom náročnú úlohu zvládne. To sa v našej hre podarilo Ľubovi, Dufusovi aj Ivanovi. Paľo už mal o čosi menej šťastia.

      A po krátkom kartovom zahriatí nasledovalo… ďalšie krátke kartové zahriatie vo forme karibskej „Port Royal“. Tu sa k nám pridal aj Dušan, naskakoval ale už do rozbehnutej lode a tak veľa šancí na víťazstvo nemal. To sa priklonilo na stranu Ľuba, ktorý najrýchlejšie získal 12 bodov a splnenú misiu k tomu.

      Potom sme ale už rozbalili hlavné predstavenie večera. V „Pánovi Prstenů: Putování po Středozemi“ sme treťou kapitolou pokračovali v príbehu z minula. Tento týždeň Legolas, Gimli, Aragorn a Elena narazili na rangerku so šípom v nohe. Rana sa škaredo zapálila a aj bez odbornej rady od doktora Housa bolo jasné, že šíp bol otrávený. Naši hrdinovia sa teda rozpŕchli do všetkých štyroch svetových strán hľadať akúsi burinu nazývanú černošípek, bez ktorej by milej rangerke nevedela pomôcť ani doktorka Queenová s celým Chicago Hope za zadkom.

      Čím viac krajiny sme však prekutrali, tým viac protivnej hávede sa na nás zo všetkých strán valilo. Ich likvidácia sa stávala čím ďalej časovo náročnejšou a reálne hrozilo, že sa z núdzových medikov budeme musieť preškoliť na núdzových hrobárov. A keď ešte k tomu na scénu napochodoval mohylový prízrak s magickou obranou, bolo všetkej srande koniec. Čert ber otravných protivníkov, otrávená ženština má prednosť! Legolas teda najprv odlákal nemŕtveho nemravu preč od hraničiarky (elfov totiž, ako vieme, prízraky nedesia) a Elena aj s nájdeným černošípkom pripravila protijed a zranenú devu dala do cajku. V tom momente sa všetci protivníci bez bližšieho vysvetlenia vyparili a naši dobrodruhovia boli vďačnou zachránenou nasmerovaní k neďalekému hostincu, ktorého dverami sa vstupovalo do štvrtej kapitoly. Tu sme si ale nechali až na budúce.

      No a záverečná polhodinka večera patrila hre „7 Divů světa“. Z tej sa vďaka svojej svižnosti a jednoduchosti pomaly ale isto stáva stálica našich herných sedení. Tento týždeň Ľubo tesal sochu Dia v Olympii, Paľo vztyčoval Rhódskeho kolosa, Dufus plel vysuté záhrady Babylonské, Dušan sa nechával zabalzamovať v mauzóleu v Halikarnasse a Ivo si na nás posvietil majákom v Alexandrii. A možno i vďaka tomu najlepšie videl, ktoré karty si má pri drafte brať a ktoré posielať ďalej. Jeho finálny náskok pred druhým Paľom bol síce len dvojbodový, ale na víťazstvo stačil. Ľubo prvé dve kolá staval skoro samé monumenty za suroviny vyobchodované so susedmi, ale keď sa rhódski začali nebezpečne vyzbrojovať, voľky-nevoľky musel do armády nejaký ten grošík napumpovať aj on. Keďže však pokladňa začínala zívať prázdnotou, preteky v starovekom zbrojení s ostrovanmi prehral a v konečnom hodnotení skončil až tretí, i keď zasa len o dva body za Paľom. Dušan sa vďaka svojej špeciálnej schopnosti dokázal po každom kole prehrabať odhodenými kartami a jednu z nich si vybrať, ale ani to, ani masívna armáda v kasárňach mu nijako zvlášť nepomohla a skončil už s výrazným náskokom štvrtý. Dufus sa na armádu vykašľal úplne… a podľa toho aj dopadol. Záhrady mu zavial piesok a jeho odsunul až na posledné miesto.

      Ale to už zazvonil zvonec a našej hernej stredy bol pre tento týždeň koniec.

    • #1829
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tento týždeň sme sa vrátili späť do podzemia. Vo „Welcome back to the dungeon“ do kobky zavíta štvorica trochu menej tradičných hrdinov. Na dobrodružnú výpravu sa tak vydáva napríklad nekrofilný nekromant či švárna princezná, ktorá si so sebou v inventári ťahá dračí obojok, srdiečkove žezlo, princa Krasoňa a svoju opatrovateľku s výzorom starej ježibaby. Ale aj do katakomb sa nasťahovalo zopár nových potvoriek; stretnete tu teda neškodnú vílu, ľudožravú truhlicu, ale aj zákernú kocku slizu, v ktorej ostáva zaseknuté vybavenie. Paľo, Ľubo a Ivo vykázali pri prechode podzemím 50 percentnú úspešnosť, čo je na túto hru tak akurát.

      Potom sa k nim pridal aj Dufus a pustili sa do už štvrtej kapitoly v „Pán Prstenů: Putování po Strředozemi“. V tomto diely štvorica rangerov prekutrávala hostinec, v ktorom sa mal schovávať špeh hlavného záporáka Gulgotara. Po testovaní bojových zručností tak došlo na trochu tej socializácie a vypočúvania podozrivých. A žiaľ, po prvýkrát tu padla kosa (sekera, meč…) na kameň. Naši dobrodruhovia sú síce zbehlí vo forenznej analytike i nepriateľskej pacifikácii (odborný vyraz pre odfikávanie pacičiek…), ale sociálnym zručnostiam sa v prírode veľmi nepriučili. Aragorn sa čo-to snažil vytiahnuť z hostinskej, ale miesto užitočných informácií na seba iba upútaval nežiadúcu pozornosť. Elena chcela trpaslíckemu štamgastovi ukázať, kde bola operovaná na pruh, ale ten nejavil valný záujem (nečudo – kto by už bol zvedavý na dajaký špitáľ…). Gimli skúšal hodiť reč s tajomných dlháňom v rohu miestnosti, ale takisto bezúspešne. No a Legolas sa na to vykašľal úplne, zavrel sa v sklade, narazil si sud s pivom a študoval miestne dekorácie. Čas sa ale nachýlil a hrdinovia stále nezistili, kto je onen špeh. Riskli teda justičný omyl a obvinili dlháňa z rohu miestnosti. Samozrejme chybne. Po tom, čo sa neprávom obžalovaný povyhrážal súdnym dvorom v Štrassburgu, si jeden z hrdinov všimol, že trpaslík sa potichu vyparil. Chvíľu na to pribehla grupa orkov a milý hostinec podpálila. Legolas síce dokázal pri hasení do istej miery zúžitkovať vypité pivo… ale to nestačilo. Establišment zhorel do tla a hrdinovia utrpeli prvú porážku. Neúspech nás ale nezastavil a v pátraní po Gulgotarovi plánujeme naďalej pokračovať.

      No a hrdinom na výprave za potieraním zla sme zostali verní aj v našej tretej štaci. „Bargain Quest“ je draftovačka, v ktorej si každý z hráčov otvorí obchodík s výbavou pre neohrozených paladinov, mágov, klerikov a podobnú fantasy verbež. Následne sa doň snaží nalákať zákazníkov a za cenné zlatky ich patrične vybaviť na cestu podzemím. Dobrodruhovia, posmelení naleštenou zbrojou a nabrúsenou sekerou, sa nebojácne vyberú zabiť nejakú tú mrchu potvorskú a pri tom buď zhynúť alebo si nahrabať zlaťáky na ďalšie vylepšenie výbavy.

      Prístupy k biznisu s magickým vybavením sa v našej skupinke diametrálne líšili. Paľo si otvoril exkluzívny obchod pre vybranú klientelu – konkrétne teda pre jedného bojovníka, ktorý u Paľa musel mať minimálne platinovú kartu. Ľubo sa svojim zákazníkom snažil vnútiť čo najviac čačiek a využíval predovšetkým omladinu, ktorá ešte poriadne nevie, čím chce byť, a tak kúpi všetko. Jeho investícia do mladej krvi mu však pomohla nahanobiť najväčší majetok, ktorý pri rovnosti bodov rozhodol o Ľubovej výhre. Ivov obchodík sa ponášal na predajne čínskych šmejdov, len s tým rozdielom, že Ivo nemusel riešiť žiadne reklamácie. Všetci jeho zákazníci totiž hneď v nasledujúcom súboji biedne zhynuli. Asi jediný normálny poctivý obchod viedol Dufus a zrejme aj vďaka tomu skončil posledný.

      No a tento večer sme skončili aj my a vidíme sa zasa o týždeň.

    • #1838
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Leto je v plnom prúde, avšak na druhú stranu Atlantiku sa za dovolenkou tohto roku asi veľa Európanov nepoberie. Karibská eurohra „Puerto Rico“ nás ale učí, že v minulosti sa za Veľkú mláku nechodilo iba chytať bronz a fajčiť kubánske cigary. Súdobí turisti namiesto toho hrdinsky budovali nový svet (respektíve o čosi menej hrdinsky likvidovali miestnych domorodcov… ale o tom teraz pomlčme). Každé kolo si tak hráč na ťahu vyberie jednu zo siedmich kariet akcií (výstavba, predaj, export…) a ostatní ho môžu (v prípade exportu dokonca musia) „nasledovať“ a využiť tú istú akciu. Ďalší hráč potom vyberá už len zo zvyšných šiestich kariet a tak ďalej. Na konci kola sa posunie žetón prvého hráča, karty akcií sa vrátia späť a celý cyklus sa zopakuje. V hre pritom funguje istá postupne úkonov, ktoré hráč musí vykonať, aby sa dobral zisku – musí osiať plantáž na pestovanie jednej z piatich plodín (kukurica, tabak, indigo, káva, cukor), postaviť fabriku na jej spracovanie, najať pracantov, plodinu zožať a buď za peniaze predať alebo exportovať na starý kontinent za víťazné body. Vtip je v tom, že trh si žiada stále rôzne typy tovaru a lode majú iba obmedzenú kapacitu, pričom to, čo sa nestihne poslať domov, proste zhnije. To bola taktika, ktorú vo valnej miere využíval Ľubo, ktorý to s plantážami a produkciou veľmi nepreháňal a ešte si aj navyše veľmi skoro postavil sklad, aby mu tovar nekapal. Potom už len s úsmevom pozoroval, ako Paľo, Dufus a Ďuro museli po každom exporte svoju prebytočnú kukuricu či tabak hádzať do kompostu. Dufus s Paľom si preto radšej zadovážili súkromné lodičky a Ďuro sa miesto exportovaniu surovín venoval importovaniu imigrantov (z ktorých sa však väčšina iba rozmarne čľapkala v mori), dolovaniu zlata a výstavbe prepychových budov, ktoré mu zaistili bohaté bodové žne. Práve táto taktika sa ukázala v konečnom dôsledku ako víťazná, a to so značným bodovým náskokom.

      V druhej hre večera sme sa vydali do fiktívneho „Smallworldu“. Toto je na prvý pohľad jednoduchá strategická hra, v ktorej hráči obsadzujú regióny na mape. Avšak hru činí zaujímavou veľké množstvo rás a sekundárnych špeciálnych vlastností, ktoré sa medzi sebou náhodne nakombinujú. Hráč sa tak môže ujať velenia hobitích berserkerov, čarodejných duchov, bivakujúcich ghúlov alebo lietajúcich trpaslíkov. Za cenu jedného vynechaného kola môže navyše aktívna rasa odísť do „úpadku“, pričom však stále generuje svojmu majiteľovi zisk z dobitých území, zatiaľčo on už veselo šéfuje novým obludkám. Takáto herná promiskuita je vyložene podporovaná a vyhrať len s jednou rasou môže byť extrémne náročné.

      Našu partiu otvoril Dufus inváziou trolov, s ktorými sa zakopal vo vlastnoručne vyrobených kamenných pevnostiach na severovýchode mapy. Že práve táto voľba mu zaistí výhru ešte nikto nemohol tušiť. Zvlášť nie Ľubo, ktorý si oportunisticky zvolil krysích obchodníkov, zamoril väčšinu juhu a z dobytých území inkasoval obrovské finančné pálky. Žiadnemu z jeho protihráčov sa navyše nechcelo do krysiakov púšťať – Paľo sa svojimi nepočetnými trpaslíkmi radšej vŕtal v baniach na západe a Ďurovi morskí orkovia plienili neutrálnych domorodcov na severozápade. Prvé dve kolá si všetci upevňovali svoje pozície a veľmi sa jeden o druhého nestarali, z čoho masívne ťažil hlavne Ľubo a jeho obchodné impérium. Zlom prišiel až v momente, kedy Ďurovi na severe došli domorodci, ktorých by hnal pred sebou a zdiaľky počul nárek ich žien. A tak svoj pohľad uprel na juh. V predtuche nevyhnutne sa blížiacej deratizácie Ľubo, ako správna krysa, opustil potápajúcu sa loď a išiel hľadať pomoc u tritónov. Aj Dufus dal zbohom svojim trolom, avšak narozdiel od Ľuba to bolo vo vedomí, že jeho opevneným dietkam sa nikto len tak neodváži skriviť chlp na hlave. Na scénu tak prišli černokňažníci, Paľo vymenil mačo-trpaslíkov za feministické amazonky (a ešte k tomu lietajúce!) a tie zasa za gigantov, Ľuboví tritóni na suchu vykapali a aj Ďuroví orkovia sa už vyčerpali a nahradili ich kostlivci so skroteným drakom. A trolovia ich všetkých prežili a veselo pritom svojmu emeritnému vodcovi odvádzali kolo za kolom značný tribút. Hoci, že sa Ďuro v závere snažil Dufusových černokňažníkov vyhubiť, nepodarilo sa mu to a vo finálnom skórovaní s ním prehral o šesť bodov. Na treťom mieste skončil Ľubo, ktorý ku koncu už iba živoril. No a Paľovi sa ušla len nepopulárna bandurková medaila. Ale aspoň mal druhý deň čo nakrájať k šnicľom na obed… <span class=“_47e3 _5mfr“ title=“smile – emotikon“></span>

    • #1927
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tentokrát sa naša herná skupina vybrala do podniku Belly Button v Košiciach, kde sa odohral aj náš herný večer. V celkovom počte 5 kusov sa tentokrát k Dufusovi, Ivovi, Paľovi a Duxisovi pridal aj dlho nezvestný Jaro. Keďže sa partia nechcela zdržiavať študovaním pravidiel novej hry siahla po osvedčenej konfliktnej klasike Cyclades. Hra sa vyznačuje prvkami ovládania území a skvele vymyslenou dražbou priazne bohov. Nielenže každý zo 5 bohov ponúka dražiteľovi vykonať úplne iné akcie ale taktiež sa každé kolo poradie bohov náhodne mení, čo vnáša do dražby bohov ďalší strategický prvok.

      Prvých pár kôl prebiehalo skôr v obrannej nálade než v nejakých útočných výpadoch. Ale samozrejme prázdne a na zdroje bohaté ostrovy neostali dlho neobsadené. Celkovo sa výhoda tak ako to už v tejto hre býva presúvala zraz na jedného raz na druhého hráča. Ako prvý zasvietil Dufus ktorému sa podarilo dobiť ostrov s 2 rohmi hojnosti a začal tak celkom pekne ryžovať peniaze. Ale ako rýchlo zasvietil tak ako rýchlo zhasol po tom čo sa do neho po sebe pustili Jaro, Ivo a Duxis. Celkovo je v tejto hre dôležité sa pohybovať niekde v strede aby ste nezaujali pozornosť súperov pretože sa automaticky proti vám začnú spájať. Po zahasení nádejí Dufusa sa k prevahe dostal Jaro ale kým budoval armádu Ivan mu potopil lode. Svoju chvíľku slávy však striedavo zaznamenávali aj Palo aj Duxis. Celkovo sa tak hra dostala do fáze kedy Ivan mohol v jednom kole postaviť 2 metropoly a vyhrať ale samozrejme že aliancia 4 mu to nedovolila. Až hra dospela k bodu kde zrazu túto možnosť mal aj Jaro. Ale znova spojené kykládske národy boli proti. Aby sme to skrátili a nepopisovali to ako Rimmer z Red Dwarfa hral kocky, hra dospela až do bodu kedy mohol vyhrať jak Ivo, Jaro, Dufus tak Palo. Duxis to po cca 3 hodinách hrania už viac menej vzdal a sabotoval dražbu <span class=“_5mfr“><span class=“_6qdm“>?</span></span> so slovami nech už to skončí. Nabudúce to už asi hrať s nami nebude <span class=“_5mfr“><span class=“_6qdm“>?</span></span>

      Takže nadišlo kolo kedy sa Dufusovi podarilo postaviť 2 metropoly a zdalo sa že jediná šanca bola ak by Jaro vďaka Zeusovi mohol meniť karty príšer a hľadať Pegasa ktorým by dokázal zaútočiť na Dufusovu mentropolu a keďže už jednu mal tak by vyhral on. A tak sa i stalo Jaro mal dostatok peňazí aby sa prelízal k Pegasovi a dobil metropolu. Takže zrazu vyhrával Jaro. To sme ešte ale netušili lebo sme si to vôbec neuvedomili, že aj Palo vie postaviť 2 metropoly. Čím dorovnal Jara a remízu rozhodujú peniaze kde Jaro mal 1 zaťák a Palo 3. Takže pánov Kyklád sa stal po 3 hodinách a 8 minútach Palo.

      Keďže nám už neostávalo až tak veľa času siahli sme už len vo štvorici po kooperatívnej rýchlovke Hanabi. V hre v ktorej držíte svoje karty opačne, takže na nich vidia vaši spoluhráči a vy nie. Takže si hráči musia navzájom radiť. Snažia sa pritom spoločne vytvoriť impozantný ohňostroj. Napovedať si tak môžu buď farbu kariet alebo číslo, pričom stále musia označiť všetky karty ktoré spĺňajú nápovedu. Hra tak stojí a padá na schopnosti hráčov si zapamätať nápovedy, ktoré dostali o svojích kartách ale taktiež aj to aké nápovedy už dostali spoluhráči. Vďaka týmto nápovedám potom hráči môžu vykladať karty piatich farieb v postupke od 1 do 5. Ak vyložia nesprávnu kartu stratia niečo ako život. Ak stratia 3 životy konči hra a spočítajú sa body. Prvý pokus o vytvorenie impozantného ohňostroja sa nepodaril avšak druhý krát to už bola podívaná ako sa patrí. Cesta z Belly Button domov tak pre nás bola lemovaná pestrofarebným ohňostrojom.

    • #1940
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      <p style=“font-weight: 400;“>Naša hradná družina aj tento týždeň presunula svoj herný večer do podniku Belly Button. Kde sme si v zostave Dušan (Dufus), Ivan, Palo a nová tvár Filip na úvod strihli partičku Ghost Stories. A hneď na úvod prezradím, že to bol teda viac smutný než strašidelný príbeh. Dušanova a Ivanova matná predstava o poznaní pravidiel vyvrcholila v pomerne zlej interpretácii pravidiel a tak sme si farjersky už tak zložitú hru ešte viac nedobrovoľne sťažili.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>Našťastie iba prvú tretinu hry. V tejto kooperativnej hre sa partia taoistických mníchov snaží ochrániť dedinu pred nájazdom rôznych duchov a démonov. Dedina predstavuje pole dielikov o veľkosti 3×3. Každý dielik predstavuje jednu špecifickú lokáciu v dedine, ktorá hráčom umožňuje využiť jej špeciálny efekt. Hráči sa tak musia presúvať po týchto dielikoch  a za pomoci kociek a farebných žetónov porážať nepriateľov. Tí však so sebou prinášajú rôzne prekliatia vo forme negatívnych efektov. Takže po tom čo sme odhalili, že si hru neúmerne sťažujeme sme sa ju rozhodli už podľa pravidiel so cťou dohrať. S výnimkou prvého kola sme ale celý čas ťahali za kratší koniec. Nepodržali nás ani kocky a často krát sme tak kvôli jednému chýbajúcemu symbolu v boji neuspeli. Príchodu hlavného záporáka sme sa ani nedočkali. Hra naše trápenie ukončila cca po hodinke a ¾. Duchovia nám postupne vystrašili takmer celú dedinu.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>Druhou hrou po ktorej sme siahli bol Ostrov Skye, ktorú by sme mohli definovať ako následok prehýrenej noci hry Carcassonne s hrou Zámky šíleného krále Ludvika. Podobne ako v Carcassonne je hlavným mechanizmom umiestňovanie dielikov do mriežky čí si každý vytvára vlastný ostrov. Pričom je dôležité tieto dieliky skladať tak aby svojmu majiteľovi počas 6 kôl priniesli čo najväčší bodový zisk. Každé kolo sa pritom na vyskladanom ostrove boduje niečo iné.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>V našej hre to boli zvieratká pri farme, lode, priesečníky a uzavreté oblasti. Druhým zaujímavým prvkom hry je nákup dielikov, ktorý táto hra zrejme zdedila po otcovi Ludvikovi. Hráči si každé kolo potiahnu po 3 dieliky ktorým potom tajne priradia mince. Naraz potom tieto zásteny odhalia. Jeden z troch dielikov vypadáva a ostatné sú potom dostupné na kúpu, samozrejme za cenu ktorú im pridelil ich majiteľ. Peniaze za kúpene dieliky tak pripadnú majiteľovi, nedokúpene dieliky si necháva majiteľ ale stráca peniaze ktoré im priradil. Čiže občas sa dá pekne zarobiť ale aj prerobiť . V našej partii sa všetkým hráčom prvé 3 kolá darilo držať pekne pri sebe, a až v 4 kole začal žezlo mierne preberať Paľo. Ten totiž celkom pekne dokázal pouzatvárať svoje oblasti a tak si posledné 2 kolá dokázal pripísať v nich 24 bodov.</p>

      <p style=“font-weight: 400;“>Dufus sa zasa priveľmi sústredil na budovanie loďstva, ktoré zasa až tak dobre bodované nebolo. Kritické bolo posledné kole kedy Dufus slabo ohodnotil svoje dieliky a jeden z nich by mu bol priniesol okolo 14 bodov práve vďaka lodiam. Žiaľ uvedomil si to už neskoro a tak keď vďaka nízkym cenám v poslednom kole postavil len jeden dielik. Zaslúžene tak vyhral Palo s 71 bodmi Ivo za ním zaostal iba o 5 bodov, Filip so 60 bodmi obsadil 3. priečku a zemáky ostali Dufusovi s 57 bodmi.</p>

    • #2292
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      ento týždeň sa nám naskytla unikátna príležitosť zahrať si „7 Divů světa“ v plnom počte hráčov. Ivo, Ľubo, Dufus, Filip, Damián a dvojica Paľov si rozdelila antické monumenty, zatiaľčo Dušan (ktorý sa na historickej scéne objavil až o čosi neskôr), sa jal radiť mladšiemu Paľovi. Postrehy skúseného herného harcovníka však Paľa nedoviedli k vyoraniu ktovieako hlbokej dejinnej brázdy, práve naopak! Za posledné miesto budúce generácie už Petr… Patrik… Pankrá… no, onému, ani na meno neprídu. A Dušanovi za jeho služby predikujeme krátku ale o to intenzívnejšiu kariéru zabávača v koloseu. Teda hneď, ako si jeho nadriadený od niekoho bezúročne požičia na levy…
      Ani v iných častiach starovekého sveta ale nešlo všetko úplne podľa predstáv vojvodcov. Hra v siedmich má isté špecifiká a jedným z nich je akútny nedostatok potrebných surovín. Každú chvíľu ktosi zalamoval rukami, že mu chýbajú materiály na stavbu a ani od susedov si ich nevie kúpiť, lebo tí hňupi vyrábajú len samé voloviny. Nejeden monarcha teda rezignoval na dostavanie svojho divu a jal sa pestovať iné hobby. Damián tak napríklad investoval do armády a kdesi v mysli sa mu už zaiste rodila myšlienky, že si Ohňom i Mečom dobije rzeczpospolitu a po ňom už len Potopa. Ešte keby tak zverboval nejakého Pana Volodyjovského… takto sa musel uspokojiť len s bronzovou medailou. Ľubo zasa staval chrámy a divadlá, do ktorých predával predražené vstupenky. Táto kultúrna oligarchia mu vyniesla rozprávkový majetok. Ale poznáte to – sú veci, ktoré si za peniaze kúpiť neviete. Konkrétne Ľubo si za ne nedokázal kúpiť prvé miesto. To pripadlo Filipovi, ktorý mal proste Filipa. Respektíve nemal, pretože si nevšimol, že jednu budovu má postavenú dvakrát, čo je proti pravidlám. Či bol práve toto dôvod jeho víťazstva, sa už nikomu veľmi riešiť nechcelo a radšej sme sa presunuli k ďalším hrám.
      Naša skupina sa rozdelila na dve časti. Damián, Dušan, Filip a starší Paľo odplávali do „Puerto Rico“ pestovať kukuricu, kávu, tabak a podobnú burinu, zatiaľčo Ľubo, Ivo, Dufus a ten posledný (meno si teraz narýchlo nevybavím…) išli skúmať lesy Temnohvozdu v „Pán Prstenů: Putovaní po Středozemi – stínové stezky“.
      V aktuálnej misii musela štvorica hrdinov nájsť a zlikvidovať štyri totemy. „Ten, ktorého meno si dejiny nepamätajú“ sa namiesto Paľa staršieho ujal Gandalfa a treba uznať, že sa usilovne snažil vymazať svoju historickú potupu. Dokonca sa niektorým z nás začalo vybavovať, že sa hádam volá nejako podobne, ako jeho predchodca v role múdreho čarodeja. Šedý pútnik usilovne dvíhal morálku v skupine a obzvlášť Ľubova Eleanor sa ním cítila dosť často inšpirovaná. Ako presne toto inšpirovanie prebiehalo hra milosrdne nechala na predstavivosti hráčov… Žiaľ, Gandalfov vek a s ním spojená senilita o sebe dali vedieť v momente, keď si jeho bábkar poplietol spôsob, akým sa mal zničiť tretí totem. Táto fatálna chyba stála skupinu víťazstvo a Gandalfovho majstra všetku pracne nadobudnutú reputáciu. Od tohto momentu sa v prach prepadlo nielen jeho meno ale i celá jeho osoba.
      V Puerto Ricu sa medzitým zasa a znova darilo Filipovi. Damián bol žiaľ predčasne odvolaný pod Zbaraž (či kam vlastne…) a jeho miesta sa promptne ujal Ivo. Žiaľ, musel nás opustiť aj Filip a náhrada v osobe ďalšieho hráča sa už nenašla, invenčne sa teda akcie virtuálneho Filipa začali určovať hodom kocky. Popritom sa prišlo na to, že Filip znova postavil ktorúsi budovu dvakrát, čo je dokonca aj v Puerto Ricu proti pravidlám. Pre budúcnosť teda už aspoň poznáme jeho „modus operandi“.
      Dufus a Ľubo sa postavili proti sebe v Etnose. V takom nízkom počte hráčov ešte ani jeden z nich Etnos nehral. Lepšia sa s touto situáciou vysporiadal Dufus, ktorý hneď od začiatku Ľuba predbehol a vedenie si udržal až do konca. Už-už sa išiel radovať z víťazstva, keď sa tu zrazu pri stole akoby zo vzduchu zhmotnil Paľo mladší, ktorí tú hru vraj hral celý čas s nami a dokonca ju aj vyhral. To nás donútilo zobrať jeho existenciu znova na vedomie a očistiť jeho meno od zlyhaní v siedmich divoch aj v pánovi prsteňov.
      No a s týmto Paľovým morálnym úspechom sa s vami pre tento týždeň lúčime. Pamätajte teda, nezáleží na tom, koľkokrát padnete, ale že potom znova vstanete a nabijete protihráčov v Etnose
    • #2473
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      Túto stredu si Ľubo, Dušan, Dufus, Paľo, Ďuro a Ivo rozhodli pripraviť čosi pod zub. Keďže internetoví odborníci vravia, že je nezdravé jesť približne 99% organických produktov a podľa tých najradikálnejších by uvedomelý človek mal žrať tak maximálne kamene, rozhodli sme sa kráčať zelenšou cestou stravovania a zbodnúť si nejaký ten šalát.
      „Zbodni salát“ je párty hra, v ktorej si hráči postupne vyberajú z ponuky rôznej zeleniny (a paradajok… pretože ako každý vie, rajčiny sú predsa ovocie ;)), prípadne môžu siahnuť po karte, ktorá im určitú zeleninu alebo jej kombináciu patrične bodovo ohodnotí. Až sa všetky poľnohospodárske plodinu rozoberú, hráči na ne aplikujú všetky svoje pozbierané bodovacie kartičky. Kto získa najviac bodov, vyhráva a môže ísť do telerána dávať rozumy miesto doktora Bukovského.
      Stratégie k víťazstvu bývajú rôzne. Paľo sa napríklad sústreďoval na čo najväčšiu rozmanitosť, zatiaľčo Ľubo zbieral výhradne červenú kapustu a titulný šalát (ktorý mu ale skoro na nič nebol… teda keď nepočítame provokovanie Dufusa, ktorý ho zbieral tiež). Ani jeden z nich ale nestačil na vyváženú receptúru od Dušana, ktorý svojich protihráčov vycvičil ako Gordon Ramsay kuchárov v lacnom vietnamskom bistre.
      V našej druhej hre sme sa ako „Kartografové“ vybrali zakresľovať ďaleké kraje na štvorčekový papier. Hráči sa tu snažia podľa vytiahnutých kariet načmárať na kus lajstra dedinu, les, vodu a ďalšie topologické zaujímavosti v zadanom tvare. Po každom zo štyroch kôl sa obodujú dva zo štyroch predpísaných cieľov (najväčšia dedina, najväčší vyplnený štvorec a pod.) a sem tam vám dokonca hra nakáže odovzdať svoju mapku súperovi, ktorý vám do nej zlomyseľne zakreslí zákerných zloduchov. U nás si najlepšie ceruzku zastrúhal Ďuro, ale jeho náskok pred súpermi bol iba minimálny. Púhe štyri body ho delili od kartografa Paľa, ktorý zasa predbehol Ľuba dokonca iba o bod.
      Po kartografoch sa k nám pridal Damián a rozdelili sme sa na dve partie. Na Iva, Paľa a Dušana čakala „Odysea: Spoločně k deváte planetě“, čo je akýsi vesmírny mariáš, rozsekaný do niekoľkých desiatok mini misií. Dufus, Ľubo, Ďuro a Damián ostali viac pri Zemi a v depresívnej „This War of Mine“ sa snažili prežiť medzi rozvalinami vojnou sužovaného mesta. Rozdiel v nálade medzi stolmi hádam nemohol byť markantnejší. Z vesmíru sa čo chvíľu ozýval jasot nad ďalšou minutou planétou či mesiacom, zatiaľčo nešťastní preživší sa zavše chytali za hlavy, čo kruté im osud v podobe hry ešte postaví do cesty. Obe skupiny sa na konci večera mohli kochať pohľadom na červenú škvrnu; ale zatiaľčo tú vesmírnu vytvorila búrka v atmosfére Jupitera, tá na zemi vznikla po príliš blízkom stretnutí tretieho druhu, v ktorom účinkovala guľka z útočnej pušky a telo jedného z civilov. Od toho momentu tragická špirála nabrala na obrátkach. Zvyšní preživší klesli na duchu natoľko, že skupinu nadobro opustili, len aby si našli nejaký svoj vlastný hrobček v potemnelom meste ruín.
      Môžeme teda len dúfať, že ľudstvo svoju budúcnosť bude hľadať radšej vo hviezdach než na bojovom poli. A aj nám bude asi ešte chvíľu trvať, než sa znova odvážime vykročiť do nevyspytateľného pekla v tejto mojej vojne…
    • #3953
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      Ľubo, Ivo, Jaro a Damián sa túto stredu zišli v „Neuroshima Hex!“, aby sa navzájom pobili o vládu nad ruinami postapokalyptického sveta. Každý z nich dostal pod svoje velenie jednu špecifickú armádu. Ivo sa vtelil do Molocha – vodcu skupiny strojov, ktorá má vo svojej výbave kdejakých androidov, kamikadze drony a dokonca aj jednu atomovku. Ľubo komandoval posledný ľudský odpor, ktorý svoje neveľké počty kompenzuje strelcami na diaľku a veľkou manévrovateľnosťou. No a Jaro s Damiánom si rozdelili role mutantov Borgo a grázlov z Hegemony, ktorí sa obaja vyznačujú predovšetkým silnými útokmi nablízko (a v prípade mutantov ešte často do viacerých strán). Samotná hra má pomerne jednoduché pravidlá – každý hráč si vo svojom kole vyžrebuje zo svojej kôpky tri žetóny, ktoré symbolizujú buď konkrétne jednotky, špeciálne bonusy pre okolité jednotky alebo rôzne akcie (pohni svojou jednotkou, posuň nepriateľskú jednotku, spusť bitku a podobne). Žetóny sa kladú na jednoduchý hexový plán a vždy keď niektorý hráč použije akciu „boj“, všetci vojačikovia na mape zaútočia v poradí určenom ich iniciatívou.
      Treba povedať, že napriek jednoduchým pravidlám sa vie hra v štyroch celkom natiahnuť a keďže medzitým dorazili Paľo a potom i Dufus, rozhodli sme sa rozohranú partiu v strede odložiť, rozdeliť sa na dve trojčlenné skupiny a rozložiť ďalšie hry.
      Damián, Jaro a Ivo tak začali testovať Darwinovú evolučnú teóriu vo chválenej worker placement hre „Dominant species“. Jaro, Dufus a Ľubo sa zasa udomácnili o pár desiatok tisíc rokov neskôr a v dobe krížových výprav sa jali podmaniť stredovekú Európu.
      „Crusader Kings“ je na prvý pohľad klasickou „area control“ stratégiou. Počítačový hráči (ktorí na PC momentálne oslavujú vydanie už tretieho dielu) ale tušia, že to s tou hrou také jednoduché nebude. S počítačovou verziou sa často spája prívlastok „simulátor dynastie“ a rodová politika hraje veľkú rolu aj v stolnej verzii. Vládca (respektíve vládkyňa) vášho kráľovstva vám totiž môže počas hry jednoducho umrieť; či už na starobu alebo chorobu, možno dostane sekerou po hlave, alebo bude mať prehnanú alergickú reakciu na zeleninovú polievku (ktorú zákerný protihráč najprv okorenil štipkou kyanidu… ale tvárme sa, že o tom nikto nič nevie). Preto si musí čím skôr nájsť nevestu/ženícha a mať nejakých malých princov alebo princezné, ktoré po ňom korunu podedia. Alebo ich aspoň bude môcť poslať na krížovú výpravu namiesto seba.
      No model dynastie je úzko naviazaný systém dobrých a zlých vlastností, ktorý tu nahradzuje hádzanie kockou „na úspech“. Miesto toho si zo svojho váčka vyťahujete vlastnosť svojho kráľa, ktorá sa pre danú akciu aplikuje. Váš kráľ je napríklad skromný a spomenie si na to práve vtedy, keď chcete postaviť hrad. Z veľkolepého projektu teda vycúva a spať bude radšej v maštali. Darmo mu vy vysvetľujete, že ten ušporený grajciar ho pri útoku protihráča bude v mešci poriadne ťažiť. Teda ak si pri onom útoku protihráč nevytiahne zo svojho váčka vlastnosť „imbecil“ a po vzore Francúzov od Agincourtu nezahučí so svojimi rytiermi rovno do bahna. Tieto „traity“ sa samozrejme dedia a nástupníci k nim prihadzujú svoje vlastné… Dufusovi sa tak napríklad stalo, že jeho prvorodeného syna by sa aj pri najväčšej slušnosti dalo nazvať iba genetickým odpadom a jeho kráľovský otec sa modlil, aby sa sa jeho naničhodný dedič konečne raz z krížovej výpravy nevrátil domov.
      Naša hra troch hráčov sa nakoniec stala korisťou Nemcov (či presnejšie povedané „Svätej ríše Rímskej“) pod patronátom Paľa. Ten bol najúspešnejší na krížových výpravách, bol najväčší vynálezca (aj Einstein bol koniec-koncov nemec) a na konci držal 7 provincií. Mal by ich 8, ale turisti pri baltiku mu v Pomoransku vyhlásili nezávislosť. Francúz Dufus budoval hrady o 106 a vo voľnom čase vyrábal nemeckým kráľovnám deti…(To ale nie je tak, ako to vyzerá! Plné pochopenie tejto vety vyžaduje bližšie vysvetlenie pravidiel ;)). No a talian Ľubo sa zachoval ako čistý talian a nechal vydať jednu zo svojich dcér za jedného z Paľových synov, čo mu potom žiaľ zabránilo Paľa napadnúť a skomplikovať mu cestu k víťazstvu. Aspoň sa na konci mohol radovať, že k tretiemu miestu získal aj trón Jeruzalemský a hru uzavrel, čím vlastne ukončil aj celý večer. Majte sa teda dobre, hrajte hry a vidíme sa o týždeň.
    • #4369
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down
      Aj tento týždeň sme začali výletom do vesmíru v „Odysea: Společně k deváté planetě“ a náš tím tentokrát tvorili Paľo, Ľubo, Ivo, Dávid a Damián. No studený vesmír bol znova proti. Či za to mohlo kozmické žiarenie, slnečné škvrny, veľké špagetové monštrum alebo Q nevedno, ale znova sme sa zasekli na jednej z misií a ani na piaty pokus sa nám nepodarilo vyriešiť zákernú úlohu.
      Vyslobodenie z tohto bludného kruhu priniesol až Dufus v podobe hry „Mascarade“. A tak sme opustili našu vesmírnu loď a spolu s ním a Erikom zavítali na maškarný ples. Tu si hráči rozdajú postavičky, za ktoré sú zamaskovaní, pozrú sa na nich, otočia ich lícom nadol a začne zábava. Každý hráč na ťahu má tri možnosti: pozrieť sa na svoju kartu, vziať súperovu kartu a bez pozeraniu ju tajne pod stolom vymeniť za svoju (alebo výmenu len predstierať a vrátiť mu ju späť) alebo sa vyhlásiť za konkrétnu postavičku a použiť jej špeciálnu schopnosť. Akýkoľvek iný hráč môže ale pred tým prehlásiť, že v skutočnosti je tou postavou vlastne on. V takom prípade všetci „pretenderi“ otočia svoje karty a ten pravý (ak medzi nimi je) môže použiť špeciálnu schopnosť postavy. Ostatní však musia platiť pokutu za svoju pretvárku. Hra tak plynule osciluje medzi stavom úplnej istoty „každý vie, kto je kto“ a totálnej krízy identity „nikto nevie ani len to, akú postavu práve má“. Niektorí tejto mechanike vyložene vyšli naproti; napríklad Damián často ani sám nevedel, či si vlastne postavu s iným hráčom vymenil alebo nie.
      Po tejto schizofrénii sme sa rozhodli ukotviť v trochu jednoznačnejších rolách a na stôl rozbalili „A Game of Thrones: The Board Game“. Boj o železný trón zviedol Paľo Tyrell, Ivo Martell, Ľubo Lanyster, Damián Baratheon, Erik Greyjoy a Dávid Stark. Prvé kolo sa nieslo ešte celkom v pokojnom duchu mierumilovnej expanzie na neutrálne územie, no už v druhom došlo k šarvátke na západnom fronte. Na Lannisport sa z juhu chystali Tyrellovci a na severe začínali byť ostrovy Greyjoyom primalé.
      Východ ríše bol zatiaľ o dosť pokojnejší. Jelene si dohodol pakt o neútočení s púštnymi zmijami aj severskými vlkmi. Prerastení dunčovia sa mali vôbec najlepšie – na ich snehom zapadnutý sever sa nikomu nechcelo a Stark bol tentokrát netradične zadobre aj s Greyjoyom. Jama sa tak otvárala len pod Lannisterským levom. A ten do nej zahučal s plnou parádou. Najprv prehral (síce tesne) bitky s ružami aj krakenmi, potom skoro sám zacvakal za neúspešnú výpravu proti divokým na severe a na konci mu ranu z milosti zasadil znova Greyjoy, keď dobil Lannisport a leva bolo počuť revať naposledy. Nájazdníci z ostrovov však svoje víťazstvo nemohli poriadne osláviť. Bez Lannisterovcov nebol medzi nimi a Tyrellom žiaden nárazník a na severe Stark začal pokukovať po lukratívnych prímorských letoviskách. Greyjoy sa tak razom ocitol v podobnej situácii, ako jeho zdecimovaný leví protivník pred chvíľou. Nutno však povedať, že sa bil zubami-chápadlami a svoje šupiny odmietal predať pod cenu.
      Na východe ale medzitým rástla nová sila. Baratheon zabral Kráľovo Prístavisko a okolité kraje a až sa cítil dosť mocný, uprel svoje oči smerom na sever, k svojmu, teraz už náhle bývalému spojencovi. Stark si teda užil zradu aj z pohľadu obete a Damián Baratheon, prvý toho mena, kráľ Andalov, Roynarov a prvých ľudí, si mohol svoje ctené kráľovské pozadie uvelebiť na železnej opache v trónnom sále, skutej z mečov svojich protivníkov. Kiež by sa na niektorom z nich porezal a skapal na tetanus! Ale to ste nepočuli; oficiálne len „Nech žije kráľ!“ Teda až pokým v lese nestretne nejakého nasrdeného kanca, ktorý ho bude chcieť zobrať na kly… alebo mu aspoň ukradnúť notebook.
    • #4762
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      4:59…4:58…4:57…Hádžeš!
      4:10…4:09…4:08…Musím jednotku! Ja zelenú! Ja hocičo!
      3:45…3:44…Mám! Ťahaj ďalšie!
      3:10…3:09…3:08…Jednotku! Zelenú trojku! Dokelu, musím hádzať! Niee, jednotku niee!
      0:20…0:19… Dávaj ešte raz! Stíhame! Mám! Rýchlo ďalšiu!
      0:03…0:02…0:01… To sa nedá stih… BUM!

      Približne takto nejak vyzerá priebeh bombovej (ehm… ;)) hry „Fuse“, kde hráči v šibeničnom limite 10 minút freneticky hádžu kockami, v úpornej snahe vyskladať si predpísanú kombináciu, ktorá im umožní odpojiť jednu z hromady rozbušiek. Fuse sme hádam ešte nikdy nevyhrali na vyššiu než úvodnú obtiažnosť a dosť často sa nám nepodarilo pokoriť ani tú. Neinak to bolo ani tento týždeň, keď Dávid, Ľubo a Dufus vyleteki do luftu hneď dvakrát! Vidiac, že z nich ženisti asi nebudú, rozhodli sa radšej rekvalifikovať na architektov.

      V hre „Tajuplná hradní sklepení“ hráči z náhodne žrebovaných dielikov budujú podzemné bludisko. Na jednotlivých častiach sa nachádzajú ako poklady, tak kdejaká potvorská chamraď. No a je na samotnom architektovi, aby si labyrint zložil takým spôsobom, že obludky zamuruje vo vlastných miestnostiach a dlaždičky s pokladmi naopak umiestni na dostupné miesta. Veľkosť bludiska je ale striktne obmedzená a keďže hráčom dochádzajú voľné priestory, je potrebné viac a viac špekulovať, kam a ako položiť vyžrebovanú časť podzemia, aby si náhodou neprehradili cestu k pokladu. Najlepšiu priestorovú predstavivosť preukázal Dávid; a to hneď dvakrát po sebe. Jeho bludiská by bola radosť vyrabovať a aj Daidalos by sa červenal pri pohľade na to, ako Dávid šikovne odizoloval jednotlivé monštrá.

      To sa k nám ale už pridal Damián a z doby rytierov sme sa presunuli ešte ďalej do minulosti, aby sme v role jedného zo štyroch živočíšnych druhov kdesi na začiatku doby ľadovej bojovali o dominanciu nad ostatným tvorstvom.

      „Dominant species“ je taktická „area control“ eurohra, v ktorej sa hráči snažia presadiť svoju časť živočíšnej ríše na úkor všetkých ostatných. Postupne sa teda množia na dostupných územiach, objavujú nové, migrujú na výhodnejšie pozície, mutujú, aby vedeli žrať novú potravu, no a samozrejme aj zákerne likvidujú konkurentov. A to občas na skutočne masovej škále.
      U nás sa o titul „hlavného kohúta na smetisku“ uchádzal Damiánov hmyz, Ľubové pavúky, Dávidove plazy a Dufusove obojživelníky.

      A hociže posledne menované mali byť teoreticky najlepšie prispôsobené prostrediu, už v druhom kole boli prakticky všetky vyhubené. Hra našťastie dovolí hráčovi pozviechať sa aj z takejto tvrdej rany evolúcie, avšak Dufus pri tom stratil podstatný počet bodov a napriek veľkej snahe sa mu už túto stratu nemohlo podariť dobehnúť. Naopak, prekvapivo dobre sa darilo pavúkom. Tie si k Damiánovej neskonalej iritácii pravidelne pochutnávali na jeho hmyze a decimovali mu stavy. Navyše sa Ľubovi podarilo rozšíriť do veľkej časti regiónov a dokonca si vytvoriť aj čosi ako hlavný stan v jednej geograficky izolovanej bažine, prekypujúcej výživnými larvami, kam sa za ním dlho nikto neodvážil. A keď sa začala rozširovať ľadová pokrývka, jeho pavúčiky si navliekli čapice a nasadili lyže (čo pri ôsmich nohách vôbec nebolo jednoduché…) a snežnú pustinu si uzurpovali pre seba. To už začala dochádzať trpezlivosť aj Dávidovým plazom a spolu s chrobákmi začali osminožce postupne zašliapavať do prachu (respektíve snehu) zeme a likvidovať im zdroje jedla.

      Našťastie pre Ľuba, niečo ako aliancia v tejto hre kvôli jej masívnej kompetitívnosti nemôže dlhodobo fungovať a hoci sa náskok arachnidov povážlivo zmenšil a ich počty klesli temer na hranicu vyhynutia, pavúky do cieľa aj tak vbehli ako prvé a zrejme sa tým valne pričinili o vznik arachnofóbie medzi ostatnými živočíšnymi druhmi. Až vás teda vo vani prekvapí veľká, osemnohá potvora, viete, komu za to môžete ďakovať

    • #5514
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Po minulotýždňovej Yucate sme tentokrát zavítali na Tabletopiu. Táto online služba sa hrdí obrovskou ponukou stolných hier (i keď niektoré z nich sú dostupné iba pre platiacich členov), na rozdiel od Yucaty však aplikácia nekontroluje pravidlá, iba poskytuje herné komponenty a virtuálny stôl. Pri niektorých hrách to veľký problém nie je, inokedy ale herný zážitok môže trpieť.
      Ľubo, Paľo, Ivo a Dufus si to odskúšali na vlastných klávesniciach v hre „Kartografové“. Jeden by si možno myslel, že počítačová verzia musí hráčom maľovanie tetrisoidných objektov na mapu výrazne uľahčovať. Lenže verzia hry pre Tabletopiu už z princípu fungovania tejto služby jednak nekontroluje, či si do svojej mapy omylom nezaznačujete lesy miesto polí a dediny miesto riek, a jednak samotný spôsob mapovania musí používať niektoré už existujúce komponenty v Tabletopii. V praxi to znamená, že namiesto čmárania po štvorčekovom papieri si jeho jednotlivé dieliky
      prekrývate mikro-dlaždičkami, symbolizujúcimi jednotlivé terény. Pritom prekrytie sa nevykoná iba prostoduchým kliknutím na hernú plochu. Vy musíte svojou virtuálnou rukou siahnuť do vrecka so správnymi dlaždičkami a po jednej ich ťahaním myši umiestniť na správny štvorček. To, že klient Tabletopie je 3D, navyše znamená, že položiť tajlík na správne miesto nevyjde vždy na prvýkrát; obzvlášť ak hrajete na menšom monitore alebo notebooku ako Paľo. Nutno priznať, že po pár kolách sme si ako-tak zvykli, ale od komfortného zážitku mala naša hra stále dosť ďaleko.
      V sťažených podmienkach sa nakoniec najlepšie darilo Ľubovi, ktorý o púhe dva body porazil Dufusa.

      Po tejto hre sme sa ale radšej späť vrátili na užívateľsky pohodlnejšiu Yucatu. V zložení Paľo, Ivo a Ľubo sme sa, podobne ako minulý týždeň, pustili do stavania „Sankt Peterburgu“.
      Partiu najlepšie načal Ivo, keď si šikovne premysleným ťahom zaistil hneď na začiatku celú skvadru lodiarov za výhodné ceny. Paľo stavil na výrobu a pohľad na jeho dvanásť produkčných kariet vzbudzoval ohromný rešpekt. Prílišná hamižnosť po rubľoch sa však trvalo odrážala na Paľovej bodovej strate. Ľubova verzia Petrohradu bola celú hru akási nemastná-neslaná. Ľubo nemal veľa výrobcov a tým pádom ani veľa peňazí a jeho mesto negenerovalo v porovnaní s Ivovým ani dostatok bodov. K Ľubovmu veľkému prekvapeniu to však bol znova on sám, pri kom na konci svietilo víťazstvo. Ivo totiž tradične podporoval hlavne proletariát a na buržoáziu zvysoka kašľal, takže za svojich dvoch šľachticov na konci získal mrzké tri body. Oproti Ľubovým 28 respektíve Paľovým 29 to nemohlo stačiť. Paľo však svoj ľud tak trochu zanedbával a jeho mesto bolo síce veľké, ale ako hlavný architekt nevenoval pozornosť kultúrnemu obohateniu a namiesto toho vo svojich dvoch observatóriách stále iba čumel na hviezdy… Nakoniec sa teda potvrdilo, že mesto nemusí byť ani veľké, ani bohaté, hlavné je, aby v ňom žilo veľa šťastnej smotánky.

      Na a poslednou hrou večera bolo tradične „Port Royal“ – hra, ku ktorej sa pravidelne vraciame či už v online alebo vo fyzickej podobe. Dufus, Ľubo, Ivan a Dušan si v tejto klasike zmerali silu už desiatky krát a finálne skóre ukazovalo, že všetci Port Royal poznajú spredu, zozadu aj dolu hlavou. Víťazstvo tentokrát vybojoval Dufus, ale bolo to iba o dva body pred jeho troma súpermi, ktorí ich zhodne nazbierali po desať. Nad Karibikom už ale vyšla luna, a tak sme sa i my nalodili na svoje koráby a odplávali, každý do svojho domovského prístavu.

    • #5701
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Väčšina stolných hier je ukotvená v jednom konkrétnom historickom zasadení. V „Stone age“ sa staráte o svoj praveký kmeň, v „Crusader kings“ si budujete stredovekú dynastiu a v „Odysea: Společně k deváté planetě“ cestujete v budúcnoti… spoločne k deviatej planéte. Existuje ale skupina stoloviek, ktorých hlavným rysom je práve to, že sa odohrávajú naprieč rôznymi dejinnými epochami. Podľa ich azda najvýznamnejšej predstaviteľky sa zaužívalo označenie „Civilizačné hry“. Samotná „Civilizácia“ sa na pultoch obchodov nachádza v mnohých inkarnáciách, pričom niektoré z nich sa vtipne hlásia primárne k odkazu počítačovej hry, ktorá však pôvodne adaptovala práve stolnú verziu.

      Ľubo, Ivo a Paľo si však tento týždeň vybrali jednu z nespočetných variácii pôvodnej formuly, a síce rovno variáciu vôbec najlepšie hodnotenú – majstrštyk Vláďu Chvátila „Through the Ages: Nový příběh civilizace“. Práve túto „civku“ je totiž možné zadarmo hrať na „Boardgamearena.com“, kde je šikovne prevedená do podoby webovej aplikácie.
      „Through the Ages“ sa od väčšiny svojich sestričiek a sesterníc líši absenciou akejkoľvek mapy. Hra takmer výlučne spolieha na kartičky a štyri sady kocôčiek, ktoré slúžia na označenie populácie, zdrojov a civilných a vojenských akcií. To však plne stačí na naštartovanie strategického hlavolamu, v ktorom musia hráči pilne uvažovať, či radšej postavia ďalšiu baňu, vynájdu nový spôsob zavlažovania, zmenia režim z despocie na teokraciu alebo si trebárs najmú nového lídra (pričom popri Cézarovi, Jane z Arku alebo Napoleónovi nechýba ani Bill Gates a dokonca je tu aj tvorca počítačovej Civilizácie Sid Meier!).

      Keďže Ľubo s Ivom túto hru hrali už pred drahnou dobou a Paľo bol dokonca nováčik, zvolila sa len akási „výuková“ verzia, ktoré je orezaná o vyhlasovanie vojen a agresie a chýba jej záverečná, štvrtá epocha (v ktorej sú k dispozícii práve aj Gates a Meier). I tak je tu ale hromada možností, ako si svoj zverený ľud previesť od antických barbarov k (temer) modernej spoločnosti. Obzvlášť Paľo po počiatočnej fáze zmätenosti začal dôsledne prešpekulovávať každý ťah. Verzia na Boardgamearéne je k hráčovým chybám veľmi benevolentná a dovoľuje resetovať celý svoj ťah a naplánovať ho kompletne nanovo. Čo je požehnanie pre aktuálneho hráča, môže však ľahko liezť na nervy protihráčom; obzvlášť keď dotyčný túto možnosť využil už druhý či tretíkrát v jednom ťahu
      Oproti fyzickej verzii sa však nemusíte zaoberať presúvaním surovín a robotníkov a prepočítavaním jednotlivých stupníc v „údržbovej“ fáze ťahu, keďže to všetko za vás vyrieši aplikácia. Rovnako ani veľmi nevadí herný priestor obmedzený na plochu monitora, keďže sa väčšinu času zaoberáte svojou hracou doskou a u protihráčov potrebujete vidieť predovšetkým stav ich bojových, technických a kultúrnych ukazovateľov, ktoré sú šikovne zhrnuté na pravej strane obrazovky.

      Naša herná partia bola do veľkej miery vyrovnaná. Na začiatku síce Paľo obom svojim súperom utiekol, ale tí sa celkom úspešne začali doťahovať. Obzvlášť Ľubo sa po prvých dvoch slabých epochách, kedy mal striedavo nadbytok a nedostatok jedla i surovín, odpichol pomocou Jamesa Cooka a dvoch kolónií k výrazným bodovým prírastkom a dokonca Paľa aj na chvíľu predbehol. V záverečnom zúčtovaní ale nováčik výhru obránil, hoci rozdiel medzi ním a tretím Ivom bol iba desať bodov, čo pri skóre čosi vyše stovky nie je vôbec veľa.


      Na druhú hru večera, kockovku „Dice Forge“, sa k nám pripojil aj Dufus. Hry s kockami z digitálneho spracovania profitujú asi najviac. Špecificky v tejto hre, kde si svoje „pseudonáhodné generátory“ musíte manuálne zostavovať. Na počítači je ale všetko záležitosť pár klikov. Rozhranie hry je taktiež dostatočne jednoduché a intuitívne. A tak dokonca aj Ľubo, ktorý bez znalosti pravidiel skočil rovno do hlbokej vody, veľmi rýchlo zistil ako sa pláva. Je pravda, že bol nakoniec posledný, ale zasa až tak veľmi nezaostal. To Paľo si vyhádzal svoj druhý tohtovečerný úspech a tentokrát to už nebolo len o nejakých pár mrzkých bodíkov. Na záver mu teda patrí uznanlivá gratulácia a virtuálny potlesk a my ostatní už môžeme začať rozmýšľať, ako mu to nabudúce vrátiť aj s úrokmi.

    • #5837
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Väčšina ľudí si typickú stolnú hru prestaví ako čosi, čo má herný plán, ktorý sa rozloží na stôl, rozostavia sa figúrky prípadne aj rozdajú karty a priemerná doba dohratia sa nachádza kdesi medzi jednou až dvoma hodinami. Početnú skupinu však tvoria aj takzvané párty hry, ktoré si vystačia len s pár komponentami a pravidlá svojim rozsahom viac než novú knihu od G.R.R Martina pripomínajú návod na použitie hojdacieho koníka. Herná doba sa pohybuje maximálne v niekoľkých desiatkach minút (ak vôbec). Skúsenejší hráči ich často hrajú ako výplň medzi väčšími kúskami a nezvyknú v nich tráviť viac než jednu-dve partie za večer. Čas od času sa ale objaví párty hra, ktorá je taká chytľavá a zábavná, že v nej nie je problém utopiť celé hodinu a otočiť ju hoci i 30-krát za sebou. Presne takýmto prípadom je aj „Odysea: Společně k deváte planetě“, ktorú si online môžete vyskúšať na boardgamearena.com. Paľo, Ľubo a Ivo, všetci traja už ostrieľaní vesmírni cowboyi, si vyskúšali absolvovať vesmírny výcvik aj touto dištančnou formou a spolu odohrali prvých desať misií.

      Herné rozhranie online verzie je pohodlné a intuitívne (i keď s takýmito jednoduchými pravidlami sa toho nedalo veľa pokaziť). Fakt, že sa hráči nevidia, robí hru máličko náročnejšou – počas partie si síce ani vo fyzickej verzii nemôžu astronauti až na výnimky priamo radiť, to im ale nebráni veselo na seba strúhať ksichty a najrozmanitejším spôsobom prejavovať emócie; zväčša teda číry údiv nad tým, akou kartou vyšiel niektorý z ich kolegov. V troch hráčoch však aspoň zo začiatku nie je obtiažnosť nijako náročná a až na pár zakopnutí sme cez tréning presvišťali ako Millenium Falcon cez Kessel Run.

      Na konci sme síce žiadnu Terra Novu nenašli, zato nás privítala aspoň „Terra Mystica“ na portály yucata.de. Rozložiť túto hru v jej fyzickej podobe zožerie hromadu času, online partia je naproti tomu okamžite pripravená na hranie. Treba vyzdvihnúť používateľské rozhranie, ktoré síce na prvý pohľad pôsobí dosť neprehľadne a preplácane, akonáhle sa však zorientujete, budete mať okamžitý perfektný prehľad o stave každého z hráčov. V tomto smere má teda počítačová verzia jednoznačne navrch. Dôležité komponenty sú navyše opatrené nápovedou, takže ich nemusíte neustále listovať v pravidlách.

      Spolu s Dufusom si každý z nás adoptoval jeden špecifický národ; Ľubo dostal na starosť piesočných nomádov, Paľo morské víly, Dušan lesné bosorky a na Iva vyšli hobití kolchozníci. Každá rasa sa pýši aj nejakou tou špeciálnou schopnosťou. Nomádi si po vzore Imhotepa z Múmie zosielajú piesočné búrky, ktoré dokážu aj mokrade premeniť na vyprahnutú púšť. Morské víly zasa mestá stavajú aj cez vodu. Bosorky vedia kolonizovať vzdialené lesy a za každé mesto majú bonusové body. No a hobiti ich zasa dostávajú aj za každé teraformované políčko.

      Hru najlepšie začal Ľubo, ktorý si hneď na začiatku odomkol svoju špeciálnu schopnosť a k nevôli strany zelených úspešne (a hlavne lacno) dezertifikoval všetko naokolo. Postupne sa však dostal do finančných problémov a na koňa sa vyšvihli Dufusovi hipíci, ktorí expandovali do východných lesov a Dufus vďaka nim dokonca zriadil ako prvý mesto. Ľubo sa bodovo začal prepadať, naopak nahor pomaly ale isto šplhal Ivo. Paľov pokrok trochu zahatilo odrezanie jedného jeho domu od zvyšku jeho osídiel, ale dokonca aj jemu sa podarilo Ľuba predbehnúť. Ivovi hobiti sa v poslednej tretine hry preokopávali až na prvé miesto, ale nomádi ukázali, že nie sú žiadni nímandi a vyškriabali sa z ekonomickej depresie. Vďaka skvadre namnožených robotníkov spojili dve samostatné mestá do jedného, čo Ľuba obdarilo veľkým počtom bodov za najväčšie súvislé osídlenie. Záver bol vyložene tesný; Ľubo síce Iva v poslednom kole dostihol, ale predstihnúť sa mu ho už nepodarilo a tak obaja skončili na 90 bodoch. Dufusovi záver nevyšiel, keďže morské víly od Paľa pomocnou lodnej dopravy poprepájali roztrúsené usadlosti a odsunúli bosorky až na posledné miesto.

      Keďže v priebehu hry musel Dufus na nejaký čas odbehnúť, využili sme jednu zaujímavú vlastnosť yucaty, a síce možnosť mať viac rozohraných hier súčasne. Naštartovali sme teda zároveň aj partiu „Port Royal“ a i tu sa temer zrodila remíza. O víťazovi klania medzi Ľubom, Ivom a Paľom museli rozhodovať až peniaze a hoci teda mali Paľo s Ľubom vo výsledku po trinásť bodov, Paľových päť mincí tromflo Ľubové tri a zaistilo mu víťazstvo. Nutno povedať, že v tom momente ťahal Paľo celkom solídnu sériu výhier. Ale práve Ivo s Ľubom v Terra Mystice ukázali, ako veľmi im záleží na tom, aby Paľo náhodou nespyšnel a ochotne mu šnúru víťazstiev preťali s tým, že radi poslúžia aj nabudúce… tak uvidíme 😉

    • #6071
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Na našich potulkách online svetom stolných hier sme sa tento týždeň vybrali do teplých vôd Karibiku. Obľúbenú destináciu Port Royal sme ale vymenili za „Puerto Rico“, presnejšie jej kartovú verziu, ktorú možno niektorí poznajú pod starším menom „San Juan“ (čo je vlastne hlavné mesto tejto ostrovnej krajiny). Zájazd sprostredkovala cestovka yucata.de a v letovisku sme sa zdržali celé dva turnusy, ten prvý v zložení Ľubo, Ivo a Paľo a v druhom nahradili posledne menovaného Dufus a Dušan.

      Táto verzia Puerto Rica má samozrejme vzhľadom k výlučne kartovému charakteru hry pozmenené pravidlá, jadro však ostáva rovnaké. Stále ide o to vybudovať fungujúcu zámorskú kolóniu, plantáže a mestské budovy si však staviate z kariet na ruke a platíte za ne zahadzovaním prebytočných kariet. Ľudskoprávne organizácie zajasajú nad absenciou otrockej pracovnej sily; tovar sa vám totiž generuje bez pričinenia robotníkov, akonáhle si zvolíte rolu producenta. Roly sú mimochodom ďalší prvok, ktorý hra odkukala od svojej väčšej sestričky. Je ich tu síce len päť, ale mechanika výberu ostala zachovaná. Hráč si na začiatku ťahu jednu zvolí a vykoná nejakú špeciálnu akciu, pričom ostatní môžu využiť jej slabšiu verziu.
      Celkovo z pohľadu pravidiel možno povedať, že hra je príjemné zjednodušená a zrýchlená, ale pritom nestráca svoj pôvodný duch. Online verzia je štandardne šikovne spracovaná s nápovedou pri všetkých kartách. Je ale treba vytknúť nutnosť preklikávať sa medzi záložkami s hernou plochou jednotlivých hráčov, aby ste videli, aké budovy majú postavené. Keďže vaša voľba profesie ovplyvní aj ich, bolo by šikovnejšie, ak by človek na jednej obrazovke videl vyložené karty všetkých hráčov, hoci za cenu nutnosti skrolovať obrazovku.


      Prvá partia sa prakticky až do samotného konca niesla vo veľmi vyrovnanom duchu. Pritom však každý z nás zvolil odlišnú stratégiu. Ľubo stavil na veľkú, diverzifikovanú výrobu, Ivo skrášľoval svoje mesto monumentami a Paľo sa zameral predovšetkým na úžitkové budovy. Ľubo ale v poslednom kole urobil hrubú chybu (rada hráčom: treba poriadne čítať, čo robia stavané budovy) a nechal svojich protivníkov odskočiť o poriadnu kus dopredu. Paľo s Ivom sa tak o víťazstvo podelili rovným dielom.


      Druhá partia s Dušanom a Dufusom už mala jasnejšieho víťaza, hociže sa o ňom rozhodlo zasa až na konci. Dufus a Dušan síce v priebehu hry obaja sebavedomo vztýčili víťazný stĺp, akurát nevedeli, že na jeho vrchole sa nebude vynímať ani jeden z nich. Dušan navyše sebavedome hneď v druhom kole postavil vežu, ktorá umožňuje mať až 12 kariet na ruke, k čomu ale počas celej jeho hry ani raz nedošlo. Naopak Ľubo po tom, čo Dufus vybudoval strážnicu a Ľubovi znížil limit kariet o jedna, Dušanovi jeho rozhľadňu začal nepokryte závidieť. Paľova cesta na vrchol viedla cez akumuláciu kariet na ruke, ktoré v momente, kedy ich mal zahodiť, namiesto toho investoval do svojej banky, a to za celých osem bodov! Toto ho posunulo na prvé miesto pred Ľuba, ktorý mal síce prvý dvanásť budov a dokonca aj palác, ale na oligarchu Paľa mu chýbalo presne tých osem puntíkov.


      Ten večer ešte Ivo, Paľo a Ľubo zohrali jedno klanie vo vesmírnej kockovke „Quantum“ na boardgamearena.com. Na prvý pohľad ide o nenáročné obsadzovanie planétiek pomocou šesťstenných kociek, ktorých každá strana reprezentuje jeden typ lode s danou rýchlosťou a zároveň silou (pri nej ale platí čím nižšie číslo, tým lepšie). Lenže hra sa dokáže rozvinúť do zákernej pozičnej vojny. Na začiatku Ľubo svojim dvom súperom síce uletel, ale Paľo s Ivom jeho expanziu spoločnými silami zablokovali (k spojenectvu proti najsilnejšiemu hráčovi mimochodom pravidlá hry netradične vyložene vyzývajú). Ako sa neho obaja dotiahli, začala sa ale hra dosť nepríjemne naťahovať, keďže nikto nedokázal vymyslieť taktiku, ktorú by mu niektorý zo súperov hneď v ďalšom ťahu neprekazil. Dlhé strategické naháňanie milosrdne ukončil Paľo, keď sa mu predsa len podarilo dostať svoje kocky na orbitu voľnej planéty tak, že zaskóroval svoj víťazný zápis. Celkovo to preňho boli tento večer tri výhry v troch hrách (i keď jedna z nich bola zdieľaná s Ivom) a hodená rukavica protihráčom, aby sa zasa začali o čosi viac snažiť.

    • #6364
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Ivan, Paľo a Ľubo si aj tento týždeň dali lekciu kvantovej (či skôr quantovej) mechaniky vo vesmírnej abstraktnej hre „Quantum“ na boardgamearena.com.
      Ale keďže sa k nim pripojil aj Dufus, na deviatich doštičkách predstavujúcich deväť kľúčových planét, bola razom väčšia tlačenica než minule. Obzvlášť keď si na začiatku Dufus a Paľo nezávisle na sebe povedali, že by bolo pekné zájsť k Ivovi na návštevu. Všetci traja tak prvých pár kôl strávili v ľavom hornom rohu mapy, márne sa preťahujúc o privilégium označkovať si Ivovu „obývačku“ vlastnou náložou quanta. Ľubo, sídliaci na opačnom konci vesmíru, mal tak dve tretiny hracej plochy prakticky len pre seba. Stará múdrosť ale vraví, že čo ťa nezabije, to ťa posilní (alebo ti aspoň bude platiť mastné odškodné…). Zo sci-fi verzie vojny troch kráľovstiev vyšiel víťazne Paľo. Ivovi sa síce podarilo za cenu niekoľkých kýbľov zahodených nervov vyhrať bitku o červené útesy… teda, čo to trepem… fialovú planétu a prelomiť obkľúčenie, ale Paľo si stihol nahrabať dostatok bodov na brutálne kombo vylepšení, ktoré mu umožnila za každé dva vyhraté boje vyskúmať novú technológiu. Jediný, kto s ním dokázal ako-tak držať krok, bol Ľubo. Síce vo výskume značne zaostával, no jeho jediné vylepšenie mu vedelo často zabezpečiť štyri akcie za ťah miesto troch a v spojení s veľkým manévrovacím priestorom zo začiatku mohol Paľa stále držať v napätí. Na konci sa mu dokonca podarilo prefíkane zablokovať už takmer isté obsadenie jednej z planét Paľom, ale ten to Ľubovi vrátil, keď mu zrušil jeho jediné vylepšenie. Takto Paľo defakto zneškodnil svojho najsilnejšieho konkurenta a uchvátil víťazstvo pre seba.


      Počas krátkej Dufusovej absencie si Ľubo, Paľo a Ivan ukrátili čas partiou „Port Royal“ na yucata.de. Tradične šlo o veľmi vyrovnané klanie, ktorého finálny bodový účet bol tesných 11-12-12, pričom Ivo svoj tucet bodov nezabudol podškrtnúť aj splnenou expedíciou, a tak sa tentokrát triumf ocitol na jeho strane.


      Po tom, čo sa Dufus vrátil a štvoricu rozšíril ešte aj Dušan, roztočili sme poslednú hru večera, „Architektov západního království“. Do tretice sme vymenili herný portál a tentoraz využili služby tabletopia.com.
      Tá nekontroluje pravidlá a poskytuje v podstate iba virtuálny stôl s komponentami. Podobne, ako pri Kartografoch, aj tentokrát sme sa teda museli obrniť nemalou mierou trpezlivosti pri prenášaní herných figúrok, kariet a žetónov na svoje miesta. Zosynchronizovať boj s herným rozhraním ako i s mechanikami hry robilo najväčší problém nováčikovi v tejto hre Paľovi a Dušanovi. Zdanlivo… boli to totiž práve Dušan s Paľom, ktorí mali na konci najviac bodov. A tom, že najlepšie sa kelňou oháňal Paľo dokonca musela rozhodnúť až hodnota jeho reputácie. No a keďže Paľo rád ťahal týždňovky na Notre Dam, jeho povesť v očiach kléru i pospolitého ľudu utešene narastala. Jediný Dufus sa s ním mohol v tomto rovnať, ba dokonca ho i predbehol, avšak stavbe katedrály prepadol takmer absolútne a na postavenie niečoho iného mu už neostal čas. Ľubo najprv vyraboval štátnu pokladnicu a potom pozatýkal všetkých ostatných. Takto si síce nahanobil obrovský majetok, no na konci si naňho počíhala NAKA (akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami a postavami je čisto náhodná) a Ľubo si tak už nestihol postaviť haciendu, na ktorú šporil celý záver hry. Potupne sa teda odporúčal na posledné miesto.


      Takto sa teda uzavrela ďalšia kapitola v kronike Hradu hier a my pevne veríme, že aj o týždeň do nej budeme môcť pridať niekoľko nových, pútavých strán.

    • #7578
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Po dlhšom čase sme sa znova zišli pri online hernom klaní a to rovno v piatich. Za obrazovky počítačov tentokrát usadli Ľubo, Ivo, Paľo, Dufus a Juraj. V tomto zložení sme na serveri yucata.de zápolili v hre „Terra Mystica“. Treba povedať, že v takomto počte hráčov sa hra rozrástla do epických rozmerov a zabrala nám celý večer, presnejšie teda dobré tri a pol hodiny čistého herného času.

      Ľubo kolonizáciu mapy viedol pod zástavou akýchsi magických, zelených divožienok z lesov, ktoré po postavení pevnosti mohli každé kolo postupovať o dva body na stupnici jedného zo štyroch magických kultov. Ivan si vybral trpaslíkov, ktorí nielenže tunelujú jedna radosť, ale ešte pri tom kašlú na BOZP, keďže každý tunel spotreboval dvoch Ivových robotníkov. Juraj sa dal do služieb chaosu a jeho mágovia si síce na začiatku museli vystačiť iba s jednou chajdou namiesto dvoch, za to si za každý postavený chrám a svätyňu mohli vybrať až dva ľubovoľné bonusy. Paľo si omotal rentu kolo hlavy, nabil klince do postele a ako fakír začal hlásať v púšti askézu. Jeho špeciálna schopnosť bola v podstate rovnaká ako u Iva, ibaže miesto tunelov prevádzkoval leteckú spoločnosť Teppich lines, v ktorej pilota nemôže robiť kdejaký plebs, ale iba certifikovaný šaman s dostatočným počtom nalietaných hodín. No a napokon alchymista Dufus rozbehol biznis na výrobu rôznych… ehm… substancií, vďaka čomu mohol po postavení hlavnej fabriky rýchlejšie generovať magickú energiu a ešte k tomu celý čas meniť peniaze za body a naopak.

      Ráz hry určilo už úvodné „vylodenie“ sa na mape. Divožienky sa izolovali od ostatných v lesoch na západe a alchymisti zasa za riekou na severe potajomky varili svoje pokutné prípravky. Oba tieto národy až do konca hry v podstate neprišli s nikým iným do styku. Zato mágovia, fakíri aj trpaslíci sa spoločne tlačili pri východnom okraji mapy. To síce na jednej strane prospievalo k rozkvetu vzájomného obchodu (a teda lacnejším obchodným staniciam), na druhej strane, hlavne fakír Paľo ostal rýchlo odrezaný od okolia trpasličou hradbou rovno na západ od svojich pozemkov. Ivo vo všeobecnosti dominoval prvej polovici hry, keď po vzore slávnych slovenských privatizérov vytuneloval všetko kam vkročil. Silný štart mal aj Dušan, ktorý masívne exapandoval do prázdneho okolia. Ľubo na západe spočiatku investoval predovšetkým do rozvoja magických kultov, čo však malo neblahý efekt na bytovú výstavbu, potažmo množstvo nových pracantov. Mág Juraj tiež nemal najlepší štart, no usilovne sa krôčik po krôčiku prebojovával dopredu.

      Druhá polovica hry poradím do veľkej miery zamiešala. Divožienky sa vymanili z demografickej krízy a po vzore alchymistov začali masívne expandovať, a to až do tej miery, že sa na konci mohli chvastať najväčšou mestskou konglomeráciou na mape. Ivanovi sa podarilo vytunelovať samého seba a trpaslíkom tak na konci už neostali zdroje na ďalšiu expanziu a hlavne na investíciu do duchovenstva. Naopak mágovia sa angažovali vo všetkých štyroch elementálnych kultoch a keby sa dalo, iste by ste ich našli aj medzi scientológmi, iluminátmi a vyznávačmi Aštara Šerana. A hociže mali na konci najmenšie podmanené územie, o dva bodíky sa im podarilo predbehnúť Ľubove divožienky a zvíťaziť. Ani Dufus ale nestratil veľa a jeho 87 bodov predstavovalo len štvorbodovú stratu na Ľuba. Ivo sa na konci prepadol až na štvrté miesto, od prvého Ďura ho delilo ale len deväť bodov. Paľo túto partiu prehral systémom štart-cieľ. Fakíri sú zjavne náročná rasa na zvládnutie a jedna chyba na začiatku môže potopiť celý zvyšok hry. Paľo došiel názoru, že tú chybu urobil už v momente, keď si ich vybral. Pravda, nie je jednoduché tri a pol hodiny obsedieť s klincami v zadku a ešte pri tom rozmýšľať o zmysluplnej stratégii.

      A s týmto hlbokým životným múdrom sa s vami pre tento týždeň lúčime a vidíme sa niekedy nabudúce.

    • #7704
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Tento týždeň sme začali stavaním kociek. Niežeby sme ich stavali jednu na druhú, ale v „Dice Forge“ Ivo, Paľo, Juraj a Ľubo kombinovali rôzne strany kociek do čo možno najefektívnejšieho celku tak, aby potom pri ich hádzaní tetuške šťastene vyšli maximálne naproti. Fortuna ale vie byť poriadne zákerná a naša skupina sa o tom v priebehu hry neraz presvedčila. Paľo zo začiatku hádzal samé jednotky a Ľubovi na druhej strane padalo toľko zlaťákov, že mu pretiekla pokladnica a nadbytočné peniažky sa rozkotúľali do stratena. S náhodou sa najlepšie popasoval Ďuro, ktorý vyhral s jasným náskokom. Naopak poslednému Ivanovi by sa zišlo, ak by si okrem strán kociek vedel nastaviť aj čo mu má na nich presne padnúť.


      V ďalšej hre sa k nám pridal aj Peťo a „Eruption“ všetkých piatich zaviedla na ostrov kdesi v Pacifiku, kde sa každý ujal šéfovania jedného z miestnych kmeňov. Keďže bol ale ostrov neveliký a životného priestoru málo, začali kmene zneužívať centrálnu sopku a prúdy lávy z jej erupcií smerovať k nepriateľským osadám. Zo začiatku si to roztavená hornina namierila na východ, kde bačovali Juraj s Peťom. Tí sa pochopiteľne následne snažili odvrátiť pozornosť od svojich obydlí a schytal to Ľubo. Eruption ale balancuje hru tak, že hráči, ktorým pod zadkom najviac prihára, získavajú herné bonusy v podobe dodatočných kariet, možnosti postaviť až dva zátarasy alebo dokonca vyvolať kdekoľvek na mape sekundárne erupcie. Ľubo takto zákerne podkúril Ivovi a Paľovi, aby si aj oni mohli robiť víkendové grilovačky. Paľo však na konci zavolal Ibimu Majgovi, nech mu pošle nejakého šamana ako Ruskovi. Dovezený medicinman najprv zakázal domorodcom jesť strukoviny, čím z dediny síce vyhnal zlých duchov a pach síry, ale sopka soptiť neprestala. Na to teda šaman poradil, že vulkán si žiada obetu a treba doň niekoho zhodiť. Tak doň hodili jeho. A naozaj! Zapršalo, Paľo bol zachránený a nemusel ani platiť účet (niektorí ale namietali, že šamana nemali obetovať, ale radšej obedovať a ušetrili by aj na gastráčoch…). Paľov klan to teda nakoniec vyhral, ostatné kmene z ostrova vyhnal, ich dediny prerobil na termálne kúpele a dal sa na podnikanie v turizme…


      Poslednou hrou večera bolo vesmírne „Argo“. V tom každý hráč ovláda skupinu astronautov, ktorí sa snažia dostať z vesmírnej stanice zamorenej mimozemskými potvorami. Únikových modulov je ale menej ako člnov na Titanicu a koridory lode sú také úzke, že sa z nich musia astronauti navzájom vykopávať. Hráči okrem úspešnej evakuácie zbierajú body aj za zabité paskudy a dokonca i za zabitých protihráčových gerojov (a gerojky… ;)). Vo svojom ťahu totiž hýbu vždy aj jednou z potvor. Ak sa však do role votrelcov až príliš ponoria, môže sa stať, že namiesto niektorého z hráčov vyhrá hru na body slizký vesmírny hňup. Toto pravidlo žiaľ Ľubo svojim spoluhráčom asi dosť jasne nezdôraznil. Paľo sa tak na konci prepol zo „survival“ do „slasher“ módu a síce vďaka tomu na bodovej stupnici dohnal Juraja, ale v konečnom dôsledku takto najviac puntíkov nazbierali zubaté mátohy.


      Po deprimujúcej prehre sme teda uznali, že tento večer už nemá zmysel rozbiehať novú hru, aby nás tam náhodou ešte niečo ďalšie nezožralo, a tak sme to radšej zabalili a tešíme sa na stretnutie ďalší týždeň.

    • #7784
      Hrad Hier
      Účastník
      reputace: 587
      Poutník Divnotou
      Status: Přistěhovalec
      Up
      0
      Down

      Kde sme minulý týždeň končili, tam sme tento začínali. Paľo si chcel overiť, či bol jeho prvý, nie veľmi pozitívny dojem zo survival hry „Argo“ správny. A tak sa v doprovode Ľuba, Ivana a Juraja znova vydal pobehovať koridormi vesmírnej stanice v snahe ubziknúť nenažratým votrelcom. Ani tentokrát sa ale našim postavičkám nedarilo. Spočiatku sme síce s Elánom (Elán bol Ivov, neustále do zadku kopaný mariňák) votrelcov likvidovali, ale v druhej polovici začínala hra zasa naberať povedomý kurz a zábava strmo klesala nadol. Pravidlá navyše dávajú hráčom, ktorí bodovo výrazne zaostávajú, možnosť prekaziť lídrovi víťazstvo tým, že budú účelovo kŕmiť potvory. To sa stalo i tentokrát; votrelci živým hráčom bodovo výrazne ušli a Paľo našej znechutenej partii na konci zasadil ranu z milosti a zubatý šmejd sa zasa raz mohol radovať. Tak nech si to vychutná! Čosi mi totiž vraví, že votrelcov čaká dlhý pôst a na Argu sa nikto z nás nejaký čas neukáže.


      Po všetkom tom zabíjaní sme sa v druhej hre rozhodli niečo pekné vybudovať. Náš zrak padol na Puerto Rico, konkrétne teda na zjednodušenú, kartovú verziu veľkého originálu. Ako to už býva zvykom, každý volil pri získavaní bodov trochu inú stratégiu. Ľubo sa snažil maximálne diverzifikovať pestované plodiny, pretože mu za to jeho postavené centrum cechov dávalo bonusové body. Ivo skrášľoval svoju usadlosť rôznymi monumentami, ktoré síce sami o sebe neposkytovali žiadnu špeciálnu schopnosť, ale zato svojmu majiteľovi vedeli priniesť kopec bodov. Ďuro hlavne veľa produkoval, keďže vďaka prístavu mal pri každom predaji bonusový bod k dobru. No a Paľo sa dal na finančníctvo a šporil karty (ktoré tu slúžia zároveň ako peniaze), aby ich následne mohol vložiť na účet vo svojej banke a utŕžiť za to ekvivalentnú sumu bodov. Najväčší úspech slávila nakoniec Ďurová taktika, s trojbodovým odstupom nasledovaná Ľubovou plantážou. No a rovnako tri body od seba delili aj Ivana od posledného Paľa, ktorého nezachránila ani sedemkartová investícia do bankovníctva.


      Posledná hra nás zaviedla na pretekárske okruhy. „Rallyman GT“ je zaujímavou stolnou variantou na Gran Turismo či Forzu Motorsport. Pred pretekárov je postavená trať, rozdelená na istý počet políčok. Autíčka sa po trati pohybujú tým, že hráči postupne na každé políčko položia jednu zo svojich kociek. Na tých sú čísla od 1 po 6, ktoré symbolizujú prevodové stupne. Radiť je ale možné len o jeden stupeň na hor alebo nadol a z každého stupňa má hráč v jednom kole k dispozícii iba jednu kocku. Pomocou dvoch čistých kociek vie rýchlosť udržiavať a dve červené kocky umožňujú pri brzdení preskočiť jeden rýchlostný stupeň. Aby to nebolo také jednoduché, zatáčky na trati predpisujú, akým prevodový stupeň je nutné mať v nich zaradený a často aj na akom prevodom stupni je do nich možné vojsť resp z nich vyjsť. Každá kocka má navyše okrem prevodového stupňa na sebe aj nula až dva výkričníky. Po prejdenej dráhe si tak hráč musí hodiť použitými kockami a ak sa mu pritrafia tri výkričníky, nezvládol riadenie vozidla. Ak to bolo v nízkej rýchlosti, urobí len hodiny a v ďalšom kole môže pokračovať ďalej. Ak však neukeroval motor na päťke či šestke, letí orať trávnik mimo trate, na celé jedno kole je out a ešte možno príde aj o niektorú z kociek (väčšinou jednu z bŕzd). Pri tejto hre sa k nám pridal aj piaty hráč, veterán Blaze a hneď bolo vidieť, koľko má toho najazdené. Iba Ivo mu bol schopný konkurovať, o to však zarputilejšie. Predovšetkým v druhej partii rozhodovali až posledné metre pred cieľom. Blazeovi pomohlo, že chcel zo zvedavosti vyskúšať, čo sa stane, keď zájde do boxov. Vďaka tomu síce jedno kolo vynechal, ale zasa dostal kocky navyše a tie mu boli veľkou pomocou. Ďuro s Ľubom sa na asfalte naopak iba trápili. Prvý menovaný na oboch tratiach vyletel hneď na začiatku a Ľubo v druhom preteku jazdil ako vychodňar v sobotu ráno po výplate…


      Aby si nebodaj náhodou ešte neublížil (a hlavne preto, že už bolo veľa hodín), ukončili sme pre tento týždeň našu hernú session a tešíme sa na stretnutie nabudúce.

Musíš být přihlášený, aby ses mohl účastnit diskuze.

Popis

Skupina Košického občianského združenia Hrad Hier

Správci skupiny

Profilový obrázek
Hrad Hier
@hradhier

Média skupiny

Skupiny

Děkujeme za vaši podporu!

Podpořte nás na Patreon

Pin It on Pinterest